Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Ide sa do volieb

.martin Hanus .jozef Majchrák .časopis .týždeň doma

Volebné kandidátky, ktoré v posledných týždňoch predstavili politické strany, vyvracajú zakorenený mýtus, podľa ktorého do politiky vraj už nechodia zaujímaví ľudia, ale len takí, ktorí toho až tak veľa nevedia, zato vedia, že sa oplatí byť pri koryte.

.ale našťastie to nie je celkom tak: na kandidátkach opozičných strán nájdeme viacero nových mien vrátane odborníkov s dobrým renomé, ktorí mali vždy k politike blízko, ale až teraz, v ére vlády Roberta Fica, do nej priamo vstúpili. Iste, v budúcnosti sa môže ukázať, že nové politické tváre sa mali radšej držať svojho pôvodného remesla, pretože politike nerozumejú, alebo sa prípadne až príliš rýchlo zaradia medzi konformné stranícke postavičky. To všetko je možné, v prípade niektorých mien dokonca aj pravdepodobné. No sám fakt, že na opozičnom fronte je stále priestor aj pre ľudí, ktorí už mimo politiky niečo dokázali, je dobrou správou. Znamená prinajmenej toľko, že na to, aby sa človek dostal na politický vrchol, sa nemusí predtým zacementovať v straníckych štruktúrach, ani nemusí byť príveskom silného politika či mecenáša. A to je niečo, čo si v marazme slovenskej politiky zaslúži isté vyzdvihnutie.

.new SDKÚ
SDKÚ bola voči ľuďom z vonkajšieho prostredia otvorená už aj pred parlamentnými voľbami v roku 2006. Na kandidátku sa vtedy dostali dve ženy, ktoré síce boli nejaký čas nominantkami SDKÚ v ministerských funkciách, ale v straníckej politike sa nepohybovali. Do strany vstúpili Iveta Radičová a Lucia Žitňanská až po voľbách v roku 2006. A obidve si tu za štyri roky dokázali vybudovať silnú pozíciu. Aj teraz pred júnovými voľbami dala strana šancu kandidovať na voliteľných miestach ľuďom, ktorí nepatria celkom do jej vnútorného okruhu. Nemajú stranícku knižku, alebo ak áno, tak pôsobili skôr v odbornej sfére a v politike sa priamo neangažovali. Eugen Jurzyca bol šéfom rešpektovaného ekonomického inštitútu INEKO, Miroslav Beblavý viedol posledné štyri roky Inštitút pre dobre spravovanú spoločnosť (i keď predtým bol štátnym tajomníkom na ministerstve sociálnych vecí), sudkyňa Jana Dubovcová bola najodvážnejším kritikom Štefana Harabina a hoci sa nepochopiteľne pripojila k diskriminačným žalobám kvôli vyšším platom sudcov Špeciálneho súdu, určite patrí aj naďalej k tej slušnejšej časti slovenskej justície. Podobne ako v prípade Radičovej a Žitňanskej ani u nich pravdepodobne nehrozí, že budú iba poslušnými príveskami Mikuláša Dzurindu, ktorý presadil ich účasť na kandidátke. A treba dodať, že Dzurinda priviedol do strany novú krv aj napriek nevôli časti starých harcovníkov a regionálnych bosov.
V súvislosti s kandidátkou SDKÚ sa však ešte na chvíľu vráťme k straníckym primárkam, na základe ktorých sa určuje poradie kandidátov. Strana ich rada vydáva za ten najdemokratickejší z demokratických mechanizmov, ktorý vyjadruje názor členskej základne. Uvedené by možno naozaj platilo v prípade masovej strany, ktorá má desaťtisíce členov. V prípade primárok v SDKÚ, keď hlasovať môže okolo päťtisíc ľudí, však výsledok viac ako skutočnú vôľu členov odráža dohody o vzájomnej podpore uzavreté jednotlivými silnými regionálnymi hráčmi. Práve vďaka tomu sa napríklad pomerne vysoko vyšvihol Dzurindom odvolaný exminister Ľudovít Kaník, ktorý si z Banskej Štiavnice dokázal vybudovať účelné regionálne spojenectvá.
Na kandidátke sa napokon neobjaví zatiaľ najúspešnejší regionálny politik strany,  bratislavský župan Pavol Frešo, ktorý v tomto volebnom období patril medzi najaktívnejších poslancov SDKÚ. Frešo mal údajne vyvodiť politickú zodpovednosť za prípady falšovania hlasov v miestnom zväze Bratislava – Staré Mesto a odstúpil z kandidátky. V zákulisí však všetci vedia, že župan bol k tomu kroku dotlačený a je otázka, či v tomto prípade náhodou viac než o dobré meno strany nešlo o využitie zámienky na oslabenie potenciálneho konkurenta. Podľa informácií .týždňa v prospech Frešovho odchodu z kandidátky argumentovali najmä Mikuláš Dzurinda a Lucia Žitňanská. Viacerí politici SDKÚ ostali stiahnutím Freša, jemne povedané, zaskočení.

.figeľovci
O tom, či KDH prešlo štvorročnou opozičnou kúrou s pozitívnym výsledkom, rozhodne blízka budúcnosť. Odchod osobností ako Vladimír Palko a František Mikloško však nepochybne aspoň sčasti zmenil profil KDH, aké sme ho doteraz poznali. Tú zmenu potvrdzuje aj mová éra, ktorá prišla s Jánom Figeľom. Fakt, že na popredných miestach kandidátky KDH sa objavia celkom noví ľudia, bol jasný už po minuloročnom sneme strany. Figeľ si vtedy do vedenia strany presadil troch nových podpredsedov, ekonóma Antona Marcinčina, novinárku  Janu Žitňanskú (manželku nášho bývalého kolegu Roberta Žitňanského) a lekára Ivana Uhliarika. Na KDH, ktoré je v personálnych otázkach superkonzervatívnou stranou, to bola hotová revolúcia. Marcinčin dovtedy v KDH vôbec nebol, Žitňanská bola radová členka a Uhliarik málo známy funkcionár na miestnej úrovni. Všetci traja sú tiež oveľa menej verejne známi ako Jurzyca či Dubovcová a na ich hlbšie zhodnotenie si preto ešte treba ponechať čas. Marcinčin je rovnako ako Jurzyca  rešpektovaným ekonómom, no kým Jurzycove názory nijako zvlášť nevybočujú z doterajšej ideovej línie SDKÚ, Marcinčin zatiaľ pôsobí medzi kresťanskými demokratmi ako enfant terrible. Jana Žitňanská sa zatiaľ prezentovala z pohľadu tradičného kádeháka skôr bizarnými návrhmi (návrh, aby uchádzači o prácu nemuseli v životopisoch uvádzať pohlavie či vek...). Uhliarik sa zatiaľ verejne neprezentoval nijako. O všetkých troch vyššie menovaných platí, že svoj verejný politický príbeh začnú písať až po voľbách. Najvýraznejšou politickou novou tvárou je bezpochyby Radoslav Procházka, jeden z najlepších slovenských ústavných právnikov, ktorého vzdelanie aj argumentačná úroveň by boli pre súčasný slovenský parlamentarizmus požehnaním. Lenže chybička krásy: Procházka kandiduje až z 20. miesta. Do parlamentu ho dostanú buď krúžky, alebo výborný volebný výsledok KDH.  

.prienik ekonómov
Tohtoročné volebné kandidátky majú ďalšie špecifikum: ešte nikdy nekandidovalo do parlamentu toľko verejne známych ekonómov, z ktorých viacerí pôsobili najmä v prostredí liberálnych think tankov. Pozoruhodné je, že títo ekonómovia často blízkych názorov kandidujú za štyri strany – SDKÚ, KDH, Most a SaS. Z Nadácie F.A. Hayeka kandidujú na popredných miestach hneď dvaja ľudia, Martin Chren (SaS) a Ivan Švejna (Most). Úspech mimoparlamentnej SaS Richarda Sulíka, ktorá sa vďaka internetovým sieťam vyšvihla nad päť percent, sa odvíja takmer výlučne od ekonomickej agendy, pričom kritici Sulíkovcom  oprávnene vyčítajú, že fungovanie ekonomiky zužujú najmä na reformu odvodového systému. Nech je ako chce, Richard Sulík a jeho dvojka Jozef Mihál patria medzi najväčších znalcov našich komplikovaných odvodov. Chren a Švejna sa hýbali najmä okolo dôchodkovej reformy, Marcinčin s Jurzycom budú akcentovať kvalitu verejných služieb, a Miroslav Beblavý je ekonóm, ktorý dokáže systémovo uvažovať o školstve a sociálnom systéme.

.smer nuda
Aké ekonomické váhy chce proti opozičnej zostave postaviť Smer? Koho okrem jachtárskeho Počiatka a parlamentnej figúrky Jozefa Buriana? Pre Jána Počiatka pracuje na ministerstve napríklad mladý ekonóm Martin Filko, ktorý sa venuje zdravotníctvu a kedysi rozpútal verejnú diskusiu o úrovni vzdelávania na Ekonomickej univerzite. Lenže predstaviť si v straníckom prostredí našej „sociálnej demokracie“ ľudí Filkovho strihu, teda mierne doľava inklinujúcich ekonómov, ktorí študovali na západných univerzitách, bude asi ešte dlho celkom nemožné.
Smer má totiž iné priority než posúvať vpred zaujímavých a samostatne uvažujúcich ľudí. Stranícka volebná kandidátka preto celkom logicky prísne kopíruje mocenské rozloženie v tejto strane, ktorá sa nedá oddeliť od jej ekonomického zázemia. Smer viac než stranu pripomína armádu, pričom vrchné velenie tvoria Fico-Paška-Kaliňák, ktorí vysielajú do hry svojich pešiakov. Podľa našich informácií z prostredia Smeru v poslednom čase poklesol vplyv ministra kultúry Mareka Maďariča, ktorý bol ešte pred dvoma-tromi rokmi Ficovým dvorným ideológom. Naopak, najmä v poslednom roku vzrástla sila neoficiálneho ministra zdravotníctva a predsedu parlamentu Pavla Pašku, ktorý v mene svojej východniarskej podnikateľskej skupiny uzavrel spojenectvo s „Bratislavčanom“ Širokým. Keď sa Robert Fico minulý štvrtok chválil, že „spôsob schválenia kandidátky, ktorý trval niekoľko minút, potvrdzuje, že Smer-SD je vnútorne mimoriadne stabilný,“ presne vedel, o čom hovorí. Len tým menej presným dôvetkom o tom, ako v jeho strane fungujú „mechanizmy vnútornej demokracie“, nemusel ten pravdivý obraz tak pokaziť...
A kandidátky HZDS a SNS? Kým o Smere platí, že mu velí politický trojuholník, v prípade týchto dvoch armád platí, že na ich čele stojí iba jeden generál. So svojím vlastným biznisplánom. 
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite