Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

V Rusku sme nevideli veľké ohrozenie

.tomáš Gális .časopis .história

O Košickom vládnom programe, povojnovej situácii, postavení Slovenska a legitimite prezidenta Beneša hovorí historik Marek Syrný.

.pred 65 rokmi, 5. apríla 1945, bol vyhlásený Košický vládny program. Čo to bol za dokument?
Košický vládny program (KVP) bol vyhlásením prvej povojnovej vlády. Gro toho dokumentu tvorí komunistický návrh vládneho programu, ktorý bol vypracovaný v Moskve ešte na prelome rokov 1944 a 1945. K nemu sa, samozrejme, vyjadrovala aj londýnska reprezentácia: prezident Edvard Beneš a zástupcovia strán, združených v Národnom fronte: národní socialisti, sociálni demokrati a lidová strana. Slovensko zastupovala reprezentácia Slovenskej národnej rady, teda komunisti a demokrati, ale tí sa vyjadrovali najmä k šiestej kapitole programu, ktorá sa týkala postavenia Slovenska.

.aké vtedy bolo postavenie Slovenska?
Počas Povstania sa vytvorili povstalecké orgány, reprezentácia, ktorá neskôr, v marci 1945, rokovala aj v Moskve o zložení novej vlády. I keď sa tak nikdy explicitne nevyjadrila, presadzovala kvázi federáciu. To, s čím prichádzala neskôr do Moskvy, už nebola federácia, ale skôr konfederácia. To znamená, že spoločné mali byť štyri hlavné ministerstvá - obrany, financií, zahraničia a dopravy. Ostatné veci si mali spravovať Česi a Slováci zvlášť.

.prečo sa to nerealizovalo?
Z jednoduchého dôvodu. Reprezentácia SNR presadzovala konfederáciu, českí nekomunisti presadzovali len menšiu decentralizáciu, teda len uvoľnenie stavu, aký panoval za prvej republiky. Išlo im o to, aby Slovensko nemalo samosprávu na základe toho, že išlo o iný národ, ale išlo im viac o územnú decentralizáciu. Slovenské orgány vnímali skôr ako krajinské než ako národné. Tvrdili, že nemôže byť všetko riadené z Prahy, ale musia byť aj nejaké regionálne centrá. To boli dva póly. Českí komunisti sa raz prikláňali na jednu a raz na druhú stranu. V tom období im nevyhovoval ani jeden názor, a preto sa nakoniec prijalo také vágne riešenie, že sa zachová niečo z Povstania, ale jednoznačne sa neurčilo, či to bude federácia, alebo konfederácia. Jednoducho si nechávali otvorené zadné dvierka.

.čo sa týka zahraničnopolitickej orientácie Československa - bol už v Košickom vládnom programe zjavný príklon k Sovietskemu zväzu?
Na začiatku treba povedať, že ten príklon bol aj objektívny. Keď vás od kohokoľvek iného oslobodí nejaká cudzia armáda, tak musíte byť automaticky na nich naviazaní. Neexistuje iná alternatíva. Podobne to bolo aj po prvej svetovej vojne, keď bol zjavný príklon Československa k Francúzsku a Taliansku. Samozrejme, že postoj k Sovietskemu zväzu bol daný aj postojom komunistov, ktorí v tej krajine videli istý sociálny vzor.

.čiže nebola iná možnosť?
V povojnovom období bol možný dvojaký postoj menších stredoeurópskych národov voči Sovietom. Poľsko bolo skôr odbojné. Poľská londýnska vláda, ktorá sa tak správala, sa však po vojne do Poľska vôbec nedostala a nemohla vôbec vládnuť. Československá cesta bola iná: bola to cesta spolupráce, naši politici dúfali, že Rusi na nás nebudú takí tvrdí a nechajú nám trochu voľnosti. Tak to bolo do roku 1947, keď sa vzťahy Východ - Západ vyostrili.

.KVP teda pokračoval v línii načrtnutej československo-sovietskou dohodou z roku 1943.
Áno. Ale ešte raz: už počas prvej svetovej vojny sa podpisovali dokumenty, ktorými sme sa dostávali do úzkeho vzťahu k Francúzsku, Veľkej Británii a Taliansku, pretože tie krajiny podporovali náš odboj, boli sme od nich vojensky i politicky závislí. Tak isto to bolo aj v rámci druhého odboja. Vojensky sme boli jednoznačne závislí od toho, ako budú Sovieti postupovať. Beneš nebol komunista, ale pragmatik. Nešiel proti Sovietom ostro ako Poliaci a teda neriskoval, že by sa po vojne už vôbec nemusel dostať k slovu, radšej spolupracoval. Treba vnímať ešte jednu vec: československo-ruské vzťahy neboli predtým negatívne, čo sa o Maďarsku, Poľsku či Rumunsku nedá povedať. U nás sa dá dokonca hovoriť o rusofilstve. Hoci viete, že po vojne vás budú nejako ovplyvňovať, keď nemáte negatívne skúsenosti s Rusmi, nevidíte v tom ani veľké ohrozenie. Navyše, najmä Česi vnímali Rusov ako ochranu proti Nemcom.  

.košický vládny program podpisovali zástupcovia strán, združených v Národnom fronte, čo bolo zoskupenie, ktoré nedovolilo vznik ostatných strán. Prečo?
Uvediem slovenský príklad: Pred vojnou tu boli tri hlavné politické prúdy: agrárnici, ľavičiari, teda komunisti a sociálni demokrati a ľudáci. Počas vojny sa prvé dva prúdy stavali proti tomu tretiemu. Agrárnici a ľavičiari sa po vojne dostali k moci a tou opozíciou, ktorú by mali pripustiť, boli ľudáci, ktorých vinili za rozbitie republiky, spoluprácu s Nemcami a ďalšie veci. Nemali preto najmenší záujem, nemali prečo obnovovať stranu, proti ktorej bojovali a ktorá bojovala proti nim. Bola to čiastočne odplata, čiastočne snaha zabrániť, aby sa taká strana znovu vyšvihla hore.

.ale prečo nepovolili vznik českých agrárnikov?
Českí agrárnici, samozrejme, neboli ako slovenskí ľudáci. Napriek tomu, že mali svoje zastúpenie aj v exile, aj v odboji, boli to práve oni, ktorí kolaborovali s Nemcami. Rudolf Beran s nimi, dobrovoľne či nasilu, spolupracoval a bol tým, koho ľudia vnímali ako kolaboranta. Ostatné strany tiež nemali záujem, aby sa agrárnici obnovili. V exile neboli až takí silní, tie ostatné strany počítali s tým, že si rozdelia ich hlasy.

.boli vtedy všetky strany socialistické?
To určite nie. Oficiálne existovalo šesť politických strán: v Čechách KSČ, sociálni demokrati, národní socialisti a lidovci, ktorí boli napravo od stredu. Mimochodom, je veľký rozdiel medzi českými národnými socialistami a ostatnými ľavicovými stranami: národní socialisti nevychádzajú z marxizmu a triedneho boja. No a na Slovensku existovala KSS a Demokratická strana.

.český historik Jan Rychlík píše, že ľavicové boli v tom čase všetky strany a podľa toho vyzeral aj KVP.
Keď si vezmete predvolebnú rétoriku SDKÚ, tiež ju môžete označiť za ľavicovú či sociálne reformnú. Aj vtedajšia demokratická strana hovorila, že štát musí regulovať trh. Aj slovenskí demokrati sa snažili robiť politiku podobnú politike Roseveltovej Demokratickej strany v tridsiatych rokoch. Treba si uvedomiť, že v povojnovom období sa politici usilovali napraviť chyby, pre ktoré sa začala vojna. Uvedomovali si, že vojna vznikla aj kvôli Veľkej kríze, ktorá zachvátila svet v tridsiatych rokoch. Uvedomovali si, že prílišný liberalizmus destabilizoval celú Európu a napomohol extrémne hnutia, aby sa dostali k moci. Tomu sa aj klasické pravicové strany snažili zabrániť a chceli dať štátu väčšie právomoci. Z nášho dnešného pohľadu by sme to mohli nazvať sociálnym reformizmom. Bolo to prispôsobenie sa povojnovému trendu. V dobovom kontexte to nebolo až také ľavicové, taká bola celá Európa.

.košický vládny program podpísal aj prezident Beneš. Akú mal vôbec legitimitu, keď po Mníchovskej dohode abdikoval?
Pokiaľ to berieme formálne, tak abdikoval, nebol prezidentom, a teda vlastne nemal čo vystupovať za Československo. Ale české vedenie prišlo s tézou, že právny akt, ktorý je vynútený násilím, stráca svoju platnosť. Pokiaľ preukážete a presvedčíte ostatných, že Mníchovská dohoda je vynútená a vynútený je aj následný politický vývoj, všetky právne kroky po Mníchove strácajú svoje opodstatnenie a sú nelegitímne. Západ, Francúzi a Briti to akceptovali, samozrejme, nie hneď, ale niekedy v rokoch 1941 - 1942. Benešovi uznanie trvalo omnoho dlhšie ako Poliakom alebo iným exilovým vládam, ale od roku 1942 ho akceptovali ako klasického prezidenta štátu, ktorý v ohrození musel odísť z vlasti.
Iná vec je, ako ho vnímali v Čechách a na Slovensku. V Čechách bol Beneš odbojovým predstaviteľom číslo 1, na Slovensku to bolo úplne iné, už len kvôli tomu, aké mal vzťahy so Slovenskom pred rokom 1938 či kvôli jeho nešťastnej exilovej politike, keď všetkých význačných Slovákov v exile, Osuského či Hodžu, odstavil.

.v historickej literatúre sa píše, že KVP naviedol Československo na cestu k ľudovej demokracii. Aká to bola forma vlády?
S ľudovou demokraciou prišli komunisti. V ich ponímaní bola klasická demokracia, ktorá vládla za prvej ČSR, len formálna: voliči dajú niekomu hlas, ten niekto ich zastupuje a prijíma zákony, ale na tie už ľud nemá žiadny vplyv. Podľa komunistov si mal vládnuť ľud sám, mal si voliť svojich zástupcov vo svojom regióne a meste a mal mať na nich priamy vplyv, mohol na nich tlačiť, mohol ich odvolať a podobne. V ľudovej demokracii mali byť hlavným partnerom národné výbory, kde sa mala zjednotiť samospráva a štátna správa. Reálnu politiku už nemali vykonávať politické strany a politické centrá, ale isté veci si mali vynucovať aj ľudia z ulice. A keďže komunisti boli veľmi zdatní v tom, ako ovládať ulicu, sľubovali si od toho, že rôznymi nátlakovými akciami, či už cez odbory, alebo partizánov, dokážu dotlačiť iné strany, aby im odhlasovali to, čo chcú.

.fungovalo to v praxi?
Poviem, ako to fungovalo na Slovensku, v Čechách to bolo trochu inak. Komunisti ovládali regionálnu politiku do jesene 1945, ale postupne sa začala budovať a rozširovať demokratická strana. Od septembra 1945 do mája 1946, keď boli voľby, bola rovnováha síl, ale postupne sa demokrati začali ohlasovať a keďže boli ľudia nespokojní s tým, čo po vojne robili komunisti, začali k nim viac inklinovať. Po voľbách, ktoré vyhrali demokrati, sa zmenilo aj zloženie národných výborov, podľa výsledkov parlamentných volieb v tej-ktorej obci sa zmenilo aj zloženie toho-ktorého národného výboru.

.dôležitou otázkou v tom čase bolo aj znárodňovanie. Bola to téma všetkých strán?
Už v odboji aj nekomunisti rátali s tým, že bude treba urobiť nejaké ekonomické a hospodárske zmeny. Vyplývalo to aj z dôsledkov Veľkej krízy. Ale po každej vojne vzniknú veľké sociálne pnutia. Nekomunisti stáli pred alternatívou: buď ich podchytia a budú ich nejako regulovať, alebo tú otázku nechajú komunistom. Museli prísť s kvázi socialistickými prvkami. Vianočná dohoda z roku 1943 hovorila o tom, že v novej republike bude iné aj postavenie Slovenska aj hospodárska a sociálna politika. Rozdiel bol v tom, že demokrati si predstavovali hospodárske zmeny najmä na úkor nelojálnych  Nemcov a Maďarov, prípadne ľudákov. Komunisti, pokiaľ neboli tie vzťahy úplne vyhrotené, nehovorili o vyvlastnení, ale prispôsobili sa všeobecnému názoru, aby boli vyvlastnení Nemci, Maďari a kolaboranti. Až potom prišli s tým, že treba vyvlastniť aj iných, napríklad ľudí s poľnohospodárskym majetkom nad 50 hektárov a podobne. Znárodnenie vnímali nekomunisti skôr ako nacionalizáciu, vyvlastnenie v prospech "našich ľudí". Komunisti ho vnímali ako zoštátnenie. V Košickom vládnom programe sa to formuluje veľmi vágne, všeobecne, tam sa komunisti i nekomunisti mohli zhodnúť na tom, že sa bude znárodňovať majetok Nemcov, Maďarov. KVP bol len rámcový program, v priebehu rokov 1946, 1947 sa ukázalo, že si to každý vysvetľuje inak. Marek Syrný/
Narodil sa v roku 1977. Vyštudoval históriu na UMB v Banskej Bystrici. V súčasnosti pracuje v Múzeu SNP v Banskej Bystrici. Venuje sa najmä skúmaniu politických aspektov odboja v rokoch 1939 - 1945 a spoločenského vývoja v rokoch 1945 - 1948. Venuje sa tiež téme Demokratickej strany v rokoch 1944 - 1948.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite