KNIHA Tatiana Šulíková Kto kúše vankúše Marek Šulík, 2010
Prvý raz som Táňu Šulíkovú zaregistrovala ako „nahatú“ herečku z animovaného filmu Kataríny Kerekesovej Stvorenie sveta. Bolo to fajn. O nejaký čas sme sa osobne zoznámili pri výrobe detskej televíznej relácie, ona v úlohe kostymérky. Bolo to fajn. Potom (sporadicky, akoby šetrila talentom, ktorým je nesporne obdarovaná) robila zopár výprav pre dosky, čo znamenajú svet. (Na koho to slovo padne, Mandragora). Potom sme sa stretli zo dvakrát pri tanci, vedela som, že Táňa Šulíková učí, šije, tvorí, žije... Bolo to fajn. Napokon som našla na pulte jej úplnou novotou voňajúcu knižku -dar Kto kúše vankúše. A bolo to „Waw!“ Útle, výtvarnícko-básnické, poetické dielko, čo zhltnete za pár minút... Ak vás osloví, ak sa prihodí, že Šulíkovej svojsky nežná poetika predchnutá smútkom (a možno i strachom) nenarazí na múr vášho iného nastavenia voči svetu, môže sa Kto kúše vankúše pre čitateľa stať tou knižkou, čo si ju sem-tam otvorí, aby si pohladil dušu. (Lebo je po nociach lepšie listovať ako hrýzť vankúše od zúfalstva.) Sú v nej fotografie dvoch postáv, muža a ženy (ich podobnosť s reálnymi ľuďmi vôbec nie je náhodná) – jednoduchých bábok (tvárí), čo sú veľkými stehmi ušité zo svetlej tkaniny a majú oči zo skla, aby sa v nich mohlo svetlo všelijako odrážať; dvoch látkových rýb; dvoch vankúšov a jednej periny. A zopár veršov. Povedzme: „More mám času, plačom si ho krátim.“
.zm
FILM New York, milujem ťa
Projekt Mestá lásky sa dožil druhého – a príjemného – dielu. Po Paríži tu máme New York, jedenásť režisérov a nimi vyrozprávané príbehy o láske medzi ženami a mužmi v rôznych vekoch, v rôznych farbách, s rôznou atmosférou, ale vždy v uliciach, kaviarňach, parkoch, taxíkoch Veľkého jablka. Romantika v meste mrakodrapov, Socha slobody ju stráži. V tomto filme pôsobí New York síce ako rušné, ale mierumilovné miesto, priam melancholické. Nijaká spodina, nijakí ozbrojení gauneri... Nie je to Scorseseho ponurý New York ani to bláznivé mesto Woodyho Allena. Zato však ľudia, túžiaci po láske, a zväčša ju aj nachádzajúci. Panic na plese s vozíčkarkou; smutná operná diva z Európy a pokrivený lokaj; maliar túžiaci namaľovať portrét dievčiny so zasneným pohľadom; smutno-smiešny rozhovor starčeka a starenky na prechádzke po šesťdesiatich troch rokoch manželstva; špecialista na bod G vykoľajený krásnou Maggie Q.; dvojica, čo z opojenia sexom vykresala vzťah; sympatický babysiter v zoologickej záhrade; židovská svadba; manželka bez nohavičiek sedí v reštaurácii oproti svojmu mužovi a vyznáva mu lásku, Andy Garcia nájde stratený prsteň; Natalie Portman chodí po uliciach s kamerou... „Mal som takú predstavu, že vytvoríme sériu filmov, ktorá bude stelesňovať víziu lásky po celom svete. Začal som Parížom, pretože odtiaľ pochádzam, ale od začiatku som mal v úmysle realizovať niečo podobné vo všetkých mýtických mestách,“ hovorí producent projektu Emmanuel Benbihy. Nasledovať má vraj Šanghaj, Jeruzalem a Bombaj.
.zuzana Mojžišová
KNIHA Rudolf JUROLEK: SMREKOVÝ LES Modrý Peter ,2009
Najnovšia Jurolekova kniha prináša jemnosť nazerania i nazeraných objektov a nimi sú príroda a duša človeka. V podtextoch veršov zaznievajú otázky: život, smrť, znovuzrodenie, kolobeh v prírode. Jurolek vie vytvoriť prírodný obraz, aby z neho vyťažil základnú pravdu o svete a o človeku. Objavujú sa aj hlboké sentencie, akoby plesknutie do tváre, napomenutie: „Ale to nie mňa nemilujú/ ja nemilujem“. Básnik sa prepracúva k dvom krajnostiam v človeku, jeho lyrický hrdina sa netvári, je úprimný aj v najťažších témach, až mu možno závidieť jeho úspešné konfrontovanie sa so svetom. Častou Jurolekovou metódou je vyslovovanie niečím iným, čím jeho poézia pripomína symbolistickú poetiku, zachováva estetickú mieru a úspornosť vyjadrovania. Do radosti a nadšenia človeka z prírody, ktorá splýva s vesmírom, zakomponúva aj nostalgické spomienky, objavuje v živote samozrejmosti, sprítomňuje už takmer zabudnutý svet v duši, obnovuje archetypálne prostredie a vzťahy. Jurolekova kniha veršov vyšla v príjemnej edícii Mušľa, ktorej dáva tradične príťažlivý dizajn E. J. Groch a tentoraz osobitne zaujmú aj veľmi dobré ilustrácie (Vladimír Jeník), ktoré treba pozorne a dlhšie „čítať“, lebo ich sémantika je „hanblivo“ skrytá, ale pôsobivá a úderná. Na jednej strane je text básnickej knihy Rudolfa Juroleka trúchlivý, s vidinou istého zániku, na druhej strane sa hrdina stavia do pozície tu a teraz. „Som šťastný./ Čo viac môžem pre svet urobiť?“
.gabriela Rakúsová
Prvý raz som Táňu Šulíkovú zaregistrovala ako „nahatú“ herečku z animovaného filmu Kataríny Kerekesovej Stvorenie sveta. Bolo to fajn. O nejaký čas sme sa osobne zoznámili pri výrobe detskej televíznej relácie, ona v úlohe kostymérky. Bolo to fajn. Potom (sporadicky, akoby šetrila talentom, ktorým je nesporne obdarovaná) robila zopár výprav pre dosky, čo znamenajú svet. (Na koho to slovo padne, Mandragora). Potom sme sa stretli zo dvakrát pri tanci, vedela som, že Táňa Šulíková učí, šije, tvorí, žije... Bolo to fajn. Napokon som našla na pulte jej úplnou novotou voňajúcu knižku -dar Kto kúše vankúše. A bolo to „Waw!“ Útle, výtvarnícko-básnické, poetické dielko, čo zhltnete za pár minút... Ak vás osloví, ak sa prihodí, že Šulíkovej svojsky nežná poetika predchnutá smútkom (a možno i strachom) nenarazí na múr vášho iného nastavenia voči svetu, môže sa Kto kúše vankúše pre čitateľa stať tou knižkou, čo si ju sem-tam otvorí, aby si pohladil dušu. (Lebo je po nociach lepšie listovať ako hrýzť vankúše od zúfalstva.) Sú v nej fotografie dvoch postáv, muža a ženy (ich podobnosť s reálnymi ľuďmi vôbec nie je náhodná) – jednoduchých bábok (tvárí), čo sú veľkými stehmi ušité zo svetlej tkaniny a majú oči zo skla, aby sa v nich mohlo svetlo všelijako odrážať; dvoch látkových rýb; dvoch vankúšov a jednej periny. A zopár veršov. Povedzme: „More mám času, plačom si ho krátim.“
.zm
FILM New York, milujem ťa
Projekt Mestá lásky sa dožil druhého – a príjemného – dielu. Po Paríži tu máme New York, jedenásť režisérov a nimi vyrozprávané príbehy o láske medzi ženami a mužmi v rôznych vekoch, v rôznych farbách, s rôznou atmosférou, ale vždy v uliciach, kaviarňach, parkoch, taxíkoch Veľkého jablka. Romantika v meste mrakodrapov, Socha slobody ju stráži. V tomto filme pôsobí New York síce ako rušné, ale mierumilovné miesto, priam melancholické. Nijaká spodina, nijakí ozbrojení gauneri... Nie je to Scorseseho ponurý New York ani to bláznivé mesto Woodyho Allena. Zato však ľudia, túžiaci po láske, a zväčša ju aj nachádzajúci. Panic na plese s vozíčkarkou; smutná operná diva z Európy a pokrivený lokaj; maliar túžiaci namaľovať portrét dievčiny so zasneným pohľadom; smutno-smiešny rozhovor starčeka a starenky na prechádzke po šesťdesiatich troch rokoch manželstva; špecialista na bod G vykoľajený krásnou Maggie Q.; dvojica, čo z opojenia sexom vykresala vzťah; sympatický babysiter v zoologickej záhrade; židovská svadba; manželka bez nohavičiek sedí v reštaurácii oproti svojmu mužovi a vyznáva mu lásku, Andy Garcia nájde stratený prsteň; Natalie Portman chodí po uliciach s kamerou... „Mal som takú predstavu, že vytvoríme sériu filmov, ktorá bude stelesňovať víziu lásky po celom svete. Začal som Parížom, pretože odtiaľ pochádzam, ale od začiatku som mal v úmysle realizovať niečo podobné vo všetkých mýtických mestách,“ hovorí producent projektu Emmanuel Benbihy. Nasledovať má vraj Šanghaj, Jeruzalem a Bombaj.
.zuzana Mojžišová
KNIHA Rudolf JUROLEK: SMREKOVÝ LES Modrý Peter ,2009
Najnovšia Jurolekova kniha prináša jemnosť nazerania i nazeraných objektov a nimi sú príroda a duša človeka. V podtextoch veršov zaznievajú otázky: život, smrť, znovuzrodenie, kolobeh v prírode. Jurolek vie vytvoriť prírodný obraz, aby z neho vyťažil základnú pravdu o svete a o človeku. Objavujú sa aj hlboké sentencie, akoby plesknutie do tváre, napomenutie: „Ale to nie mňa nemilujú/ ja nemilujem“. Básnik sa prepracúva k dvom krajnostiam v človeku, jeho lyrický hrdina sa netvári, je úprimný aj v najťažších témach, až mu možno závidieť jeho úspešné konfrontovanie sa so svetom. Častou Jurolekovou metódou je vyslovovanie niečím iným, čím jeho poézia pripomína symbolistickú poetiku, zachováva estetickú mieru a úspornosť vyjadrovania. Do radosti a nadšenia človeka z prírody, ktorá splýva s vesmírom, zakomponúva aj nostalgické spomienky, objavuje v živote samozrejmosti, sprítomňuje už takmer zabudnutý svet v duši, obnovuje archetypálne prostredie a vzťahy. Jurolekova kniha veršov vyšla v príjemnej edícii Mušľa, ktorej dáva tradične príťažlivý dizajn E. J. Groch a tentoraz osobitne zaujmú aj veľmi dobré ilustrácie (Vladimír Jeník), ktoré treba pozorne a dlhšie „čítať“, lebo ich sémantika je „hanblivo“ skrytá, ale pôsobivá a úderná. Na jednej strane je text básnickej knihy Rudolfa Juroleka trúchlivý, s vidinou istého zániku, na druhej strane sa hrdina stavia do pozície tu a teraz. „Som šťastný./ Čo viac môžem pre svet urobiť?“
.gabriela Rakúsová
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.