Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Vylúpnuť príbeh obrazu

.eva Čobejová .časopis .rozhovor

Najprestížnejšie literárne ocenenie, ktoré udeľuje Konzervatívny inštitút M. R. Štefánika v spolupráci s porotou Ceny Dominika Tatarku a Nadáciou Milana Šimečku, získal tohto roku výtvarný i filmový kritik a teoretik Juraj Mojžiš. Dostal ich za eseje, ktoré publikoval v časopise Romboid a ktoré vyšli knižne pod názvom Voľným okom II.

.dostali ste cenu pomenovanú po spisovateľovi, ktorý bol vaším priateľom. Pamätáte sa na prvé stretnutie s Dominikom Tatarkom?
Prvé stretnutie bolo kvôli filmu Panna zázračnica. Ja som tam robil odborného poradcu pre kostýmy a podobné veci. Stretli sme sa v  Klube spisovateľov a on mi hovoril: Viete, vieš – takže sme si potykali jedným slovom – oni ma tebou strašia. Že už daj pokoj, už je tam Ďuro Mojžiš.“ Ja som bol pritom bezradný, veď som bol len ucho.
.v ktorom to bolo roku?
Tak 1965. Možno 1964, to boli ešte len prípravy. Keď sa robil scenár, tak s nami Domino nebol. On nevedel kotviť tie predstavy, on ich vymyslel, boli báječné, ale ten nadrealizmus nebolo čím prezentovať. Mudrochovými obrazmi? A tie verše: obludy naháňali, svätý Ján z kríža chodil a štípal dievčatá pod sukne. Namaľované nebolo nič. Jedna Gudernova hlava ako imaginárny portrét Janka Kráľa. Kameraman Stano Szomolányi nedávno na besede v Artfore spomínal: „My sme sa učili robiť realistické filmy a zrazu máme robiť nadrealistické.“ 
.narodili ste sa v roku 1938 v Bratislave. Aká bola vaša rodina?
Otec bol zo stredného Slovenska, matka zo Senca. Veľmi jednoduchí ľudia, otec podnikal, po roku 1948 sa sproletarizoval, rekvalifikoval sa na obkladača, čo bolo obstojné zamestnanie. Čím viac sa vzďaľoval od roku 1948, tým viac to bolo preňho pred štyridsiatym ôsmym krajšie. Mali sme doma niekoľko podpísaných knižiek od  Tida J. Gašpara, ale mama zase doniesla knihu, ktorú podpísal Novomeský, lebo bol zo Senice.
.otec vraj veľmi nemal rád komunistov. 
Áno, spôsoboval tým škandály. Takí komunisti, ktorých mal na dosah, nám potom cez plot hádzali všelijaké nepríjemné veci. Nebol dosiahnuteľný, nemali mu ako obkladačovi čím ublížiť. 
.čo ste študovali?
Žurnalistiku, ale len rok. Mal som totiž spolužiačku Ivu, ktorá na mňa po každej stránke nebezpečne zapôsobila. Tak som začal študovať to, čo ona. 
.to boli 50. roky. Odvtedy sa venujete umeniu. To spôsobila spolužiačka Iva?
Spolužiačka, manželka a matka našich detí Iva ma, samozrejme, mohla nasmerovať. Chcel som byť spisovateľom, od pätnástich rokov som písal poviedky aj básne: „Keď ku knižnici prichodím / z premnohých vyberám si kníh / aby som opäť pocítil šum stránok / tak veľa ráz už čítaných.“ Toto sa mi strašne páči – veď ja som mal vtedy možno sto kníh a ani jednu som neprečítal viac ako raz. (Smiech.)
.ako vznikol ten záujem o výtvarné umenie? Z rodiny ste si nič také nepriniesli?
Možno dvakrát do roka sme šli s otcom na výstavu. Také prvé zaucho bol Medňanský. 
.aké to bolo študovať umenie v päťdesiatych rokoch minulého storočia? 
Vtedy sa tam prvý raz generálne prezliekali kabáty. Asistenti. Najprv písali základné, „osnovopoložíteľnoje“ diela a socialistickom realizme a  zrazu písali o avantgarde. Ale prvýkrát vôbec sa začalo uvažovať o avantgardách v rokoch 1962 – 1963 pri recenziách ruských autorov. Zrazu sa tam objavili možnosti. 
.čo bolo po škole?
Bol som na vojne. Na letisku boli zo mňa nešťastní, utekal som. Vrátil sa Elo Havetta z Prahy, prišiel za mnou na to vojenské letisko, že bude robiť grafickú úpravu Slovenských pohľadov, a ja aby som písal textíky. Elo toho neurobil veľa, ale robil to poctivo.
.vy ste nedokončili školu?
Nedokončil. 
.prečo?
Hlavne som nechcel robiť žurnalistiku a oni odo mňa vyžadovali štátnice zo žurnalistiky a to bol problém, lebo som sa tomu nevenoval. Bol som, skrátka, frajer a ako taký som si to mohol dovoliť. (Smiech.) A keď som sa vrátil z vojny, začal som už písať do Pohľadov, no zas to frajerstvo zvíťazilo. To bolo také obdobie, rok alebo dva predo mnou odišiel zo školy Jano Johanides a Fedor Kriška, ani oni nedoštudovali. 
.ste nedoštudovaný, ale dnes učíte na vysokej škole. Dobrý paradox, nie?
No čo som to nedoštudoval? To, čo nás učili, bolo na pogrcanie, totálny zmätok, hesielka ako pre základný kurz a mudrovanie o tom, čo povedal súdruh Plechanov. 
.ako sa teda človek naučí rozumieť umeniu, keď ho to vysoká škola nenaučí? 
Musí byť zvedavý. 
.v šesťdesiatych rokoch ste viedli Galériu mladých. Čo to bol za podnik?
Patrilo to pod akúsi organizáciu Socialistického zväzu mládeže. V baraku na Mostovej mali nejaké priestory, tak sme ich zmodernizovali na galériu. Marenčin spomínal, že kedysi to bol bar. Ja som tam bol aj riaditeľ, aj vrátnik, robil som všetko okrem upratovania. 
.mohli ste tam vystavovať, čo ste chceli?
Nebol tam nijaký oponent, tak to bolo na mne. Bolo to limitované iba vekom – autori do 35 rokov. O výstavu sa uchádzal, kto chcel, no a my sme s kamarátmi utvorili akúsi výtvarnú radu, ktorá to vyberala, aby sme mali nejaké krytie.
.to je pre kunsthistorika takmer ako sen – tu máš galériu v centre mesta a vystavuj, koho chceš, nie?
No áno, ale ja mám tú dobrú vlastnosť – alebo som ju mal – že keď som bol v nejakom priestore dlhší čas, tak som sa pohádal aj so stoličkami. Ja by som ani nevedel porátať, koľko som mal nepriateľov. (Smiech.) Ale ako mi raz povedal kunsthistorik Padrta, „iba nepriateľmi človek rastie“.
.a prečo ste si vyrobili toľko nepriateľov?
Lebo som presadzoval svoj vkus. Napríklad tam bola výstava Laluhových autoportrétov. A z toho bolo veľké pobúrenie.
.prečo?
Lebo veď Laluha je uznávaný, osadený výtvarník, čo robí v Galérii mladých? SZM, pod ktorého egidou tá galéria bola, presadzoval najmä amatérskych výtvarníkov. A ja som ich veľmi nevystavoval, to mi robilo ďalších nepriateľov, aj takých, o ktorých som ani nevedel.
.po príchode Rusov ste vraj galériu aj osobne strážili.
Áno, s kvérom. No dreveným. (Smiech.) 
.čo galérii hrozilo?
To sa ťažko vysvetľuje. Pre mňa je 1969 rok najúžasnejším rokom, ale už v tom čase, keď som išiel v našej budove na záchod, tak tam bol roztrhaný portrét Dubčeka a nápis Choďte do riti! Už to boli noci dlhých nožov. A potom ma z galérie vyhodili. Aj zo všetkých zväzov. A v každej výpovedi mi na konci napísali: „Prajeme Vám vo Vašej tvorivej práci veľa úspechov.“ (Smiech.) To bola taká veta, ktorú sekretárky automaticky dopisovali na koniec listov.
.čo ste robili?
No, najprv som sa sproletarizoval. Bol som v pekárni. 
.piekli ste rožky?
Pletenky! Piekol som ich asi rok a pol, vždy v noci. Vtedy som mal prevrátený život. Raz u Marenčinovcov som rozprával o tom, aký mám na hovno život, ako tam na mňa jeden človek vysypal dvetisíc horúcich rožkov, lebo sa dozvedel, že som prúserár, a mal som z toho popáleniny druhého stupňa. Bol tam vtedy aj  Domino (Tatarka) a ožil, až keď som hovoril, že sú tam aj všelijaké ženské a noc má svoju moc. To bola téma, ktorá ho zaujímala. (Smiech.)
.písali ste pod rôznymi inými menami. Kto vás prikrýval?
Rôzni ľudia. Ale raz som pre STV napísal hru o Kolumbovi a ktosi mi dohodil na prikrytie Drahoslava Machalu. Za tú hru som vtedy dostal 18-tisíc a to boli pre nás s Ivou také obrovské peniaze, ako keby sme dnes dostali milión. Nám sa vtedy zdalo, že to sa ani nedá minúť. Kúpili sme plnú tácku krémešov, a potom peniaze rýchlo pošli, lebo deti potrebovali nové topánky, a tak. Vďaka tej hre som sa potom dostal do STV, a to už bolo v poriadku.
.dnes učíte na VŠMU Dejiny súčasného filmu a vediete interpretačný seminár. Baví vás učiť?
V istej chvíli to bola pre mňa totálna záchrana.
.občas počuť hlasy, načo tu školiť toľko režisérov, scenáristov, filmových analytikov, keď sa tu nakrúca minimum filmov. 
Ja som bol vždy za zachovanie tej katedry, aj keď sa nič nenakrúcalo. Je tu možnosť znovu preosiať, redefinovať, pozrieť sa z rôznych uhlov a utriasť to, ale aj priznať, povedať nejaké veci. Asi pred pätnástimi rokmi som začal mudrovať o tom, že prichádzame do obdobia iných znakových sústav. To obrazové bude vážnejšie. Dnes sa už pri komunikácii nepotrebuješ stretať s ľuďmi. Keď si si šiel dakedy kúpiť paradajky na trh, s koľkými ľuďmi si sa stretol, s koľkými si handloval, čo si všetko videl a dnes ideš do obchodu a nemusíš pri tom ani otvoriť ústa, prejdeš úplne mĺkvo a domov si nesieš paradajky. Pokiaľ si neobjednáš väčšie množstvo a nedonesú ti ich až domov. Ale ja bránim aj to slovo. Keď sa povie anjel, tak nám napadne caravaggiovský anjel, taký ten hermafroditný chlapec, alebo Leonardova krásna dievčina – a koniec. Ale predstavte si literatúru, tá pridá jedno jediné slovo: „Anjel Pána“. A zrazu sa to prebíja do iných nádherných svetov. Takže stále bránim aj slovo.
.v časopise Romboid ste písali rubriku Voľným okom, z nej napokon vznikli dve knižky. Ale nie je to skôr tak, že človek na to, aby k nemu obraz prehovoril, potrebuje nie voľné, ale vytrénované a zasvätené oko, ktoré rozumie aj kontextu, súvislostiam.
Nie, nemusí to tak byť, ale ako vzniká ten pôžitok? Tatarka to raz presne povedal: „My sa v jednom okamihu rozhodneme žiť s nejakým obrazom,“ nedefinoval to ďalej, ale pýtal sa, čo musí taký obraz obsahovať. Také tie vyššie levely komunikácie s umením, okrem vzruchov, ktoré spracovávajú len emócie, hovoria aj o porozumení. To je ako porozumieť textu. Nedávno som čítal Vilikovského poslednú knižku a uvedomil som si, že to je až neuveriteľne dobrý autor. Tam vyšetrovateľ, ktorý je gauner, rozpráva takým polosofistikovaným jazykom a zrazu vôbec nie je dôležité, do čoho ten príbeh skĺzne na konci, ono už v tom jazyku je jasné, že ten človek je hajzeľ, sviňa, vrah a to je strašné. Kde máte dnes takých autorov?  
.keď vystavuje vo viedenskej Albertine Van Gogh, tak sú tam davy ľudí, niekde vedľa môže vystavovať skvelý súčasný výtvarník, ale ľudia mu nerozumejú.
Porozumieť sa dá príbehmi. Aj ľudia sa spoznávajú príbehmi. A ten Van Goghov príbeh je úžasný – útočí na city, na poznanie, na najnižšie pudy (to je ten obraz, čo stojí milióny!). Ten príbeh je zámotok a v ňom niekde je aj úžasný zážitok. Máš pred očami ten zážitok, ale chýba príbeh a ty si ho dorábaš. Voľné oko mi umožnilo fabulovať. Ja fabulujem, no a čo? Mám sa za to hanbiť?
.ale nie každý výtvarník má za sebou príbeh ako Van Gogh.
Ale veď to môže byť príbeh medzi rámom a obrazom, alebo dvoma plochami. U toho Van Gogha sa o ten príbeh starali, to je už vrstvenie príbehov, úžasná digresivita. 
.ktorý slovenský výtvarník má silný príbeh?
Každý má príbeh, len ho treba vylúpnuť. Dodnes napríklad nikto nevylúpil príbeh Bazovského. Peter Zajac ma na to nahováral, ale nechcel som ísť do toho sám.
.v čom je príbeh Bazovského?
Je to také to tatarkovské sebavedomie Slováka a – ako Domino hovorieval –  „Európera“. Ale na druhej strane, keď k nemu prišiel niekto do ateliéru a priniesol mu záujemcu o obraz, napríklad nejakého Mitellsteina alebo Fiedelsteina, tak Bazovský ironicky povedal: „Zas jeden Slovák.“ Tento Európer je prosto antisemita. Nie je to úžasný príbeh toho malého vo veľkom a toho veľkého stlačeného do malej vajíčkovej škrupiny?
.my laici čakáme, že nám ten príbeh sprostredkuje výtvarný kritik.
On by ho mal sprostredkovať, ale musí mať šťastie na seba, že to vie, a musí mať šťastie na poslucháčov. Vy musíte mať otvorené uši. Prosto pustíte to tam. To je ako pri rybách: berú – neberú. Keď ste raz na tie oblé tvary, tak vás hranaté neberú. Možno aj uznáte rozumom, že tie hranaté sú zaujímavé, ale to je všetko. Nechajú vás chladnými, rýchlo tie miestnosti prebehnete, hľadáte si cestu k výťahu a ponáhľate sa do svojej okrúhlej izbičky.
.ako môže výtvarný kritik presvedčiť človeka neznalého a nezasväteného, že obraz, ktorý vidí, je dobrý?
To je ako medzi mužom a ženou. Je to vec lásky. Musí vás to zaujímať. Musíte si to zamilovať. 
.skúsme malý dotazník. Najobľúbenejší slovenský spisovateľ?
Jeden nie. Poviem tých, od ktorých čítam vždy a všetko: Dušan Mitana, Stano Rakús, Paľo Vilikovský, Ivan Kadlečík, Tomáš Janovic. A teraz som si kúpil Kornelovu knihu (Kornel Foldvari – pozn. red.) O detektívke. To je vynikajúca knižka.
.keby sme si chceli začať budovať súkromnú umeleckú zbierku a prišli by sme sa poradiť, čo nakupovať. Aká by bola vaša rada – do čoho investovať?
Do svojho srdca. Každé umenie má svoju šírku a ja by som vám poradil, aby ste si vzali líniu, ktorá vás k sebe pripúta a tá línia, tá trasa vám bude robiť potešenie. Teda spoznávanie tej cesty. Alebo si zvoľte úzky okruh jedného autora.
.čo je dnes atraktívne pre zberateľov?
Súčasní línia je určite tá, v ktorej figuruje Jožo Jankovič so svojimi mnohými fazetami, v ktorej sa odrážali doby. Alebo on odrážal tie doby. A v novej figurácii, tam má určite svoje miesto Milan Paštéka. A ak ste z vysokých hôr a rodoľubní, tak vás osloví všetko, čo sa motá okolo Laluhu. A kto je každým dňom zaujímavejší, to je sochár, ktorý takým nešťastným spôsobom umrel – Paľo Tóth. Veľmi, veľmi zaujímavé. A rozhodne Dano Fischer, Meško, ľudia, ktorí s abstraktným umením priniesli materiál, ktorý prerozprával sám seba, spodné vrstvy hovorili k vrchným, vrchné sa topili v tých spodných. A ešte príbehy Ruda Filu, nekonečne zaujímavé.
.film. Čo dnes vzniká také, že to bude zaujímavé aj o dvadsať rokov?
Peter Kerekes a jeho filmy. A dokument Marka Šulíka o pani Robinsonovej. To je ako prebúranie steny. Alebo dokument o Gálových potulkách za tatom od režiséra Hanzlíčka. To je úžasný film a čo tam Krivda robí s  kamerou! 
.okrem dokumentov?
Asi Nvotova Muzika. To je film, ktorý mal vzniknúť pred 15 rokmi, vtedy by mal hodnotu výpovede. Také niečo surové mal natočiť Šulík namiesto filmov, ako je Všetko, čo mám rád.
Deväťdesiate roky naplno odhalili, že neboli témy. Ten marazmus bol v nás, ten nepriateľ nebol mimo, to som bol ja. Ukázalo sa, že filmové rozprávanie nie je len drahé, ale že je to aj komplikovaná vec, že to nestojí iba na veľkom talente. 
.vy ste dostali Cenu Dominika Tatarku nielen za knižku Voľným okom II., ale aj za svoje statočné občianske postoje. Kto zo slovenských výtvarníkov by bol hodný podobnej ceny – má za sebou významné dielo, ale aj statočné občianske postoje?
To je veľmi zložité, ale pre mňa občiansky veľmi dobre obstál Jankovič. On je geniálny ako sociálny partner, on má na sociálne prežívanie – aj v tejto spoločnosti – absolútny talent. 
.keď je výtvarník, alebo umelec v občianskom živote nie celkom statočná osoba, prejaví sa to v jeho diele? Vidno to tam?
Niekde to tam musí byť. Je to vidno v tom, že jeho umenie vezme na seba taký „škleb“ a to umenie je cynické. Ale je Caravaggio niekde cynický? Ja to nevidím, ale predpokladám, že je tam niečo proti zvyklostiam, lebo on porušil nejaký rámec, ktoré si tá doba vykolíkovala. Zbabelca však pri ťahu štetcom neprichytíte. Ani euforika či zvodcu pri miešaní farieb.
.keď sa už umelec dá do služieb režimu – ako to urobil napríklad Ján Kulich či Miroslav Válek – zomelie ho to aj ako umelca?
Jednoznačne. Kulich ma nikdy nezaujímal, ale musel som analyzovať desiatky filmov súdruha riaditeľa Ťapáka (riaditeľ Slovenského filmu režisér Martin Ťapák – pozn. red.). A tam je absolútne evidentná služobnosť, bolo treba prerozprávať Povstanie a súdruh Ťapák to dal do poriadku. Vznikli úplné paškvily, gýče, sprostosti. 
.takže robiť občianske kompromisy je pre umelca zničujúce?
To vyriešil už Brecht, ktorý je absolútny cynik, v Živote Galileiho. 
Juraj Mojžiš / sa narodil v roku 1938 v Bratislave, študoval na FFUK. V rokoch 1960-1969 viedol Galériu mladých. Potom bol robotníkom a od polovice sedemdesiatych rokov pracoval vo výtvarnom oddelení STV. Napísal knižné monografie o tvorbe Rudolfa Filu, Mariána Čunderlíka, Vladimíra Kompánka, Jozefa Jankoviča a o skupine Galandovci. Napísal knižku o Albertovi Marenčinovi a ďalšie. Učí na VŠMU. Za eseje publikované v Romboide Voľným okom II. získal Cenu Dominika Tatarku.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite