Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Paradisus Iudeorum

.samuel Marec .časopis .kritická príloha

"Nebo šľachty, očistec mešťanov, peklo sedliakov a raj Židov", tak sa o Poľsku hovorilo za Žigmunda I. Starého a Žigmunda II. Augusta. Paradisus Iudeorum.

Nikdy som nepočul o Mordechajovi Gebirtigovi, presne ako o ňom nepočul nikto mimo veľmi úzkej komunity hudobno-literárnych teoretikov a historikov orientovaných na židovskú kultúru v Poľsku. Nikdy som nepočul ani o Natanovi Grossovi. To všetko sa zmenilo v jeden neskorý októbrový večer, keď som v starej a o tej hodine prázdnej budove fakulty polonistiky v Krakove stál predo dvermi profesora Jozefa Wróbla s veľmi neurčitou predstavou o tom, čo mu vlastne ja študent chcem povedať.
Čo-to som mu nakoniec povedal, najmä o tom, že píšem diplomovku o krakovskej židovskej literatúre. Profesor mi hneď odporúčal knihu Kto ste, pán Grymek?, ktorá je vynikajúcim nahliadnutím prakticky do všetkých oblastí života krakovskej židovskej komunity od začiatku dvadsiateho storočia do obdobia po skončení druhej svetovej vojny. Jej autorom je ten Natan Gross, o ktorom som dovtedy nepočul. Počas druhej svetovej vojny sa Gross volal Franciszek Grymek.

.dobro Natana Grossa

Gross nikdy nebol skutočným spisovateľom alebo ak áno, potom to bola len jedna z vecí, ktoré vykonával. Literatúru, presnejšie písané slovo, však miloval, zbieral ho, čítal a prekladal.
"(V Rysiovi) som našiel spriaznenú dušu, človeka, ktorý ako ja zbožňoval papier a knihy, ktorý v nich, tak ako ja, dokázal nájsť iný svet, krajší a lepší od toho, v ktorom žil. Dokázal utiecť do toho sveta, zatvoriť sa v ňom," píše. Ešte na tej istej strane Rysiov príbeh aj pokračuje: "Po dvoch dňoch vysídlili z Wieliczky všetkých Židov. Rysiovu ochrnutú matku zastrelili ihneď, otca odviezli do Belsenu a Rysia do pracovného tábora v Stalowej Woli. O dva mesiace neskôr skúšal utiecť, ale na železničnej stanici ho odhalili a na mieste zastrelili."
Kniha je, ako som už napísal, nahliadnutím prakticky do všetkých oblastí života židovskej komunity vrátane krutej skutočnosti, že počas vojny všetky oblasti židovského života splynuli do jedinej, ktorou bolo prežitie. Je plná malých aj väčších ľudských tragédií, lebo osudy más bývajú v istých historických situáciách rovnaké. Osudy jednotlivcov, ktorí tú masu tvoria, sa líšia, ale v konečnom dôsledku tie rozličné cesty aj tak vedú k rovnakému výsledku. U Grossa  je, žiaľ, tým výsledkom takmer bez výnimky smrť, hoci v rôznych podobách. Podoby smrti, samozrejme, v konečnom dôsledku nič nemenia: "Môjho učiteľa Feldhorna niekto udal a dostal sa do rúk gestapa. Zahynul spolu so ženou, známou prekladateľkou anglickej a nemeckej literatúry. Volala sa Stella Lande. S ich smrťou sa spája legenda. Po návrate z práce už Feldhorn nezastihol svoju ženu doma a od susedov sa dozvedel, že ju zobrali gestapáci. V zúfalstve nevidel iné východisko ako sa sám dobrovoľne vydať do rúk katov. Verejne ich popravili na námestí vo Swoszowiciach. Táto verzia príbehu má v sebe bezpochyby kus literatúry, ale z toho, ako som Feldhorna poznal, som aj tak náchylný jej veriť. Nesie pečať Feldhornovej cti a jeho neotrasiteľného humanizmu. Alebo si azda mohol zachrániť svoju kožu, nechať však zahynúť svoju životnú družku, opustiť ju bez slovka útechy, slovka spolupatričnosti vo chvíli, keď udrela posledná hodina? V skone tých ľudí bolo niečo z protestu, ktorý o dva roky neskôr vyjadril Stefan Zweig spoločným skonom so svojou manželkou. Práve tak umierajú humanisti."
Aj Natan Gross ostal humanistom. Vo svojej knihe poskytuje niekoľko variácií na vetu Anny Frankovej o viere v ľudské dobro, niekoľkokrát zdôrazňuje, že za svoj život ďakuje práve dobrým ľuďom, drvivá väčšina ktorých boli Poliaci. Áno, spomína poľský antisemitizmus už pred vojnou. Spomína endekov, členov antisemitskej národnej demokracie, ktorí boli, mimochodom, často klientmi jeho otca, ktorý mal na krakovskom Rynku Głównym dva veľké obchody s krištáľom. Paradoxov je v knihe vôbec požehnane.
Latentným antisemitizmom a niekoľkými rozbitými oknami sa to však nekončí, to by na dostatočne smutný príbeh nestačilo. Gross spomína, ako, ukrývajúc sa vo Varšave, sledoval horiace geto a jeho hostiteľ hovoril o pražiacich sa Židoch. Spomína Poliakov, ktorí holokaust vnímali ako trest za smrť Ježiša. O Poliakoch, ktorí verejne deklarovali svoju vďačnosť Hitlerovi, lebo sami by sa so Židmi tak dôkladne porátať nedokázali. Napriek všetkému to však boli práve Poliaci, ktorým ďakuje. Presnejšie, ďakuje dobrým ľuďom, lebo ani vojna ho o vieru v dobrých ľudí neobrala. Alebo možno práve naopak - vďaka nej ich spoznal.
Poľsko aj po vojne stále považoval za svoj domov, hoci nakoniec odišiel do Izraela. Po ceste podľahli skaze všetky listy, ktoré počas vojny zbiera, a práve to je možno ten symbolický moment, ktorý uzatvára jednu etapu jeho žitia. Etapu, ktorá je na začiatku detským rajom presne v duchu Paradisus Iudeorum a v závere nočnou morou.
Natan Gross žil potom dlho a šťastne v Izraeli, nakrúcal dokumenty a napísal niekoľko ďalších kníh. Zomrel až v roku 2005, takže aj Józef Wróbel, ten profesor, u ktorého sa začalo moje spoznávanie židovských osudov, sa s ním niekoľkokrát osobne stretol a na Pánovi Grymkovi s ním spolupracoval. Bol to vraj príjemný starý pán, len nad titulom knihy rozmýšľal pridlho. Pocit príjemnosti a spomínaného humanizmu na čitateľa sála aj z jeho knihy. Napriek všetkému. V ideálnom svete by sa Natan Gross stal druhým Roaldom Dahlom, v takom svete však evidentne nežijeme.
O viere a morálke inak Gross napísal toto: "...a pokiaľ ide o rôzne prikázania, myslím si, že sú určené pre ľudí, ktorí si nedokážu vytvoriť vlastnú etiku. Človek, ktorý sám seba pozná, si dokáže vytvoriť aj vlastný morálny kódex, ktorý nie je dielom strachu ani bázne, nevzniká pre imperatív akéhosi vyššieho bytia. Pochádza z potreby a vnútornej disciplíny." Zaujímavá postava, tento Natan.

.jidiš Mordechaja Gebirtiga
Ak by z Grossa mohol byť za priaznivých okolností Roald Dahl, Mordechaj Gebirtig sa mohol stať druhým Leonardom Bernsteinom. V Pánovi Grymkovi Gross vyjadruje svoj obdiv k mnohým autorom, medzi nimi aj nemeckým, ale práve Gebirtigovo meno sa opakuje viackrát. To je práve ten Gebirtig, o ktorom som nikdy predtým nič nepočul. Niet sa inak čo čudovať. Informácií o ňom je vážny nedostatok, ak, pravda, nerátame jedinú knihu, ktorá ako-tak skladá dokopy mozaiku jeho života. Volá sa Kazimierzský bard, rozprávanie o živote Mordechaja Gebirtiga a jej autorom je, ako inak, Natan Gross.
Život Mordechaja Gebirtiga je pokrytý tajomstvom, nedostatočnými (navyše rozporuplnými) informáciami a niekoľkými legendami, pri ktorých je ťažké určiť hranicu medzi romantickým ľudovým portrétom a skutočnosťou. Jedna z tých legiend, vlastne jediná, ktorou je charakterizovaný celý jeho život, celý jeho obraz v ľudových spomienkach, hovorí, že bol chudobným stolárom, ktorý vo voľnom čase písal básne a skladal piesne o židovskom živote v Kazimierzi.
Chudobný bol, to áno, veď keď v roku 1915 zomrela jeho jedenapolročná dcéra Roza, na jej úmrtnom liste je napísané "majetková trieda IV - veľmi chudobní". Bol aj básnikom a skladateľom, to tiež, okrem toho aj hercom a politicky angažovaným občanom (v sociálnej demokracii ako veľká časť Židov), ale stolárom nebol nikdy. Ak totiž bol ešte niečím, tak, jemne povedané, manuálne nezručným a pre prakticky život pomerne nevybaveným človekom. Podľa Grossových zistení pracoval u svojho brata. Ale to nie je to, čo Gebirtiga robí zaujímavým.
Do dejín sa zapísal básňami a piesňami, ktoré dodnes bežne znejú v židovských rádiách a nikto nevie, že práve niekto menom Mordechaj Gebirtig, narodený v Kazimierzi a zastrelený zhruba o šesťdesiatpäť rokov neskôr a doslova o pár sto metrov ďalej, na druhom brehu Visly v Podgórzu, je ich autorom. S trochou sarkazmu by sa dalo povedať, že sa do dejín vlastne ani nezapísal a to konštatovanie by k pravde hádam bolo aj bližšie. Nie preto, že prežil v chudobe celý svoj život, čo bolo osudom mnohých nedocenených umelcov, ale preto, že v porovnaní, povedzme, s van Goghom je nedoceneným a neznámym autorom dodnes.
Gebirtig, na rozdiel od Grossa, písal po celý život v jidiš, lebo po poľsky nevedel a ak aj áno, pravdepodobne veľmi slabo. Žil predsa v Kazimierzi obklopený ľuďmi svojho vyznania a svojej kultúry. Poľštinu jednoducho nepotreboval. Gross na druhej strane žil možno o kilometer ďalej v centre Krakova obklopený Poliakmi a aj po tom, čo strávil viac ako polovicu svojho života v Izraeli, ostala preňho poľština najbližším jazykom. Okrem iného mu aj zachránila život, lebo ako Franciszek Grymek musel po poľsky hovoriť bezchybne a bez prízvuku. Aj knihu napísal po poľsky, hoci bola najprv publikovaná v hebrejčine a potom v angličtine.

.básne a piesne z Poľska
Ďalším z dlhého radu paradoxov je skutočnosť, že hoci teda Gebirtig toho po poľsky veľa nenahovoril, jeho najintímnejším dielom je báseň Paulína. Azda preto, že hovorí o Poľsku, cítiť v jej trpkosti autorov smútok nad osudom krajiny a to treba zdôrazniť, že v čase jej vzniku sa vojna ešte ani nezačala. Paulína hovorí o tom, že hoci sám autor po poľsky veľmi nevie, práve tá krajina je jeho domovom. Rovnako ako u Grossa. Je to, opäť raz paradoxne, tá istá krajina, ktorá sa po vojne ku zvyšku židovskej populácie nesprávala práve priateľsky. Konkrétne mám na mysli nepríjemne jednoduchý historický fakt, že prvý povojnový pogrom v Kazimierzi sa udial už v auguste 1945. Bilancia toho pogromu bol jeden mŕtvy a piati zranení. K životným paradoxom pridávam ďalší, nie práve príjemný: tou mŕtvou bola 56-ročná Roza Berger, ktorá sa práve vrátila z Osvienčimu.

Dajte jej almužnu,
tej chudobnej a prenasledovanej,
čo sa volá Paulína.
Všetci ju predsa poznáte a milujete ju,
tú Paulínu.


Hoci je to len päť veršov, hovoria mnohé. O Poľsku aj o autorovi.
Ako som už spomínal, Mordechaj Gebirtig nebol veľmi praktický človek. V roku 1921 napríklad Krakov navštívila Molly Picon, americká herečka, hviezda židovského a neskôr aj po anglicky hovoriaceho divadla. Stala sa svedkom živého stvárnenia Gebirtigovej piesne Kinderjorn (Detské letá), ktorá ju uchvátila natoľko, že okamžite kúpila práva na jej šírenie. V Spojených štátoch sa spolu s druhou Gebirtigovou piesňou, nazvanou Huliet, huliet kinderlech (Bavte sa, bavte, deti) stala okamžitým hitom.
Molly na piesňach, samozrejme, zbohatla a Gebirtigovi poslala päť dolárov, čo bola, slušne povedané, smiešna suma. Podľa svojich súčasníkov bol však Gebirtig absolútne unesený skutočnosťou, že svojimi pesničkami dokázal zarobiť peniaze. Sám seba nikdy nepovažoval za skladateľa alebo básnika, rovnako ako podľa tých istých súčasníkov nikdy nepochopil princíp autorských práv.
Dokonca aj keď sa oženil, spravil to až ako 32-ročný a aj pri tej príležitosti Natan Gross používa formuláciu, že ho oženil jeho brat, a to za sestru svojej manželky. O to bohatší však mal vnútorný život. Vojnu nenávidel, považoval ju za najväčšie zlo, ktoré zbavuje človeka možnosti slobodne sa rozhodnúť a ten svoj pocit vyjadril v mnohých svojich dielach ešte počas a po skončení prvej svetovej vojny. Tej vojny, o ktorej Gross poznamenáva, že "po jej vypuknutí boli stredoeurópski Židia zaskočení a ocitli sa v zložitej situácii. Za nepriateľa nepovažovali žiadny z bojujúcich národov, nemali ani žiadne hranice, ktoré by museli brániť."
O to väčším utrpením pre Gebirtiga bola druhá vojna. Keď prišla, bol už v pokročilejšom veku, mal podlomené zdravie a od jej vypuknutia možno v jeho tvorbe sledovať príklon k absolútnemu pesimizmu a zúfalstvu. Jediným únikom sa zdá nostalgia, ale aj tá je plná bolesti ako v básni Gehat hob ich a hejm (Mal som kedysi domov) Jednou z jeho posledných básní je S'tut weh (Bolí to). Vyjadruje duševné rozpoloženie, v ktorom sa krátko pred smrťou nachádzal:


To bolí
Tak veľmi to bolí
Keď nie cudzinec, nie nepriateľ
Ale ten, čo sám je v nevôli
Namiesto podania rúk
Mladý poľský chlapec a poľské
Dievča
Vysmieva sa z našich múk



Či to nie je nič - že dnes
Sú ako my - v nevôli?
Či ich to azda nebolí
Jednoduchá vec
Že tie isté podkovy rozdupali
Nás aj poľskú hrdosť
Poľskú slobodu aj slávu,
Že medzi židovskými bradami
Pod nohami davu
Poľský orol biely
Ten hrdý biely orol
Prichádza o hlavu?



Gebirtig inak často písal básne s všeobecnou ľudskou platnosťou a neobmedzoval sa iba na židovskú komunitu. Najmä v neskoršom období a s rastúcim antisemitizmom sa v jeho tvorbe objavujú diela slúžiace ako apely rovnako na Poliakov ako Židov. Taká je aj jeho najznámejšia báseň S´brent! (Horí!), napísaná ako reakcia na pogrom v Przytyku v roku 1936. Na jeho konci boli dvaja mŕtvi Židia a jeden Poliak a súdny proces. Tridsaťdeväť Poliakov bolo potrestaných odňatím slobody na pol až jeden rok a jedenásť Židov na jeden až osem rokov. Súd odmietol ich tvrdenie, že konali v sebaobrane. To len tak na okraj.
S´brent zľudovela natoľko, že sa stala hymnou židovského podzemného odboja v krakovskom gete. Gebirtig napriek tomu ostával stále rovnako neznámy a anonymný. Aj preto nakoniec prežil celý život v chudobe a v roku 1942 zomrel. Fakt, že ho zastrelil esesák preto, že príliš pomaly nastupoval na transport do Belsenu, môžeme brať ako symbolické vyjadrenie bezvýchodiskovosti situácie, v ktorej sa ocitli Židia počas druhej svetovej vojny.
Keď som na katedre judaistiky písal esej na podobnú tému, spomenul som si na rozhovor s Karlom Krylom na videokazete, ktorú sme doma mali. Nakrútená bola v zrúcanine nejakého hradu a Kryl vtedy hovoril o tom, že Anděl, ale aj iné jeho piesne sa stali natoľko populárnymi, až stratili svojho autora. Už si nespomínam, či to považoval za dobré, alebo zlé, ale presne to isté sa stalo aj Gebirtigovi. Na rozdiel od Kryla ho však pochovali do masového hrobu.
"Gebirtig nám poskytuje pohľad na židovské spoločenstvo tak, ako vyzerala jeho ulica. Ulica chudobná, špinavá, židovská, kde "úradujú" žobráci, zlodeji a prostitútky." napísal o inej stránke Gebirtigovej tvorby Manfred Lemm, jeho ďalší veľký obdivovateľ, mimochodom Nemec.

.návraty domov, k pogromom

Po druhej svetovej vojne, síce nie celkom bezprostredne, ale predsa v rokoch po nej, začali vychádzať takzvané knihy pamäti. Miesta ich vydania sú rôzne - od Buenos Aires po Melbourne - len v Poľsku ich veľa nie je. Rôzne je aj ich tematické rozpätie. Nerôznia sa však vo vyznení opisu sveta, ktorý zmizol. Niekedy zmizli aj celé mestá.
Odhady počtu preživších sa pohybujú od 180- do 240-tisíc zo zhruba 3,5-miliónovej predvojnovej židovskej populácie v Poľsku. Oficiálne štatistické údaje za rok 1946 hovoria napríklad, že do Krakova sa zo 60-80-tisíc vrátilo
6 407 osôb židovského pôvodu. Väčšina z nich (4 330) prežila vojnu na území Sovietskeho zväzu. Len malá časť, 618, a teda necelých desať percent, sa vrátila z poľských táborov a ešte o polovicu menej, 326, sa ich ukrývalo u Poliakov.
Židia sa teda vracali na miesta, ktoré považovali za svoj domov a treba rovno povedať, že nie vždy a nie všade boli vítaní. Ich majetok aj obchody sa medzitým ocitli v poľských rukách a sami sebe si kládli otázku, ktorú spomína aj Natan Gross: "Vraciam sa, ale načo sa vraciam a čo od návratu očakávam? Čo ak bude všetko inak?"
Často to aj inak bolo a väčšina Židov Poľsko pomerne rýchlo opustila, pričom najdôležitejšiu úlohu zohrávali faktory ako komplikovaná spoločensko-politická situácia s antisemitským podtónom v komunistickom Poľsku a ľahostajnosť okolia k tragédii, ktorú Židia prežili. Teda ľahostajnosť iba v lepšom prípade, v horšom, ako pri pogrome v Kielcach 4. júla 1946, padlo davu ľudí za obeť 42 Židov. K tomu sa pridružil aj pocit samoty uprostred židovskej komunity, emigráciou sa stále zmenšujúcej, vnímanie Poľska ako obrovského cintorína pripomínajúceho holokaust a najmä vznik Izraela v roku 1948.
Židia teda odišli, odišiel Gross, ale spomienky ostali. Okrem iného aj na rodné mesto, o vzťahu ku ktorému píše Józef Lewandowski v knihe Pamäti mesta Konin takto: "Nikto pri zdravých zmysloch mi doteraz nedokázal uspokojujúco vysvetliť židovskú lásku k rodnému mestečku. Berúc do úvahy logiku a okolnosti, mali by sme sa od neho predsa navždy a úplne odrezať. Čo nám dalo? Výber medzi chudobou a úplnou chudobou? Prečo a za čím smútime? Vyrovnanie sa s miestom narodenia nie je ohraničené len na antisemitizmus a spomienky na tých, ktorí zomreli. Mestečko, to stáročiami nemenné mestečko so zatuchnutou nábožnosťou, stredovekou múdrosťou a predpismi, predstavovalo predsa múr medzi nami a svetom, v ktorom sme túžili žiť. A napriek tomu sme to mestečko milovali a stále ho aj milujeme."
Konin, o ktorom je reč v úryvku, však nebol Krakovom, alebo naopak, Krakov nebol zatuchnutým a ortodoxným Koninom. Gross opisoval Krakov, ktorý bol mestom predsa len kozmopolitným, kultúrnym a napriek všetkému tolerantným. Ako úplná protiváha existovali mestečká (štetle), v ktorých Židia tvorili významnú zložku obyvateľstva (Konin 21 %, Stryj 36 %). Jedným z najvypuklejších príkladov sú Działoszyce, kde z 5 170 obyvateľov v roku 1890 bolo 4 673 židovského vyznania.
Działoszyce sú okrem toho aj smutným synonymom osudu mnohých ďalších miest s kedysi prevažne židovským obyvateľstvom. Zatiaľ, čo v tom spomínanom roku 1890 mali zhruba o sto obyvateľov viac ako napríklad Poprad, ktorý vtedy vlastne ešte ako mesto ani neexistoval, a v roku 1939 mali
5 872 obyvateľov, rok po skončení vojny ich bolo už len dva a pol tisíc. Dnes majú Działoszyce asi 1 100 obyvateľov, Poprad zhruba 50-krát toľko.
Práve o živote v takom mestečku písal Julian Stryjkowski. Bol kronikárom židovského osudu. Kronikárov bolo, nakoniec, viac. Prežila a písala aj Miriam Akavia, narodená rovnako ako Gross v Krakove a rovnako ako on odišla po vojne do Izraela. Pri narodení sa volala Matylda Weinfeld. Prežil a písal aj Henryk Grynfeld, ale ani on sa celkom s Julianom Stryjkowskim porovnávať nedá, lebo Julian, narodený ako Pesach Stark v zatuchnutom mestečku Stryj na dnešnej Ukrajine, sa stal legendou, jednou z literárnych tvárí komunistického režimu. Pre objektívnosť treba dodať, že nebol so svojimi politickými názormi vo svojej komunite výnimočný. Čo čiastočne vysvetľuje, prečo najviac krakovských Židov prežilo vojnu v Sovietskom zväze. Naznačuje to tento verš v závere Grossovej knihy:

Kde je ten Krakov? Kde je Visla? Čo stalo sa s nami?
Kde je Rím a kde Krym, kde krajina poľská?
Ten náš Krakov tiahne sa kilometrami
Od Plaszowa až po Ural, do Sverdlovska.



Julian Stryjkowski bol kadečím. Jednou zo spisovateľských tvárí režimu a neskôr disidentom. Homosexuálom, ktorý to na sklonku života zhrnul do konštatovania, že bol všetkým tým, čo bolo v 20. storočí nesprávne: Židom, komunistom aj homosexuálom. Aj jeho tvorba bola taká ako on. Mnohovrstevná. O jeho najznámejšej knižke príbehov práve z takého štetlu, ako bol jeho rodný Stryj, pod názvom Hlasy v temnote, napísal Zbigniew Bieńkowski toto: "Morálne a filozofické perspektívy Stryjkowského knihy sú natoľko obrovské, že žiadna jednoduchá interpretácia nie je dostačujúca. Mnohovrstevnosť Hlasov v temnote, pričom každá vrstva je plná, má vlastnú Zem a vlastné Slnko, bohatstvo tej knihy, ktorá je zbierkou poviedok a zároveň poémou, mystickým zamyslením aj filozofickým traktátom, to všetko spôsobuje, že je nemožné to všetko obsiahnuť. Jednoducho neexistuje spôsob, ako jedinou myšlienkou, jediným výrazom to všetko vystihnúť."
V Hlasoch v temnote je skutočne obsiahnutá celá komplikovanosť, archaickosť a skostnatenosť tradičnej židovskej kultúry stojacej proti modernému svetu. Kniha ukazuje nevyhnutnosť jej zmeny, nevyhnutnosť opustenia tradícií a de facto nevyhnutnosť zániku tej kultúry vo forme, v ktorej v uzavretých komunitách židovských štetlov existovala. Veď sa tak aj končí - odchodom melameda, učiteľa v náboženskej škole, na vidiek, pretože v meste už nemá koho učiť.
Hlasy v temnote ukazujú všetky vrstvy, ktoré mala Stryjkowskeho osobnosť. Tú židovskú, vychovanú na tradíciách, aj tú rebelantskú, ktorá sa práve od tých tradícií chce odpútať. Konflikty v knihe sú jeho vlastnými konfliktmi a záverečná rezignácia melameda ako jednej z hlavných postáv je aj rezignáciou, v ktorej on sám dožil svoj život. Uvedomoval si, že príliš veľa vecí v ňom spravil zle a hoci sa nevzdával, celkom jednoducho sa vzdal možnosti napraviť staré krivdy.

.neznesiteľnosť bytia
Tých osudov je viac než dosť. Spomenul som len tie známejšie, len z poľských a len literárnych kruhov. Kdesi v úvode som napísal, že osudy jednotlivcov sa líšia, ale osud masy je rovnaký. Osudy tých jednotlivcov len rôznymi cestami speli k rovnakému bodu. Tým bodom nie je smrť, ale obyčajné hľadanie svojho miesta, hľadanie svojej vlastnej identity, kladenie si otázky, kým som po tomto všetkom a kam patrím?
Stryjkowski, Gross a Gebirtig pochádzali z rôzneho prostredia, napriek tomu sa absolútne nedobrovoľne dostali do víru historických udalostí, ktorý, keď dvoch z nich vypľul, konfrontoval ich práve s tou otázkou. Každý z nich sa s ňou vyrovnal po svojom. Stryjkowski opustil svoju identitu, udomácnil sa v Poľsku a predsa na konci života zistil, že sa mýlil. Že bol v dvadsiatom storočí archetypom neželanej osoby.
Gross sa k svojmu menu vrátil, odišiel z Poľska a zomrel v Izraeli. Nenašiel sám seba a ani zahrnutie otázky o svojej identite priamo do názvu Kým ste, pán Grymek? mu nepomohlo. Nemal som pocit, že by bol pre to nešťastný. Nemal som ani pocit, že by bol nešťastný v Izraeli, hoci ho nikdy nepovažoval za svoj domov. Jednoducho tam zomrel. Inak na mňa posmrtne pôsobil ako skutočne príjemný človek.
Mordechaj Gebirtig je, pravda, smutným príbehom, pretože nezomrel v Izraeli, dokonca tam ani nikdy nebol. Nezomrel ani s tým, že sa mýli ako Stryjkowski. Zomrel tak, ako mnoho iných ľudí v tej dobe, nie nevyhnutne iba Židov. Aj pochovaný bol tak ako mnoho ľudí v tej dobe. Ostal neznámy.
Ich osudy sa líšia, každý z nich má svoju vlastnú dávku horkosti. Sú variáciami na tú istú tému. V užšom kontexte by sme ju mohli nazvať neznesiteľnosťou bytia Židom v 20. storočí. V širšom kontexte potom neznesiteľnosťou narodenia sa v nesprávny čas na nesprávnom mieste. Sú variáciami neprinášajúcimi nič nové, len pripomínajúcimi to staré. Ale staré si treba vždy pripomenúť. Napríklad aj v súvislosti s Jobbikom, Pospolitosťou a Dělníckou stranou. Len tak. Aby sa nezabudlo.

Autor je študent
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite