Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Woodstock v Pezinku

.časopis .fenomén

Pred tridsiatimi rokmi, 9. júla 1977, sa na amfiteátri v Pezinku konal posledný z dvoch Koncertov mladosti. Boli to prvé a vďaka komunistom aj na dlhý čas posledné letné hudobné festivaly v Československu.

Pred tridsiatimi rokmi, 9. júla 1977, sa na amfiteátri v Pezinku konal posledný z dvoch Koncertov mladosti. Boli to prvé a vďaka komunistom aj na dlhý čas posledné letné hudobné festivaly v Československu.


Večer jedenásteho augusta 2007 je v Schaubmarovom mlyne na kraji Pezinka atmosféra ako na väčšej rodinnej oslave. Nádvorím sa šíri opojná vôňa gulášu a bieleho vína, na malom pódiu si ladí gitaru Dagmar Andrtová-Voňková, v oblaku cigarového dymu sedí spokojný Marián Varga. Väčšinu prítomných ľudí charakterizuje vek okolo päťdesiatky a to, že sa navzájom poznajú. Na plátno umiestnené na stene mlyna sa nonstop premieta krátky „nemý“ film, ktorý ktosi nakrútil pred tridsiatimi rokmi na pezinskom amfiteátri.
„Já sem mal vtedy sedemnáct rokú,“ hovorí mi zhovorčivý sivovlasý muž z „Vajsgrábu“ (teda Slovenského Grobu), keď mi nalieva vínko zo svojej pivnice. Každý záber z filmu komentuje, a tak sa dozvedám, že veľkú časť koncertu pretancoval, na niečo sa už nepamätá, ale že to bol jeden z najsilnejších zážitkov v jeho živote.

.sloboda v sivej dobe
Ak by mali sedemdesiate roky minulého storočia v Československu svoju farbu, bola by to sivá. Po potlačení Pražskej jari sa začala „normalizácia“. Generálnym tajomníkom ÚV KSČ sa stal Gustáv Husák, nedávny jubilant Vasil Biľak spolu s ďalšími súdruhmi spísali Poučenie z krízového vývoja v strane a v spoločnosti, výhonky slobodnej kultúry z konca šesťdesiatych rokov boli buď zašliapnuté straníckymi poltopánkami, alebo (v lepšom prípade) vytlačené na úplný okraj a odsúdené tak na živorenie. „Za socializmu bolo „vsjo jásno,“ píše v spomienkach na Koncert mladosti jeden z jeho organizátorov Pavol Boriš. „Ideológia bola prešpikovaná aj v muzike. Bola to doba schizofrénie, keď pravda mala dve podoby. Tá, ktorá bola oficiálne hlásaná straníckymi predstaviteľmi, a tá, o ktorej sme si v rodine alebo s priateľmi potichu rozprávali.“ Táto „schizofrénia“ sa prejavovala aj v kultúre. Na jednej strane dobe a strane poplatná, rozhlasom a televíziou šírená populárna hudba s festivalmi politickej piesne, na druhej strane nenápadná, no nesmierne vitálna neoficiálna alebo polooficiálna kultúra, ktorú médiá (žiaľ) a do určitej miery aj komunisti (našťastie) jednoducho ignorovali.
V hudbe išlo o folkových spevákov a speváčky, nezávislých rockerov a džezmenov v okolí pražskej Jazzovej sekcie. Okrem aktívnych umelcov (ktorí sa však spravidla hudbou neživili) tu boli skupinky miestnych aktivistov, ktorí organizovali malé koncerty, výstavy, divadelné predstavenia, prípadne si požičiavali vzácne knihy, no hlavne sa zo všetkých síl snažili napriek nepriaznivým okolnostiam žiť slobodne.
Jedna takáto skupinka žila v dome na Gorazdovej ulici v Bratislave. V tomto dome býval okrem iných Ladislav „Agnes“ Snopko, Ján Budaj, Tomáš Petřivý či Vlado Havrila, medzi pravidelných návštevníkov patril Ján Langoš či Dominik Tatarka. Agnes Snopko, vzdelaním archeológ, bol od roku 1975 manažérom folkového združenia Šafrán pre Slovensko, organizoval koncerty Vladimíra Mertu, Vlastu Třešňáka a Jaroslava Hutku, dobre sa poznal s Mariánom Vargom, Vladimírom Mišíkom a pražskými džezmenmi.
Ďalšia komunita slobodných ľudí žila v Pezinku a sústreďovala sa okolo klubu Atlas. Jej členom bol aj Pavol Boriš. Nápad zorganizovať väčší koncert dozrel pri pohári vína po Hutkovom koncerte v Atlase. „Hutka chcel zorganizovať veľký koncert a la Woodstock v Náměšti na Morave, ale nevyšlo to,“ spomína Agnes Snopko. „Paľo Boriš vtedy prišiel s nápadom urobiť to na pezinskom amfiteátri s tým, že sa pokúsi všetko vybaviť.“

.koncerty mladosti
Bolo to neuveriteľné, no za tri mesiace sa to pezinským aktivistom naozaj podarilo – napriek tomu, že nikto z nich nemal s organizovaním takejto veľkej akcie skúsenosti. „My Pezinčania sme začali pracovať spôsobom ‚Kto koho pozná a v čom môže pomôcť‛. Len tak! Z kamarátstva,“ spomína Pavol Boriš. Koncert mladosti zorganizovali pod hlavičkou miestnej organizácie SZM (Socialistický zväz mládeže), v ktorej bol Boriš „kultúrnym referentom“.
Agnes dal dokopy hviezdnu zostavu hudobníkov a dvanásťhodinový koncert sa 31. júla 1976 napriek nepriaznivému počasiu a neprajnej politickej situácii uskutočnil.
Koncert mal široký žánrový záber: na plagátoch stálo JAZZ – ROCK – FOLK, vystúpili okrem iných džezmeni Gabriel Jonáš, Pavol Kozma a Jaro Filip, rockové Collegium musicum, v svetovej premiére Mišíkovo Etc., populárny Modus a folkoví pesničkári Merta, Lutka, Třešňák, Pepa Nos, Miloš Janoušek, Dáša Voňková a Zuzka Homolová.
„Chceli sme, aby koncert pokrýval všetky smery mladej hudby,“ hovorí Snopko, „išlo o to, aby tej hudby bolo viac, než sa dá stráviť – 12 hodín – a aby tak vytvorila niečo ako životné prostredie.“ Výtvarnú stránku festivalu (pódium, projekcie) pripravila výtvarnícka komunita z Gorazdovej, plagát nakreslil dnešný primátor Pezinka Oliver Solga.
„Ja si z celého koncertu pamätám akurát Dominika Tatarku,“ hovorí Marián Varga. „Mal som vtedy dosť vypité a tak len viem, že sme sa celý čas rozprávali, ale už neviem o čom.“
„Na mňa najviac zo všetkého zapôsobil práve Marián Varga,“ spomína Dagmar Andrtová-Voňková. „Bolo to ako ‚nebeský zjevení‛ a vôbec som to nechápala. Spomínam si aj na krásny spev Mariky Gombitovej, no a na Etc. ešte s Padrůňkom a Jelínkom. Keď som počula Zuzku Homolovú, zdalo sa mi, že by pokojne mohla hneď vystupovať s Joni Mitchel, taká bola dobrá. No a samozrejme si spomínam na dobré víno. Ten koncert bol úžasný. Nič podobné som predtým nezažila.“
V júli 1977 sa konal druhý a, žiaľ, zároveň aj posledný Koncert mladosti v Pezinku. Prišlo naň viac než 5 000 ľudí, pamätníci spomínajú na džezové iskrenie Lubomíra Andršta a Emila Viklického (namiesto plánovanej polhodiny hrali 50 minút) či na džemovanie Mišíka, Mertu a huslistu Honzu Hrubého. Otázne bolo, či na koncert príde Jaroslav Hutka, vtedy už signatár Charty 77. Hutka nakoniec prišiel spolu s Fedorom Frešom. Bol to posledný verejný koncert Jaroslava Hutku pred odchodom do nútenej emigrácie. Keď zaspieval pesničku Havlíčku, Havle, diváci začali pískať a skandovať protikomunistické heslá. Upokojili sa až pri beatlesáckom filme Žltá ponorka (československá predpremiéra filmu bola deň predtým v bratislavskom kine Obzor).
Koncert mladosti v roku 1977 bol pre normalizačných komunistov už priveľkým „sústom“. Hoci články v Melodii, Populáre či v Smene akciu chválili, ďalší ročník sa už z vyššej moci nekonal. Organizátorov predvolávali na výsluchy, všeličím im hrozili, no keďže papiere boli v poriadku, trestom sa vyhli. Akurát Pavol Boriš bol potrestaný tým, že už oficiálne nemohol robiť kultúrneho referenta miestnej organizácie SZM. „Trochu nás otravovali eštebáci, ale nejaké väčšie problémy sme nemali,“ hodnotí „represie“ Boriš. „Oni vtedy ešte nevedeli, čo je to sila muziky.“

.sila muziky
Pezinské Koncerty mladosti mali obrovský význam pre celú jednu generáciu. Pre tých pár tisíc ľudí, ktorí sa na nich osobne zúčastnili, to bol zážitok, na ktorý nikdy nezabudnú. Pre mnohých ďalších to bolo niečo ako tajný dymový signál o tom, že všetko ešte nie je stratené, že život v slobode, akokoľvek limitovaný, je stále možný a že aj napriek nepriaznivým okolnostiam „reálneho socializmu“ sa mnoho vecí urobiť jednoducho dá (len to chce tvorivosť, odvahu a statočnosť). Komunistický establišment si vďaka Pezinku začal pomaly uvedomovať, „čo je to sila muziky“. Niekoľko ďalších rokov začali byť pri povoľovaní či tolerovaní koncertov a festivalov prísnejší: boli obdobia, keď mal zákaz vystupovania Mišík, Merta, Pražský výběr, Žlutý pes a, samozrejme, celý underground. Slobodomyseľní ľudia sa však nevzdali, len mierne „preskupili sily“. Obrovskú prácu vykonala pražská Jazzová sekcia, ktorá až do definitívneho zákazu činnosti (a uväznenia celého vedenia) koncom osemdesiatych rokov organizovala koncerty, výstavy, vydávala knihy a krásny Jazz Bulletin, podobne neskôr organizácia Unijazz. Po celej republike chodil Jiří Černý a Jan Rejžek a hudobne vyhladnutým ľuďom púšťali platne a nahrávky, ku ktorým by sa sami len ťažko dostali. Vo vysokoškolských kluboch sa objavovalo čoraz viac odvážnejších ľudí, ochotných organizovať folkové a rockové koncerty, okolo HaDivadla a Divadla na provázku vznikla silná brnianska nezávislá scéna.
Už v polovici osemdesiatych rokov začal vtedajší študent chémie Pavol Maruščák organizovať koncerty a menšie festivaly na internáte s príznačným názvom Mladá garda. Agnes Snopko v tom istom čase organizoval rockové „Koncerty mladosti“ v rámci Bratislavskej lýry a alternatívne Dotyky a spojenia v sále na Vajnorskej ulici. V roku 1987, teda desať rokov po poslednom Pezinku, zorganizoval Snopko s Maruščákom v Športovej hale na Pasienkoch prvý ročník Čertovho kola, veľkého festivalu, kde hrala špička československej nezávislej scény. V Prahe sa konal Rockfest, pod názvom Půlnoc začali verejne hrávať Plastici...
Komunisti silu muziky zrejme fatálne podcenili.

.tridsať rokov
Schaubmarov mlyn sa v priebehu večera slušne naplnil. Je tam legendárny bigbíťák Jožo Barina, ktorý neskôr zahrá svoje znovuobjavené piesne. Neprehliadnuteľný organizátor pezinskej kultúry Lajo Slimák ma zoznamuje s Miroslavom Zajíčkom, jedným z dobrých duchov Koncertov mladosti – pred tridsiatimi rokmi bol Miroslav v Pezinku katolíckym duchovným a na organizácii festivalu sa aktívne podieľal. Podpisom Charty 77 však stratil „štátny súhlas s duchovenskou činnosťou“ a musel sa odsťahovať do Čiech. Mimochodom, Koncerty mladosti boli výrazne ekumenické: medzi organizátormi bol aj syn miestneho evanjelického farára Peter Gábriš.
„Som fotograf amatér,“ hovorí mi skromný Ján Štrba, keď si spolu pozeráme knižku, ktorú pri príležitosti tridsiatich narodenín Koncertov mladosti vydalo Pezinské rozprávkové divadlo (P.R.D.). „Škoda, že sa mi nepodarilo odfotiť všetko,“ ľutuje fotograf, pre ktorého je najsilnejším obrazom z festivalu amfiteáter plný ľudí.
Keď si o pár dní neskôr spolu pozeráme jeho výstavu v pezinskom Mestskom múzeu, dýchne na mňa nostalgia. Ukazuje na ľudí v publiku a predstavuje mi ich: tento má krčmu, táto je riaditeľka galérie, toto je miestny vinár... A tento už nie je medzi nami, ani táto... Nuž, tridsať rokov je dlhý čas. Na „krátke obdobie slobody, vzdoru, priateľstva a perfektnej muziky“ si však treba z času na čas spomenúť.

.juraj Kušnierik
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite