Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Divočina v Tatrách

.časopis .téma

Je to druhé slovo v slovenskej hymne a najvýraznejší symbol tejto krajiny. Po rokoch zdĺhavých príprav rezort životného prostredia navrhol zonáciu Tatranského národného parku (TANAP). Ochranári sú zámermi zásahov v najprísnejšie chránených územiach zhrození. Kde sú všetci parlamentní vlastenci?

.poznáte tú Ezopovu bájku na slovenský spôsob? Vlk (náčelník lesoochranárov Juraj Lukáč) a Líška (riaditeľ Štátnych lesov TANAP-u Peter Líška) sa už dlho neráčia, o čom už klebetí celý les. Prvý by najradšej vyduril všetkých lesníkov, druhý zas ochranárov. Ich občas ostrý, inokedy latentný konflikt by už málokoho zaujímal, nebyť toho, že do revíru vstúpil Medveď (najnovší minister životného prostredia Jozef Medveď). Ten od svojho Hlucháňa (premiér, ktorý čo nechce, to nepočuje) dostal nielen ťažkú úlohu upratať biznis s emisiami, ale aj dokončiť zonáciu Tatier. Prečo odrazu tak rýchlo?  

.národný (stavebný) park
Zonácia je nástrojom manažmentu veľkoplošných území, národných parkov a Chránených krajinných území. Vymedzuje a kategorizuje stupne chránených území. V Tatrách „sa rieši“ už od revolúcie, bezvýsledne. Podtatranské mestá a investori kričia, že ich to blokuje, nemôžu sa rozvíjať, ako by chceli. Pochopiteľne, sú predsa v národnom parku. Rozvíjať sa nebudú môcť zrejme dovtedy, kým bude trvať absurdný stav z roku 1949, keď vznikol TANAP. Vedeckí pracovníci pod vedením českého profesora Karla Domina vtedy nakreslili jeho hranice logicky nad Cestou slobody, teda nad osadami. Povereníctvo pôdohospodárstva sa však zaťalo a povedalo: „Nie, národný park pôjde hranicou lesného závodu!“ Čo zahŕňa aj osady. Na tento zdedený kardinálny problém (jediný národný park na svete s mestom vnútri) upozorňuje aj riaditeľ TANAP-u v rokoch 1990-95, dnes vedecký pracovník a predseda národného výbor Medzinárodnej federácie národných parkov (IUCN) Ivan Vološčuk: „Zóna D v návrhu zonácie ako súčasť intravilánov je anomália v rozpore so zákonom. Je to podľa mňa ústretový krok voči developerom. Úplne zastavané časti a tie, ktoré nemajú nič spoločné s prírodou – lebo zónovanie sa týka prírodných, nie urbánnych hodnôt – v národnom parku nemajú čo hľadať.“
Nebolo by teda rozumnejšie vrátiť sa pred rok 1949, zrušiť TANAP a vyhlásiť ho nanovo, ako menšie, no najprísnejšie chránené územia nad Cestou slobody? Isteže áno, nijaký minister či premiér však na „národný poklad“ nesiahne. Okrem toho, TANAP je marketingová značka. Pre politikov aj pre starostov. Je to však aj množstvo obmedzení, čo už vidia neradi. Radšej budú všetci alibisticky naďalej vajatať o „zlaďovaní záujmov rozvoja a ochrany prírody“, čo je to isté ako zlaďovanie ohňa s vodou. V TANAP-e, postupne čoraz viac okrajovanom ako saláma, bude naďalej platiť chaos a korupčný systém tisícov výnimiek ročne, o ktorých rozhodujú krajské úrady životného prostredia. Aj jeden z autorov zonácie, Stanislav Klaučo, priznáva, že výhľadové riešenie spočíva najmä v radikálnej zmene hraníc národného parku: „Toto riešenie bolo, samozrejme, tiež prehodnocované, no vzhľadom na ťažko predvídateľný spoločenský konsenzus sa od neho upustilo.“
Zlostne vrčia aj urbariáty, ako neštátni vlastníci polovice pozemkov v TANAP-e, ktorí už dlho márne čakajú na kompenzácie od štátu za to, že nemôžu využívať svoje majetky. A najnovšie zlostne vrčí aj Líška ako vlastník druhej polovice pozemkov v národnom parku, pretože ministerskí chlapci do návrhu zonácie nakreslili 200-hektárovú expanziu na lukratívne časti pozemkov Štátnych lesov TANAP-u, čím by nad nimi stratil kontrolu. Tú by, naopak, získalo mesto Vysoké Tatry (primátor Ján Mokoš), ktoré chce stavebne spojiť tatranské osady, proti čomu je však Správa TANAP-u. A nielen tá. Aj poslanci mesta Vysoké Tatry minulý pondelok prehlasovali svojho primátora: jeho návrh na rozširovanie intravilánov do najprísnejších zón pomerom hlasov šesť ku trom neprešiel. Líška v tom teda vyhral.
Do toho všetkého ochranár Michal Kravčík kritizuje celé bláznivé lesné osadenstvo za pokračujúcu devastáciu Tatier. Keďže človekom pretvorená a čoraz viac presušená Popradská kotlina podľa neho s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou skôr či neskôr vygeneruje ďalší prudký padavý vietor, tatranskú bóru, ktorý opäť, podobne ako pri víchrici v novembri 2004, zdevastuje lesné ekosystémy – a tiež investície developerov. Bájka by však nebola kompletná bez ďalších zvieratiek a lesných stvorení.
 
.intergreen group
Bolo to asi takto. Bývalý riaditeľ Správy TANAP-u Tomáš Vančura (pozri rozhovor v rámčeku) dokončil návrh zonácie už v roku 2006. Nasledujúci rok vyhlásili za Rok zonácie,
Vančuru však po čistkách v štátnej ochrane prírody vyhodili. V máji predstavil verejnosti návrh zonácie jeho nástupca Pavol Majko. Urbariáty sa postavili proti, pre nedoriešené náhrady sa proces zastavil. Ich oprávnené požiadavky mal riešiť nový zákon o ochrane prírody. Ubehli tri roky. Zákon stále nie je, tak skoro ani nebude, no vláda nedávno na výjazdovom zasadnutí v Poprade neobdivovala iba „prekrásny výhľad z diaľničného tunela“ , nedokončeného a pre nich nakrátko otvoreného. Vplyvní starostovia a primátori piatich podtatranských miest a obcí (Vysoké Tatry, Štrba, Kežmarok, Pribylina a Zuberec) premiéra presvedčili, že by bolo, reku, fajn splniť volebný sľub a stihnúť zonáciu za tejto vlády. Potom sa aj tak zlúčia ministerstvá (to Medveďovo zanikne) a tiež  sa po pätnástich rokoch opäť spojí TANAP, rozdelený na dve zložky: lesnícku a ochranársku. S tým, že silnejší bude, samozrejme, Líška s miliardovým majetkom, a nie Majko s pokutovými bločkami a ďalekohľadmi. „Why not?“ povedali si prítomné zvieratká. A tľapli si labkami.
„Ako to v tej zonácii chcete mať zakreslené, chlapci?“ ktovie, či sa  takto opýtali  piatich starostov štátny tajomník ministerstva životného prostredia Jaroslav Jaduš (dnes číslo 5 na kandidátke HZDS), ktorý od decembra 2009 šéfuje medzirezortnej komisii pre zonáciu chránených území a šéf pracovnej skupiny pre zonáciu Klaučo. A chlapci si povedali svoje. Vysoko pritom zarúbali, bisťu! Menia ďalej národný park na stavebný. Vančura je zhrozený: „Treba zastaviť rozvoj intravilánov a určiť striktné limity početnosti lôžok. Ako v Zermatte, ktorý sa nesmie rozširovať. Tam sa dá prisťahovať, len keď niekto umrie. Aj Primin Zurbriggen, švajčiarsky olympijský víťaz a národný hrdina sa musel oženiť, keď tam chcel ísť bývať...“
Kamzíky a svište majú podľa návrhu zonácie ustúpiť lyžiarom na Orave, na hrebeni Západných Tatier. Lesochranárske zoskupenie VLK má ustúpiť Líškovi v Tichej a Kôprovej doline, poslednej bašte divočiny bez ľudských zásahov, ktorej po kalamite vyjadrilo podporu viac ako sto vedcov, medzinárodné inštitúcie a viac ako 25-tisíc občanov. Do rúk pilčíkov sa tam dostane 1 200 hektárov lesa, doteraz bezzásahových. Zníženie najprísnejšieho stupňa ochrany sa má týkať aj Javorovej a Bielovodskej doliny. Nové vleky si chcú postaviť aj v inej lokalite Belianskych Tatier, v Ždiari Strednici. A aby neboli ukrátení ani chlapci z J&T (ktorých inak veľkorysý návrh zonácie zaskočil, lebo im by stačilo menej) vo Vysokých Tatrách, tak do zóny CR (rozvojovej) má byť zaradená aj lokalita Solisko – Tatranská Štrba.

.zóna A
Lukáč nelenil a napočítal úbytok 8 802 hektárov z piateho bezzásahového stupňa v navrhovanej zóne A.  Kedysi za ministra Izáka vyhodený a dnes opäť „navrátený“ Klaučo, ako jeden z hlavných tvorcov zonácie, však tvrdí presný opak. Na rozvoj sa podľa neho vyčlenil iba priestor vplyvu súčasných aktivít, pričom ide o územia s nižším stupňom ochrany. „Zmyslom zonácie je vyčleniť rôzne spôsoby využitia tohto územia z hľadiska požiadaviek ochrany prírody, ako aj využitia pre turistiku a rekreáciu,“ uvádza Klaučo a na výhradu, že akosi ignorovali vlastníkov (urbáre a štátne lesy TANAP-u) dodáva: „Developeri a samosprávy zodpovedajú za socio-ekonomický rozvoj v danom území, teda za kvalitu života. Preto ich zástupcovia predstavili svoje záujmy, ktoré museli byť v nejednom prípade veľmi výrazne redukované, najmä z hľadiska požiadaviek ochrany prírody.“
Kto má teda pravdu, Lukáč alebo Klaučo? Tých 8 802 hektárov je o dosť vyššie číslo ako nula hektárov („priestor vplyvu súčasných aktivít“). Pohľad do mapy pritom ukazuje zreteľný úbytok území s najvyšším stupňom ochrany v ministerskom návrhu. Environmentalista a vedecký pracovník SAV Mikuláš Huba upozorňuje na štatistický trik návrhu: „Do pôvodného, pomerne kompaktného územia zóny A sa zahrýzali stále väčšie kliny určené na výstavbu zjazdoviek a sprievodnej infraštruktúry. Zmenšené plochy, ale najmä narušenie kompaktnosti zóny A sa pokútne kompenzovalo tým, že sa k nej priradila aj centrálna časť Západných Tatier, ktorá bola doteraz v nižšom stupni ochrany. Vytvorila sa tak ilúzia toho, že nový „rozvojový“ návrh zonácie plochu zóny A dokonca rozširuje.“
Inými slovami, zónu A – čo nie je iba názov legendárnej punkovej kapely – ministerskí úradníci šikovne rozšírili o územia, kde aj tak nikto nikdy nebude chcieť nič stavať, lebo sú nedostupné. Aj keď, u nás jeden nikdy nevie. Čo na to všetko hovoria (skutočné) medvede, líšky, vlci a iná divá zver? Kto ich zachráni pred takou ochranou prírody? Pretože tým chlapcom v oblekoch, ktorí o nich rozhodujú, treba pripomenúť, že tu máme poslednú enklávu skutočnej divočiny pripomínajúcej Aljašku – Tichú a Kôprovú dolinu.
Ochranár Erik Baláž chodí do nádhernej tatranskej divočiny pätnásť rokov. Splynul s ňou. Pozná takpovediac osobne všetkých štyridsať medveďov na sto štvorcových kilometroch v Tichej a Kôprovej. Nedávno s talianskym fotografom vydal nádhernú knihu. Volá sa príznačne – Posledná pevnosť.

.vojna a dôkazy
V lete 1994 vstúpil 16-ročný Erik Baláž  prvýkrát s mladším bratom Braňom do Tichej a Kôprovej. Dovtedy o divočine iba čítali v knihách. Neverili, že čosi podobné majú „za humnami“. Ich prvá výprava bola dosť amatérska. Dva spacáky s pokazenými zipsami do jedného batoha, oblečenie a jedlo – bez karimatky, stanu či celty. Pred zotmením vstupovali do teritória vlkov. A videli svojho prvého medveďa. Našli aj kostru jeleňa, hlavu s parohami si pripevnili na batoh. Museli pôsobiť komicky. „Rýchlo sme zabúdali na civilizáciu. Neboli sme ďalej ako pätnásť kilometrov od najbližšej dediny, no cítili sme sa ako na Sibíri. Všetky bežné starosti sa nám náhle zdali malicherné. Vnímali sme len obrovskú silu prírody a bohatstvo okolitého života,“ píše Erik v knihe a dodáva, že aj na tvári tejto divočiny sa podpísala ruka človeka, no dnes príroda zahladzuje jeho stopy.
Bola chladná augustová noc. Spať sa nedalo, bratia Balážovci ležali na zemi vlhkej od padajúcej rosy v zlých spacákoch. Snažili sa hýbať, no čím im bolo chladnejšie, tým upadali do väčšej letargie. Nadránom ich podchladených prebral zvuk čriedy jeleňov. O mesiac videl medvedicu s tromi mláďatami, neskôr lov neskúseného, stredne veľkého 130-kilového medveďa na jelienča. Ušlo mu. Erik to všetko pozoroval so zatajeným dychom. Aj medvediu ruju, aj tokanie hlucháňa. Fascinujúce predstavenie ho učilo čoraz väčšej pokore. Stretol doteraz asi tristo medveďov, no iba raz bol v zložitej situácii. To keď v masíve Poľany nešťastnou náhodou jednému prekrížil jedinú ústupovú cestu. Už dávno je Erik neoblomným arbitrom divočiny, jedným z mála takých, čo to majú „zažité“. Po víchrici v roku 2004 viedol protesty, ktoré úspešne zablokovali ťažbu kalamitného dreva v Tichej a Kôprovej. Na základe svojej skúsenosti je presvedčený, že príroda si poradí najlepšie sama. Bez človeka.
O čo teda ide v tomto boji o „poslednú pevnosť“ medzi lesníkmi a ochranármi, ktorý svojho času zaujímal médiá? Tí prví tvrdia, že ak z nej nevyberú aspoň časť padnutého dreva, lykožrút ešte viac napadne okolité porasty smrekových monokultúr. „Je to hlúposť. Nechápem, čo chcú Štátne lesy TANAP-u dosiahnuť znížením stupňa ochrany. Lykožrút je v zelených stromoch. Keď tie vyschnú, znamená to, že už odtiaľ vyletel a je niekde inde. Vrchol kalamity lykožrúta bol v Tichej doline v roku 2007, odvtedy to prudko klesá. A ťažiť šesť rokov zhnité a polámané drevo je ekonomický nezmysel. Jediným dôvodom môžu byť dotácie na dodatočné zásahy,“ dodáva Erik Baláž s tým, že lesníci chcú zničiť dôkazy tvrdení o tom, že príroda si s akoukoľvek kalamitou poradí lepšie ako človek. Hory sú tu miliardy rokov, les milióny – a človek stovky.

.tisícročný strom
Bezzásahovosť je pritom psychologický problém. Nielen lesníci, aj štátna ochrana prírody a vedci sa potrebujú starať o chránené územia, demonštrujú tým svoju opodstatnenosť. Tomáš Vančura upozorňuje aj na iný aspekt: „V celej Európe sa najväčšie konflikty pri ochrane prírody – či už voči vláde alebo voči vlastníkom – odohrávajú kvôli bezzásahovosti. Keď sa nerobí nič, nikto nechce nijaké peniaze od štátu. Vysvetľovali sme vláde: urobme to ako územie bez zásahov, veď nás to nič nebude stáť a ušetrené peniaze môžeme dávať na vzdelávanie. Boli sme hlúpi.  Politici chcú, aby nás to stálo miliardy. Mohli by tak žiadať o obrovské európske dotácie.“
Sme s Erikom asi dvadsať minút od parkoviska na Podbanskom. Po kalamite sa tu ťažilo drevo. Medzi pníkmi trčia asi metrové prútiky jarabiny. Lesníci ich odstrihávajú, jarabina je ich nepriateľ. Má tu predsa rásť smrek, jedľa – dreviny s hospodárskym významom. Prirodzene by tu inak vyrástol zmiešaný zdravý les. Jedľa, javor, buk. Zmladená jarabina by pritom prirodzene ozdravila pôdu, vyrobila by na stráni tieň, v ktorom by nerástla tráva alebo burina, ale mach a čučoriedky.
Ideme ďalej. Prechádzame do bezzásahovej zóny, naľavo pri ceste je závora. Za potokom sú pozemky urbariátu Východná,  jediná súkromná časť v Tichej a Kôprovej. Od potoka napravo sú štátne pozemky. V diaľke, pod Kriváňom, sú až možno tisícročné stromy. Staršie ako štáty. Vstupujeme do vyschnutého porastu po kalamite.  Dolámané stromy v lete nevidno, zakrývajú ich zelené vrcholky jarabín. Erik v zložitom teréne skáče ako kamzík. „V lete sem chodia medvede. Ohnú si labou výhonky jarabiny a obžierajú ich,“  hovorí.

.prečo mlčíme?
To, čo sa deje a pripravuje v Tatrách, je zásadná téma. Vlastenecká, ak chcete. Odpor sa však zužuje iba na nezávislých ochranárov. Správa TANAP-u dnes nemá ani právnu subjektivitu, tú má iba ústredie Štátnej ochrany prírody. Mlčia preto. Vančura sa pýta, prečo však mlčia vedátori a prečo mlčia školy, ktoré tam chodia na výskumné úlohy?
Mikuláš Huba za hlavného vinníka považuje rezort životného prostredia a potom príslušné orgány EÚ, ktoré nebránia účinne poškodzovaniu území európskeho významu v Tatrách, hoci je to ich povinnosť. „Na prelome rokov 2004 a 2005 sa uskutočnil reprezentatívny výskum verejnej mienky, v ktorom sa viac ako tri štvrtiny respondentov vyjadrili, že prednosť pred výstavbou nových zjazdoviek má mať v Tatrách účinnejšia ochrana prírody,“ dodáva Huba. Otázka stojí inak. Preč teraz  mlčia politici, najmä tí opoziční? Bývalý predseda Vládneho výboru pre Tatry, poslanec Igor Štefanec (SDKÚ-DS) hovorí, že za súčasnej vlády téma Tatry upadla do zabudnutia, výbor je nefunkčný, stretol sa iba dvakrát – aj to bez jeho predsedu Roberta Fica. „Tento návrh zonácie je porušením základného princípu, ktorý sme prijali za minulej vlády, že modernizovať sa bude len na zastavaných územiach a výstavba nebude zasahovať do chránených zón.  
Nevylučujem, že sa k tomu vyjadríme. Teraz je však toľko dôležitých tém. Nástenkový tender, emisie, kríza, rastie nezamestnanosť...“ dodáva Štefanec.
Takže, milé tatranské zvieratká, musíte byť trpezlivé. Nielen ujo Medveď má teraz iné starosti.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite