Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Nechcel som zomrieť

.peter Bálik .časopis .rozhovor

S najznámejším slovenským bubeníkom a všadeprítomným muzikantom Martinom Valihorom sme sa stretli v jednej zadymenej bratislavskej kaviarni. Najprv sa zdalo, že na rozhovor nebudeme mať dosť času – Martin chcel totiž stihnúť tréning thajského boxu. Nakoniec sme sa zarozprávali a Martin tréning vynechal.

.prečo vlastne robíš thajský box?
Vždy som chcel robiť nejaké bojové umenie. Mám rád dynamické veci, ktoré sú na hrane a rád sa konfrontujem sám so sebou. No a niekedy je konfrontácia autentickejšia, keď ide o „kejhák“. K tomu patria aj iné moje záľuby, napríklad motorky. 
.ty tak pristupuješ k celému svojmu životu?
Keď som sa šiel presadiť do New Yorku ako bubeník, tiež šlo v podstate o život. Ako tínedžer som žil sebazničujúci život, mnoho mojich priateľov zomrelo alebo sú stále v „sračkách“. Aj preto to zostalo vo mne. Musel som pouvažovať o svojom vlastnom charaktere, o tom, aký som vlastne človek v konfrontácii s niečím iným ako je bežný život. Láka ma ísť v istých veciach na hranu. Ale v skutočnosti som začal robiť box, pretože som bol tučný. (Smiech.) Je to taký chlapský fitnes...
.ty sa nevyblázniš pri bicích?
Bicie nie sú silová záležitosť. Možno keby som hral v Suicidal Tendencies (Smiech.), to by bolo iné. Sú situácie, keď by si mal silu potlačiť a transformovať. To je ten paradox. Tam sa musíš transformovať do empatie, nežnosti, spojenia s inými nástrojmi na tej najmenšej úrovni, ako sa dá. 
.laický pocit z bubeníkov je ten, že sú to „mlátičky“...
Niekedy aj ja hrám tvrdo, keď to vyžaduje situácia. Určite sú také situácie so skupinou Collegium Musicum alebo s Davidom Kollerom, s ktorým pôjdem tento rok na turné. Ale aj to mlátenie musí mať nejakú myšlienku a duchaprítomnosť. 
.pochádzaš z umeleckej rodiny. Nechcel si byť pilotom, rušňovodičom, kozmonautom?
Chcel som všetko iné, pretože som od malička vedel, že som bubeník. 
.ako to?
Neviem. Vedel som, že bicie sú jasná správa, rovnako ako bola jasná správa jazda na koni. Ako dieťa som si predstavoval, keď som sedel na zadnom sedadle, že cválam vedľa auta. Prvýkrát som ešte ako malý chlapec prišiel k bubnom, na ktoré hral vtedy Pavol Barna, ktorý už, žiaľ, nežije. Bolo to v skúšobni kapely LBT môjho strýka Ľuba Beláka. Cítil som, že ma bicie priťahujú, ale Pavol povedal, že nabudúce. Vtedy som pochopil význam slova nabudúce.
.odkedy hráš na bicie?
Odmalička som búchal na peračníkoch, robil som šou pre mojich spolužiakov na základnej škole. Na ulici som žil život normálneho chlapca, ale keď som prišiel domov, tak som počúval Weather Report a Tower Of Power a ďalšie nahrávky môjho otca. Žiadnu detskú hudbu, ako napríklad teraz moja dcéra, všelijaké kuku-muku-fuku. 
.tak kedy si začal riadne hrať? 
V dvanástich som sa začal učiť hrať na bicie. Prvýkrát som hral s Leom Filipom, synom Jara Filipa. To sme mali trinásť, štrnásť. Prvá kapela, v ktorej som hral, bola Midi Roba Grigorova. Mal som vtedy šestnásť. Vyhodili ma zo školy, ale to je už na inú debatu. Potom som s Galom spoluzakladal OBD. Neskôr som odišiel do Ameriky, aby som sa dostal z drog. 
.prvý koncert?
Ten bol ešte pred Midi. Hral som na cowbellsoch s bigbandom konzervatória na džezových dňoch. 
.a prvá bicia súprava? 
Amati. Boli to bicie môjho učiteľa, ktorý mi ich požičal, ale ja som ich predal, lebo som si myslel, že sú moje. Potom som si kúpil Slingerlandy. 
.už si spomínal drogy, ktoré bol v jednom období súčasťou tvojho života...
Najprv to bola tráva. Potom prišlo OBD a koncerty so Slobodnom Európou, oni už vtedy fičali v tvrdých drogách. Ale nechcem to s nimi spájať. Rozhodol som sa, že to musím vyskúšať aj ja. Tak som vyskúšal a hneď som v tom išiel úplne naplno. Po troch mesiacoch som bol na prvom liečení. 
.to je možno svetový rekord...
Išlo to rýchlo, hneď som si začal pichať. Potom som šiel do Ameriky. Otec ma tam poslal za strýkom po niekoľkých neúspešných liečeniach, aby som sa dostal z drog.
.bol si tam chránený? 
Nie. Dostal som sa k iným drogám. Nebol to heroín, ale spoločenské drogy. Bral som ich a zároveň som bol schopný „normálne“ žiť.
.mal na teba Amerika vtedy nejaký vplyv?
Najdôležitejšie bolo, že keď som sa vrátil domov, tak som sa okamžite chcel zase vrátiť do Ameriky. 
.aké to bolo, keď si sa vrátil na Slovensko?
Vrátil som do tých istých zlých koľají. Ulica, drogy, stará komunita kamarátov. Pokračoval som v tom, ale už trochu iným spôsobom. Človek, aj keď je narkoman, tak nejakým spôsobom vnútri zreje. Šiel som do krajnosti, žil som prudko nihilisticky. Slastne. Ale nechcel som zomrieť. Asi to bol jeden z dôvodou, prečo som prežil. A boli tam aj iné dôvody, ktoré ma dostali do bodu, keď mi tá letargia začala prekážať. Ráno vstať, zohnať drogy, dať si dávku. Únava života, ktorý nikam neviedol. Medzitým ma mama vyhodila z domu, čo mi veľmi pomohlo, lebo som musel starať o seba. 
.čo ťa viedlo k tomu, že si sa šiel liečiť.
Keď som bol sám. Vôbec prvýkrát som sa musel konfrontovať sám so sebou. Nikdy som o tom v rozhovore nehovoril, ale teraz to musím spomenúť. Vtedy zohral úlohu aj vzťah k jednej dievčine. Bola to moja túžba po niekom, koho som chcel už roky predtým. Rozhodoval som sa, či sa vrátim na ulicu alebo pôjdem na liečenie, a tak som si vybral, že idem do toho. Povedal som si, že buď budem na ulici, alebo môžem zažiť niečo nádherné. Vtedy to ešte nebol vzťah, ale len pocit, túžba po niekom. Odišiel som na liečenie s tým, že tam budem rok a potom uvidím. Bola to novootvorená liečebňa, kde bola len metla a nejaké koberce. Občas sme si napísali. Aj cez ňu so riešil seba. Javilo sami to tak, že keď vyjdem von, budem niekto, kto stojí za niečo alebo budem ten, ktorý sa podriadi a podľahne emóciám. Bola to jedna z najdôležitejších vecí tej liečby. Objavenie nového sveta, lebo ten starý nestál za nič a tie drogy boli na to len odpoveďou. Lákadlo prežiť lásku bolo silné. Po roku a pol sme sa stretli a prešlo to do vzťahu. Zázrak.
.keď sa pozrieš na svojich kamarátov, ktorí buď zomreli, alebo sú stále v tom, dalo by sa povedať, že si mal šťastie?
Možno som mal šťastie, ale bol som hlavne otvorený veciam, ktoré som dostal. Keď rodič dostane dieťa, nedostane len dieťa, ale aj pocity. Tie prijme, alebo neprijme. Máme dar veci okolo seba prijať a máme okolo seba ľudí, ktorí nám chcú pomôcť. Bol som otvorený tomu, nie deštrukcii. Deštrukcia ma devalvovala. Satan, to zlo a negatívna sila ma chceli vtiahnuť.
.ako sa dá z toho dostať? 
Temnotu potlačíš len tým, že si silnejší. Heroín je silnejší démon ako napríklad peniaze alebo iné závislosti. Je to slasť. K tomu som musel prísť. Boboš Procházka mi raz rozprával príbeh o temnej izbe, do ktorej sa ľudia báli vojsť, pretože v jej rohu bol jedovatý had. No potom niekto rozsvietil svetlo a zistilo sa, že je to iba zmotaný špagát. Kým na to prídeme, že to tak je, stojí to veľa roboty a fyzických trestov, ktoré si človek musí dať. Ja som sa ocitol v takých situáciách, keď ostať sedieť a odolať tým negatívnym energiám, ktoré ma chceli zničiť a neodísť za drogou, bolo strašidelné.
.a tvoji kamaráti?
Chcel by som im veľmi pomôcť, ale nejde to, pretože to by oni museli chcieť. Rád by som ich videl tak, ako keď sme spolu začínali. Škoda ich veľkého talentu. 
.kedy si mal po návrate z liečenia pocit, že už to máš za sebou? Alebo sa to nikdy nekončí?
Nikdy sa to nekončí. Jedinou šancou, ako poraziť drogy,  je nemať pocit, že si nad nimi vyhral, ale vytvoriť si vyššiu kvalitu života. Musíš na tom dennodenne pracovať. 
.súvisí s tým aj tvoja totálna abstinencia?
Nie je normálne piť, je normálne nepiť.  
.vrátil si sa k hudbe. Koľko si mal rokov?
Dvadsať. Hral som s Jankom Ledeckým, s Mariánom Grexom, s Richardom Müllerom, s Fermátou, s Prúdmi...
.kedy si stal džezmenom?
V tom čase som začal hrávať v bigbande s Gustávom Bromom a v menších kapelách s Jurajom Griglákom alebo Matúšom Jakabčicom. Vždy som chcel hrať džez, ale vedomosti, ako ho hrať, som získal až na Berklee. Dostal som štipendium, ktoré som si sám vybehal a otec, keď videl, že to skutočne chcem, tak ma podporil.
.čo ti dalo Berklee?
Strašne veľa. Bola to najväčšia hudobná skúsenosť môjho života. Stretol som výborných mladých hudobníkov. U nás chlapci majú talent, ale nemajú silný základ, ktorý dostaneš iba v Amerike. Hneď som to zacítil a napojil sa na nich. Začali sme hrávať a vznikla skupina Waking Vision. Hrali sme hudbu, ktorá sa odvíjala od našich pocitov. Hlboká, jaskynná hudba. 
.čo si tam presne študoval?
Bicie, ale dostaneš tam aj základy všeobecného hudobného vzdelania.  
     
.ako si sa stretol s Hiromi? 
Hiromi tiež študovala na Berklee a chodila na koncerty Waking Vision. 
.pritom Hiromi, to je úplne iná hudba ako Waking Vision, nie?
(Smiech.) Presný opak! Hiromi je fenomén. Je to vymakaný japonský produkt! 
.s Hiromi si zažil festivaly po celom svete. Aké to bolo? 
Úžasné. Hiromi bola v niečom kontroverzná. Niekomu sa jej hudba páčila, iní nechápali, o čo ide. Išli sme v tom päť rokov, hrali koncerty, a potom sa vrátili do New Yorku a odpočívali. Chýbalo mi, že nemám čas na iné projekty. Kamaráti hrali po kluboch za večeru a ja som odpočíval doma, jedol čínu a pozeral dévedéčka. Ale na tých turné som stretol väčšinu ľudí, ktorých som dovtedy len počúval. 
.napríklad? 
Herbie Hancock, Wayne Shorter, Chick Corea, Omar Hakim, Marcus Miller, Steve Gadd, Oscar Peterson... S ním sme boli na spoločnom turné. Bol tom skvelý veselý chlapík, aj keď v tom čase už bol po porážke. On, Louis Armstrong, Jimi Hendrix. To sú balóny, ktoré vysielame do vesmíru ako odkaz iným civilizáciám, aby sme odkázali, že sa na zemeguli udialo aj niečo krásne.
.pocítil si s niektorými z tých hviezdnych muzikantov nejaké súznenie? 
S Anthonym Jacksonom. Ten prezident basovej gitary je snom nielen pre bubeníkov z Dúbravky, ale pre všetkých bubeníkov po celom svete. 
.hiromi začala hrať sólovo a jej kapela sa rozpadla. Čo si potom robil?
Prišiel som k inej Hiromi (smiech), ku Collegiu Musicu! Marián Varga je mimoriadny hudobník. Keby si jeho nahrávky zo 60. a 70. rokov vypočul niekto zo sveta, tak by z nich bol hotový.
.ako to v Collegiu funguje? 
Homogénosť skupiny sa snažíme podporiť tým, že sa počúvame a vieme sa k sebe priblížiť. Moju zarastenú košatosť, medvedí tanec od Fedora Freša, kŕdeľ divých vrán od Mariána a precíznosť a pompéznosť Fera Grigláka. Ale hlavne sme priatelia. Akceptujú ma, aj keď patria ku generácii mojich rodičov.
.aké to je hrať s „fotrovcami“?
Super. Keď som mal osemnásť a nastúpil som do Fermáty, tak sme sa hneď cítili seberovní, vďaka Ferovi, ktorý ma bral ako hudobníka a nie podľa toho, koľko mám rokov. Je to výborné.  Marián mi na turné Collegia vykladá životné pravdy, fajčí cigaru a ja sa pri tom dusím! (Smiech.)
.marián Varga hrá dosť slobodne a ty ako bubeník musíš držať rytmus. Musí to byť dosť náročné?
Marián hrá slobodne a sloboda je predsa najväčšia inšpirácia. Vždy sa teším na pasáže, keď prestaneme hrať a Marián hrá svoje kakofónie a iné-fónie. To sú úžasné veci. A netreba zabudnúť na Dušana Hájka, ktorý s nimi hral a ktorého ja len zastupujem. To bol skvelý bubeník! 
.collegium Musicum a džez, to sú pomerne vážne veci. Ale ty hrávaš aj hip-hop a pop. Nebije sa to?
Hrám buď to z lásky k hudbe alebo aj z lásky k remeslu. Som hudobník aj remeselník. Či to je Collegium Musicum, Lucie Bílá, Martin Chodúr, za všetkým si stojím. Urobiť dobrý popový track vôbec nie je ľahké.
.dobrý popový track na Slovensku? Taký je? 
No, nie je ich veľa.
.prečo?
Lebo sa stále iba učíme. Keby sme žili štyridsať rokov v slobodnom svete, bolo by to iné. 
.čo je pre teba dobrý pop?
Tears For Fears.
.a súčasné veci? Robí napríklad Lady Gaga dobrý pop?
Nie.
.a Christina Aguilera?
Má zopár výborných vecí. 
.beyoncé?
Kvalitne urobené veci. V jej sprievodnej kapele hrajú, mimochodom, moje dve spolužiačky z Berklee.
.poznáš nejakú dobrú slovenskú popovú pesničku?
Milujem Spomaľ od Katky Knechtovej. 
.a ešte?
Puding pani Elvisovej. Videl som ich hrať na koncerte Hráme pre Haiti v Zrkadláči. Páčila sa mi ich energia, elektronické groovy aj to, s akou chuťou hrajú. Pripomínajú mi mladé kapely z New Yorku. 
.nechýba ti Amerika?
Chýba, ako všetky miesta, kde som bol.
.cD, vinyl alebo mp3?
Mp3. Internet, hudba, rýchlosť. Tak pracujeme. Podľa mp3 sa učím hrať.
.čo ťa v hudbe za posledný mesiac najviac zaujalo?

Neviem, napadá mi moja motorka. (Smiech). Určite koncert Jana Garbareka, ktorý som robil. 
.aký máš pocit zo slovenskej politiky? 
Nedostatok opory. 
.opory?
Nemám sa o čo oprieť. Necítim ako občan vieru v niekoho, že to myslí so mnou dobre.
.začal si organizovať koncerty, otvoril si v Bratislave svoj klub Music Gallery. Neuberá ti to energiu, ktorú by si mohol venovať hudbe?
Uberá, ale nevadí mi to, pokiaľ robíme dobré veci. Ľahšie sa to robí, keď na to máme, horšie, keď na to nemáme. Stojí to veľké riziko a veľa psychickej záťaže. 
Martin Valihora / Narodil sa v Dúbravke v muzikantskej rodine. Od detstva hrá na bicích. Pôsobil v kapelách Midi, OBD, Fermata, Prúdy. Študoval na Berklee College of Music, kde  so spolužiakmi založil kapelu Waking Vision a začal hrať v kapele japonskej klaviristky Hiromi. V súčasnosti hrá v skupine Collegium Musicum, v kapele Davida Kollera a v niekoľkých džezových zoskupeniach. Ako štúdiový hráč spolupracuje pri nahrávkach viacerých hviezd českej a slovenskej popmusic. Okrem toho organizuje džezové koncerty a nedávno otvoril klub Music Gallery.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite