Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Film verzus rockumentary

.peter Bálik .časopis .film

V oskarovom súboji medzi Avatarom a vojnovým filmom Smrť čaká všade zanikol ďalší víťaz, ktorý si z ceremoniálu odniesol dve dôležité ceny – za hlavnú mužskú postavu a pôvodnú pieseň.

Crazy Heart s Jeffom Bridgesom v hlavnej úlohe len potvrdil súčasný trend Hollywoodu, ktorý v posledných rokoch zaplavil filmový trh pohnutými príbehmi slávnych osobností popmusic. 
Bridges, u nás známy hlavne ako Big Lebowski, nehrá konkrétneho hudobníka. Jeho postava, zapadajúca country hviezda Bad Blake, je však takmer skutočná. Autori filmu ju vytvorili z rôznch známych osobností klasického amerického žántru. Nájdete v nej stopy po Krisovi Kristoffersonovi, Merle Haggardovi alebo Waylonovi Jennigsovi.
Crazy Heart je nie jediným filmom z tejto kategórie. V jeho štúdiách sa pripravujú životopisné filmy o Janis Jopliovej, Jeffovi Buckleym, Iggy Popovi, Freddiem Mercurym alebo o Bobovi Marleym. To jen časť z dlhého zoznamu hviezd, ktorých príbehy uvidíme na striebornom plátne.  
.johnny a Ray
Spojenie hudby a filmu funguje už od čias The Beatles, keď sa rýchlo zistilo, že ak necháte pobehovať štyroch talentovaných mládencov hore-dolu, peniaze sa len tak sypú. Dokonca aj Elvis strávil časť svojej kariéry skôr na pľaci pred kamerou ako na pódiu. Lenže súčasná vlna biopických filmov čiže sfilmovaných biografií je o niečom inom. Nepotrebujete námet ani scenár, všetko je napísané čierne na bielom, často ohraničené narodením a smrťou hlavnej postavy. 
Vlnu životopisných príbehov odštartoval Ray s výborným Jamie Foxxom v úlohe soulového génia Raya Charlesa. Keď uspel aj príbuzný Walk The Line o živote Johnnyho Casha, Hollywood rýchlo zistil, ktorým smerom prúdia peniaze. 
Životopisné filmy o hudobníkoch sa robili odnepamäti, ale v predchádzajúcich desaťročiach boli skôr výnimkou ako pravidlom. Z tých najznámejších určite treba menovať Sid a Nancy (1986), tragický príbeh člena Sex Pistols Sida Viciousa a jeho frajerky Nancy Spungenovej, životopisné filmy o speváčkach Lorette Lynn a Patsy Cline. Nás začiatkom 90. rokov zasiahla „doorsománia“ vďaka režisérovi Oliverovi Stonovi a jeho filmu The Doors (1991) o spevákovi Jimovi Morrisonovi.
Prečo sa biopické filmy nenakrúcali vo veľkom už predtým? Odpoveď možno hľadať v tom, že rock je oficiálnou kultúrou. V šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch bol skôr symbolom ľudí, ktorí stáli v opozícii proti establishmentu, no dnes manažér alebo právnik má doma zbierku zaujímavých platní. O The Beatles a iných skupinách sa dnes  učí aj na základných školách, v Británii a v Amerike sú na vysokých školách semináre z dejín popmusic. 
Ku cti filmom Ray alebo Walk The Line slúži, že sú remeselne veľmi dobre spravené a vďaka nim sa rozšíril aj tábor fanúšikov skvelej hudby týchto dvoch legiend. No kritici, ale aj členovia rodín mŕtvych hudobníkov nie sú spokojní s tým, že sa filmári zamerali na negatívne stránky ich životov. Oba príbehy sú príliš sploštené, aby zachytili to podstatné z ich života. Hudobné čísla, aj keď herci výborne spievajú, stále pôsobia umelo, naaranžovane. Ten magický moment, keď hudobník vymyslí pesničku alebo keď odohrá výnimočný koncert, zreprodukovať na striebornom plátne ani nejde.



.ako sa vyhnúť klišé?
Niektorí tvorcovia našli spôsob, ako sa vyhnúť tradičným scenárom:ťažký začiatok – sláva-problémy-zmŕtvyvstanie-smrť. A to tým, že sa zamerali len na časť života. V Británii mal nedávno premiéru film Nowhere Boy o mladom Johnnovi Lennonovi a jeho komplikovanom dospievaní, keď sa musel vyrovnať so stratou matky, ktorá sa o neho príliš nestarala. V Dubline sa koncom roka začal nakrúcať film Killing Bono podľa rovnomennej knihy, v ktorej hrdinom nie je spevák U2, ale lokálna kapela, cez ktorú sledujeme ako sa z Bona a spol. stávajú hviezdy, zatiaľ čo oni nevystrčili nos z Dublinu. V iných snímkach nie sú hlavnými postavami speváci, ale ľudia v pozadí. Skvelý je napríklad britský film Telstar o živote nahrávacieho génia raného rokenrolu Joea Meeka, vôbec prvého Brita v dejinách popmusic, ktorý vyhral americkú hitparádu. Nedávno sa na DVD k nám dostal aj pomerne nenápadný film Cadillac Records, zachytávajúci príbeh Leonarda Chessa v podaní Adriena Brodyho a jeho vydavateľstva Chess Records. Zachytáva príbeh poľského židovského emigranta, ktorý našiel záľubu v čiernej hudbe. Nebyť Chessa, svet by sa nedozvedel o Muddym Watersovi, Howlin' Wolfovi, Chuckovi Berrym alebo Ette Jamesovej (ktorú skvelo stvárnila Beyoncé). 
Niekde na pozadí úspechu filmov Ray a Walk The Line sa nachádza pomerne nenápadný film Control o živote speváka Joy Division Iana Curtisa, ktorý je zo všetkých biopických snímok asi najlepší. Ako svoju prvotinu ho nakrútil holandský fotograf Anton Corbijn. Sila čiernobielej snímky spočíva nielen v pohnutom Curtisovom živote a temnej mechanickej hudbe Joy Division, ale aj v tom, že Corbijn poznal členov Joy Division osobne a v čase ich pôsobenia bol ich priateľom. Kapela preňho bola príčinou,  prečo začal fotografovať. 



.rockumentary
Biopické filmy majú však jednu zásadnú chybu. Príliš romantizujú svojich hrdinov, sú viac fikciou ako skutočným príbehom. V tom smere sú oveľa zaujímavejšie dokumentárne filmy, ktorým sa hovorí „rockumentary“. Dnes ich má skoro každá známa kapela, pretože súčasné digitálne technológie umožňujú, že sa podobné dokumenty môžu nakrútiť za babku. Z veľkej časti je to nuda (Kto má chuť sa pozerať na svojich miláčikov, ktorí sa trmácajú na diaľnici vo svojom tourbuse?), hoci nájde sa aj zopár skvostov. 
Napríklad About A Son o živote Kurta Cobaina, lídra Nirvany, je skutočne srdcervúci. V tom dokumente síce neodzneje ani jedna jeho pieseň, no napriek tomu sa o živote tohto strápeného génia dozvieme viac ako z kvázi dokumentov VH1. Kamera sleduje Kurtov čas na zemi na miestach, kde žil. Od jeho rodného domu cez školu, do ktorej chodil, kde sa učil hrať na gitare, priateľov, až po miesto, kde si odstrelil hlavu. 
Nemusíte byť veľký fanúšik Metallicy, ale americkí dokumentaristi Joe Berlinger a Bruce Sinofsky vás vtiahnu do deja dokumentu Some Kind Of Monster tak, že musíme uznať, že niečo na tej kapele skutočne je. Filmárom sa podarilo dostať až do kuchyne, až sa divák cíti, ako by bol priamym svedkom pádu a znovuzrodenia Metallicy. Je šokujúce pozerať na troch rozhádaných hudobníkov, ktorí sa medzi sebou hádajú ako chlapci a vylievajú si svoju frustráciu na plecia privolaného psychológa. Je v tom paradox. Na jednej strane metaloví polobohovia, na druhej neistí ľudia, ktorí k sebe hľadajú cestu. 
Z metalového tábora pochádza a ďalší dokument Anvil!: Story of Anvil. Ten je postavený na vete: Kto je, preboha, Anvil? O tej kapele vedelo iba zopár metalových fanatikov, pretože napriek tomu, že funguje od začiatku 80. rokov, nikdy sa jej nepodarilo preraziť. No dvojica lídrov kapely to nikdy nevzdala. Film je silný v jednoduchom odkaze – nikdy sa nevzdaj toho, čo miluješ, aj keď takmer všetci príbuzní si klopú na čelo, že je načase nájsť si poriadnu prácu. Paradoxne, po uvedení dokumentu na festivale Sundance sa začali diať neuveriteľné veci. Príbeh Anvilu sa stal podľa mnohých kritikov hudobnou snímkou roka a kapela, ktorú dlhé roky prehliadali, sa začala objavovať na prestížnych metalových festivaloch. V prípade Anvil šlo o happyend ako hrom. 
Anvil!: Story Of Anvil je skutočne dôkazom, že aj rockumentary dokážu spopularizovať hudobných hrdinov tak, ako kedysi videoklipy alebo biopické filmy. Napríklad dokument Dig! (2004) o kapele Brian Jonestown Massacre, ktorá zvádza súboj so spriatelou skupinou The Dandy Warhols, sa začalo písať po tom, čo sa diváci zamilovali do dysfunkčnej famílie okolo lídra Antona Newcombeho. 



.z prvej ruky
História populárnej hudby je plná skvelých hudobných dokumentov. Niektoré ohlodal zub času a dnes slúžia len ako spomienka na chaotické 60. roky. Na Goddardovom Symphaty For The Devil sú zaujímavé len zábery členov The Rolling Stones ako nahrávajú rovnomennú pieseň. Zvyšok filmu je dobový balast. 
Opakom je Woodstock, oskarový dokument, ktorý vďaka mágii, ktorá sa tam odohrala, vyznieva stále sviežo alebo The Last Waltz Martina Scorseseho, zaznamenávajúci  posledný koncert The Band. Nikomu pred ním ani po ňom sa nepodarilo tak zachytiť živú hudbu na filmovom páse, ako jemu. Režisér, ktorý v súčasnosti pracuje na dokumentárnom životopise Georga Harrisona, má za sebou aj film No Direction Home o Bobovi Dylanovi. Paradoxné je, že tento skvelo zostrihaný príbeh, zasadený do dobových udalostí, dal dohromady bez toho, aby sa s Dylanom vôbec stretol. 
Otcami rockumentary sú bratia Mayslesovci, ktorí sa venovali špeciálne hudbe. Boli to oni, ktorí kamerami sledovali prvú cestu The Beatles po USA. Neskôr spolupracovali s ich rivalmi The Rolling Stones. Nedávno vyšlo v reedícii DVD s ich dokumentom Gimme Shelter o Stones a katastrofálnom koncerte v Altamonte, počas ktorého ochrankári Hells Angels zavraždili čierneho fanúšika. Ten nôž, ktorý sa na moment mihne vo filme, je hrozným mementom filmu a vlastne aj koncom éry hippies. 
Príbehy o Johnny Cashovi alebo Rayovi Charlesovi sú akousi vstupnou bránou do sveta muzikálnych géniov a sú pre ľudí, ktorí ich príbeh podrobnejšie nepoznajú. Rockumentary však idú ešte hlbšie. Pozrite si napríklad nedávny It Might Get Lound, akýsi summit troch géniov elektrickej gitary, na ktorom sa stretli Jimmy Page, The Edge a Jack White. Nikto nenakúril krajšiu poctu tomuto nástroju. Živí herci nedokážu  zahrať strápeného a bláznivého speváka Antona Newcomba z Brian Jonestown Massacre. V jeho očiach je všetko: strach, sila, šialenstvo, prázdnota. Je to príbeh z prvej ruky. A keď náhodou natrafíte na Déjà vu od Neila Younga o náročnom turné superskupiny CSN&Y v čase irackej vojny, určite si ho pozrite. Ten film je dôkazom, aké hlboké emócie dokáže spôsobiť hudba. 
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite