Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Podivuhodné alternatívy

.peter Bálik .časopis .hudba

Čo je to „alternatívna hudba“? Zrejme rock, pop alebo folk stojaci v opozícii voči prázdnemu a umelecky nezaujímavému strednému prúdu. Váčšinou sa alternatívna hudba robí na gitarách alebo elektronických „mašinkách“. Sú však výnimky.

Niektorí hudobníci z alternatívneho tábora hľadajú inšpiráciu v hudbe, ktorá tu bola dávno pred vynájdením rokenrolu. V posledných týždňoch vyšlo niekoľko vynikajúcich albumov, ktoré takými výnimkami sú. Peter Gabriel vydal album Scratch My Back, Joanna Newsom prišla s trojalbumom Have One On Me a v Reykjavíku vznikli pozoruhodné platne Bena Frosta, Valgeira Sigurdssona a Sama Amidona.

.zastavte sa a počúvajte!

Peter Gabriel určite nemyslel pri nahrávaní svojho najnovšieho albumu Scratch My Back na to, aby si hudobníci navzájom škrabali chrbty. Treba brať názov jeho najnovšej radovej platne coververzií s humorom, ale treba brať vážne aj fakt, že spojenie rocková hudba a Gabriel v podstate neplatí.
V posledných dvoch desaťročiach stál bokom popmusic a radšej sa venoval world music, skladaniu filmovej hudby alebo charitatívnym projektom. Preto využite symfonického orchestra vo všetkých skladbách Scratch My Back nie je až také prekvapivé. No zaujímavé je, ako s ním narába.
Gabriel nikdy nerobil veci len tak. Za jeho hudbou sa skrývala nejaká pozoruhodná koncepcia. Teraz prišiel s nápadom, že nahrá piesne od iných hudobníkov a na oplátku oni spravia jeho. Určite bude zaujímavé sledovať, ako si autori Gabrielových obľúbených skladieb poradia s jeho songmi. Všetci, s výnimkou Davida Bowieho, súhlasili. Odpoveď v podobe albumu I‘ll Scratch Yours by mala vyjsť ešte v tomto roku.
Šesťdesiatročný britský spevák nikdy neskladal obyčajné pesničky, vždy si počínal ako prefíkaný zvukový architekt, ktorý do premyslených a sofistikovane vystavaných skladieb zabaľoval svoje posolstvá. Aj v jeho najnovšom výlete do klasiky si počína podobne. Každú z piesní rozobral na súčiastky a namiesto toho, aby ich zas dal dohromady, vymyslel úplne novú konštrukciu. Piesne oslobodil od rytmu, spomalil ich a spolu s aranžérom Johnom Metcalfem napísal pre orchester úplne iné aranžmány. Výsledok síce pôsobí trochu starosvetsky, no nie je to na škodu veci.
Na albume sa stretávajú dve rôzne generácie pesničkárov. Tú starú zastupuje napríklad David Bowie (Heroes), Lou Reed (The Power Of The Heart) a Talking Heads (Listening Wind). Z mladej si zas vybral Elbow (Mirroball), Bona Ivera (Flume), Arcade Fire (My Body Is Cage) alebo Magnetic Fields (The Book Of Love).
V prípade The Book Of Love sa prerod podaril takmer dokonale. Dokonca aj jej Magnetic Fields boli prekvapení, pretože v jeho podaní znie tá pieseň ako vtip, no Gabriel z nej spravil zádumčivú melancholickú vec o láske. Výborne sa počúva aj Simonova The Boy In The Bubble, ktorú  spoznáme len vďaka textu. Vyniká aj Reedova The Power Of The Heart. Jej majestátnosť ešte viac zdôraznil krásny zvuk orchestra. Listening Wind dokonca znie, akoby ju Gabriel napísal sám – to je asi najväčšia pocta pre hudobníka, ktorý nahrá cudziu pieseň.
Niektorí kritici napísali, že Scratch My Back pôsobí ako karaoke. Samozrejme, ani Gabriel sa nevyhol všetkým nástrahám pri prerábaní cudzích piesní. V prípade Radiohead a ich Street Spirit stúpil vedľa, Aj My Body Is A Cage od Arcade Fire znie príliš pateticky.
No v žiadnom prípade nejde o gýč. Gabriel je dostatočne skúsený na to, aby stúpil vedľa. Je to svet, v ktorom dokázal spojiť starých a mladých pesničkárov do jedného celku, kde vedľa stoja úplne rovnocenne, bez ohľadu na zásluhy.
Spevák sa nedávno vyjadril, že sa aj on sa stal členom imaginárneho klubu priateľov pomalej hudby a dal tým najavo, že ten súčasný uhnaný svet je mu úplne cudzí. Scratch My Back by mohol byť jeho manifestom, správou o tom, ako vníma hudbu dnes. Zastavte sa a počúvajte! Názov album hovorí o škrabaní chrbtov, no v tomto prípade skôr platí, že Gabriel nás skôr poklepáva na plece a pýta sa: „Všimli ste si, aká je táto pieseň krásna?“

.joanna s harfou
„Alebo Joanna Newsom – pochádza z Nevada City a hrá na harfe, vieš si to predstaviť? Veď to je dedinka uprostred lesov!“ S bubeníkom King Crimson a tria K.T.U. Patom Mastelottom sme v roku 2007 postávali v bekstejdži Pohody a debatovali o hudobných zázrakoch, ktoré často prichádzajú z tých najnečakanejších miest, aby vzápätí šokovali alternatívny hudobný establišment. Veterán, ktorý má za sebou – a určite aj pred sebou – spoluprácu s tými najlepšími a najtvorivejšími, spomínal, ako mu niekto dal album Joanny Newsom Ys, on si ho vypočul a bol z neho „hotový“.
Nebol sám. Joanna Newsom, pôsobiaca ako krehké, plaché dievča vydala spomínaný album v roku 2006 a svetové hudobné médiá, ktoré obdivujú elektrické gitary, hlboké basy a elektronické grúvy ho svorne vyhlásili za počin roka. Joanna mala vtedy 24 rokov a bol to jej druhý album v prestížnom vydavateľstve Drag City (prvý vydala o dva roky skôr). Od útleho detstva túžila hrať na harfe, poslúchla však miestneho učiteľa hudby a začala chodiť na hodiny klavíra. Čoskoro sa predsa len k harfe dostala a keď trochu vyrástla, išla študovať kompozíciu a „tvorivé písanie“ na univerzitu v Oaklande. Najprv ju očarila tvrdá muzika, hrala na klávesoch v punkovej kapele The Pleased a na harfe v noisovom triu s krásnym názvom Nervous Cop (medzi jej spoluhráčov patril napríklad Greg Saunier zo skupiny Deerhoof).
Veľmi rýchlo však objavila svoju vlastnú, totálne originálnu umeleckú cestu. Tá spočíva v skladaní zvláštnych, formálne pomerne zložitých, no nesmierne sugestívnych pesničiek, ktoré spieva vysokým, detsky čistým hlasom a sprevádza sa pri tom na harfe. Už len vidieť to je zážitok – keď na ATP Festivale v anglickom Mineheade pri prestavbe pódia priniesli na scénu jej krásny veľký nástroj, ľudia v sále začali tlieskať. Hudba Joanny Newsom má v sebe prostotu detských piesní, sofistikovanosť zručného skladateľa, atmosféru stredovekých minstrelov (to asi tá harfa) a presvedčivosť amerického folku.
Joanna pred týždňom vydala svoj tretí album. Má názov Have One On Me a pozostáva z troch cédéčiek, na ktorých je viac než dve hodiny hudby. Po problémoch s hlasivkami (tri mesiace z minulého roku nemohla spievať ani hovoriť) jej mierne zhrubol hlas, čo však vzhľadom na jeho pichľavú výšku pred chorobou nie je žiadny hendikep. A mladá 28-ročná pesničkárka sa tiež trochu upokojila – piesne plynú v pokojnom tempe, harfa plní funkciu, ktorá zvyčajne patrí akustickej gitare (ale o koľko je jej zvuk plnší a rozsah väčší!), k tomu sa pridávajú sláčiky, hoboj, fagot, perkusie, trúbka a klavír. Ak by sme hľadali možné Joannine vzory, začali a asi aj skončili by sme pri Joni Mitchel (aktuálny album asi najviac pripomína Mitchelovej majstrovský opus Blue).
Prvá pieseň na prvom cédečku má názov Easy a hovorí o pokojnom milovaní („Easy, easy, my man and me, / we could rest and remain here, easily“), posledná pieseň na treťom cédečku sa volá Does Not Suffice a pojednáva o bolestivom rozchode. Všetko medzitým je o láske, priateľstve, pohode, smútku, odchode, samote. Je to jeden z tých albumov, ktorý budeme počúvať znovu a znovu a vždy v ňom niečo objavíme. Poéziu, ktorá sa vyrovnáva Laučíkovi a Štrpkovi, krásny spev, zvláštnu hudbu. Je to celé takmer hypnotické: akoby sa vám hudba „menila pod ušami“, nedá sa uchopiť, nemožno sa jej prejesť. Predchádzajúce albumy Joanny Newsom boli ako nádherné scenérie, ktoré pozorujeme z diaľky. Have One On Me je úplne blízko. Počujete a cítite.
.valgeirov čistý svet
V meste Kopavógur, ktoré je časťou „veľkého Reykjavíku“, na kopci v pokojnej vilovej štvrti, sídli Greenhouse Studio. Založil ho zvukový majster, producent a hudobník Valgeir Sigurdsson a jeho brat (a vyhľadávaný zvukový inžinier) Mio. Aj keď to na Islande nie je všeobecným zvykom, pri vstupe do budovy sa tu ľudia vyzúvajú. Hoci ide o známe štúdio, kde nahrávajú Björk, CocoRosie alebo Bonnie „Prince“ Billy a od rána do noci sa v ňom usilovne pracuje, človek sa tu okamžite cíti ako vo svojej vlastnej obývačke.
Je to celkom prirodzené: Greenhouse Studio je aj domovom „obývačkového spoločenstva“, teda Bedroom Community. Prísne vzaté, ide o menší hudobný „label“, v skutočnosti je to však skupina piatich hudobníkov a jedného štúdia. Päticu muzikantov spájajú priateľské vzťahy a prístup k hudbe, ktorý sa nedá označiť iným slovom než „čistý“. Islanďan Valgeir Sigurdsson je tvorca (najmä) elektronickej hudby, v Reykjavíku žijúci Austrálčan Ben Frost je majster hlukových zvukomalieb, Newyorčan Nico Muhly je jeden z najžiadanejších skladateľov súčasnej vážnej hudby, Sam Amidon je americký spevák country pesničiek, Daniel Bjarnason je úspešný islandský skladateľ a dirigent. Napriek rôznosti žánrov sa všetci najlepšie cítia v prostredí alternatívnej hudobnej scény a – celkom pochopiteľne – si na svojich projektoch vzájomne pomáhajú. Tak je to aj na albume Bena Frosta, ktorý vyšiel koncom minulého roka a na platniach Valgeira Sigurdssona a Sama Amidona, ktoré vyšli pred pár týždňami.
Album Bena Frosta By The Throat je zo všetkých troch „najbrutálnejší“. Má pomerne agresívny názov a ani vlci na obale (a ich zavýjanie na niekoľkých trackoch) nevyzerajú príliš priateľsky. Ben Frost je majster hlukových plôch, hlbokých vibrácií a minimalistických slučiek. Po prvom počutí, keď si človek zvykne na Benove „pracovné nástroje“, začína objavovať hlbšiu, pokojnejšiu a farebnejšiu vrstvu jeho hudby. Na albume počujeme sláčikové kvarteto Amiina (ich party skomponoval Nico Muhly), švédsku metalovú kapelu Crowpath a Jeremyho Garu zo skupiny Arcade Fire. Je to hudba strojov, ostrá, znepokojivá, vzbudzujúca úžas.
Valgeir Sigurdsson skomponoval hudbu k pôsobivému dokumentárnemu filmu Draumalandid a vydal ju na rovnomennom albume. Je to hudba, ktorú nemožno zaradiť do žánrového chlievika: vyzerá to ako komponovaná „vážna“ hudba, ale čo s islandskou ľudovou pesničkou, ktorú s odzbrojujúcou prostotou spieva americký countrista Sam Amidon? Chvíľami to znie ako minimalistická elektronika, ale čo si počať s majstrovsky zaranžovanými klávesmi (Nico Muhly) a sláčikovým komorným orchestrom? A čo violončelové sóla členky skupiny múm Hildur Gudnadóttir alebo Benova Frostova hlukomaľba? Je to hudba s fascinujúcimi dramatickými spodnými prúdmi, ktorá na povrchu plynie melancholicky a pokojne.
A nakoniec I See The Sign Sama Amidona. Ľudový pesničkár zostal ľudovým pesničkárom, Nico Muhly však jeho hudbu obohatil moderne znejúcimi sláčikmi a dychmi a Valgeir k tomu pridal ešte modernejší elektronický grúve, perkusie a slučky. Americké country sa tak rovno z devätnásteho dostáva do dvadsiateho prvého storočia. Ľudové pesničky znejú aktuálne, staré sa stáva novým.
Na všetkých tých albumoch z Bedroom Community cítiť čistotu a pokoru pred hudbou. Valgeir je taký človek. Nenápadne robí svoju veľkú hudbu a pomáha ju robiť iným.

Najnovšia „alternatíva“ sa u Petra Gabriela, Joanny Newsom a u hudobníkov z Bedroom Community bez akýchkoľvek problémov spája s hudbou, ktorá tu bola ešte pred vynájdením elektrickej gitary a syntetizátorov. Je to alternatíva, ktorá patrí do „rockových“ klubov, na festivaly a do rádií, ktoré vedia oceniť dobrú hudbu. Peter Gabriel, Joanna ani Valgeir sa nezaťažujú úvahami o štýlovej čistote. Len robia úžasnú hudbu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite