Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Hory, veľkosť, ľudia, malosť

.františek Šebej .časopis .téma

Nie je veľa vecí, ktoré by boli natoľko ospievané mnohými národmi ako hory. Človek by povedal, že v končiaroch hôr príroda ponúkla šťastnejším národom úžasnú vizuálnu skratku k národnej duši, dramatickú metaforu, ktorú je ľahko osláviť v súvislosti s domovom. Tie menej šťastnejšie národy, ktoré nemajú naporúdzi hory, potom ospevujú šíru diaľ, step, pusztu, prériu, snehové pláne, dokonca púšť, lebo aj z nich sa dá vydolovať krása potrebná ako metafora domoviny, rodnej krajiny.

Šíra diaľka skrýva, rovnako ako hory, obraz veľkosti a večnosti, ktorý spôsobuje, že človek sa cíti malý, smrteľný a pomerne bezvýznamný. Právom. Tu sa vnucuje poznámka, že problém vidieť okolo seba metaforu veľkosti môžu mať obyvatelia dažďových pralesov, ktorí v šere džungle dovidia tak akurát do korún okolitých stromov a skutočnú šíru rozlohu svojho domova by mohli vidieť iba z lietadla, ktoré nemajú. Možno majú iné metafory.
Ale na ohúrení človeka veľkosťou hôr, lesmi, prírodou, diaľkou či hĺbkou oblohy nie je nič banálne ani smiešne. Ľudský mozog je naprogramovaný evolúciou na to, aby vnímal veľkosť či krásu, aby porovnával a aby ho to porovnanie, ak je natoľko dramatické ako v prípade hôr, ohúrilo, premohlo, pokorilo, nadchlo. Strašné a nepredstaviteľné tektonické sily, pohyby zemských platní, ktoré zdvihli tie monumentálne hory, čas, ktorý uplynul, to všetko mozog vedome či nevedome vníma a reaguje podobne silnými emóciami. Netreba na to vzdelanie, vzdelanie iba dodá slová, ktoré pomenujú, čo je v ľudskej duši. Ohúrenie a pocit pokory pred prírodou sú k dispozícii každému, kto príde a uvidí, ale niektoré národy majú šťastie, že nemusia za tým nikam cestovať. Že k tomu pocitu ohúrenia môžu pridať aj pocit „doma“, priživiť si národnú identitu na veľkosti síl, ktoré tu boli dávno pred národmi a budú aj po nich. Aj Slováci majú to šťastie.
Len s tým šťastím nenakladáme s patričnou bázňou. O to, čo si myslia hory, sa  pritom netreba báť, horšie je to s ľuďmi. Hory sú k ľudskému developerskému aj politickému pechoreniu celkom inertné. Je im úplne jedno, či v tej prchavej sekunde, ktorú pre hory predstavuje ktorékoľvek ľudské storočie, poškvrnia ich svahy jazvy desiatok zjazdoviek a hrbolčeky pozostávajúce zo stoviek hotelov. Ani mostíky, vleky a lanovky nimi nepohnú, ani lesy, ktoré človek vysadí a víchrica sfúkne a človek znovu vysadí a potom zničí a znovu vysadí. O pár horských sekúnd budú aj tie preč. Ale ľudské storočia sú sekundami iba pre hory, nie pre ľudí. Ak má krása hôr na dušu naozaj pôsobiť, nesmie ju prebiť hlučný a falošný tón, spupná čmáranica ľudskej ruky na všetkých dostupných svahoch. Hovorím však o ľudskom mozgu a duši, nie o horách. Hory možno citlivo osídliť, ale pokojne premeniť aj na veľký zábavný park, na Disneyland ak chcete, nestane sa im dovedna nič, čo by pár storočí z ich úbočí nesfúklo. Netreba sa nad osudom hôr hneď prežehnávať. To len ľudia prídu o ohúrenie a krásu. A básnici a patrioti o metaforu. Dajsamisvete.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite