Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Štát je mimo obliga

.časopis .téma

Športová reprezentácia sa rozvíja od základne, ktorej pilierom je školská telesná výchova. Od nej sa odvíja školský šport a naň nadväzujú útvary talentovanej mládeže.

No a za tým sa skrývajú také dôležité faktory (kde to stále škrípe!), ako je oceňovanie učiteľov a trénerov, lepšie materiálno-technické vybavenie, prepracovaný systém súťaží, eliminácia športovej „vyhorenosti“ v mladom veku, lekárska starostlivosť a ďalší miliónik vecí.  Netrúfam si preto úplne kvalifikovane odpovedať, lebo téma prípravy športových talentov je iba jedným zo segmentov v zornom poli športového historika, čo je moja odborná parketa. 
Ale na základe svojich poznatkov mám odpoveď na otázku, či má SR dobre vybudovaný systém práce so športovými talentmi, jasnú: nemá! Vychádzam z toho, že napriek rôznym apelom, ktoré odzneli na rôznych grémiách, poradách, konferenciách evergreenovým refrénom všetkých záverov je – v praxi sa nenapĺňajú návrhy opatrení, takže ani oblasť športovej prípravy mládeže nie je systémovo riešená. Podobnú odpoveď na to (prinajmenšom nepriamo) dávajú každoročné Kroniky športu, ktoré mapujú vývoj nášho športu od roku 1993. 
Odpočiatku skrátka chýba koncepcia podpory mládežníckeho športu. Už za predchádzajúcej vlády bol prijatý dokument Národný program rozvoja športu (NPRŠ), ale do akej miery ho nová vláda akceptovala, čo prepracovala a hlavne, ako sa program plní – nevedno. 
Potom je logické, že po roku 1989 je pre úspech športovca rozhodujúca obetavosť rodiny, jej finančné možnosti a osobné ambície. Štát je mimo obliga. Isteže, aktivita občanov je hnacou silou rozvoja spoločnosti, ale sú situácie, keď musí zasiahnuť štát nie preto, aby sa staral do občana, ale o občana, ktorý to potrebuje. Trebárs o talentovaného športovca z chudobnejšej rodiny...
 V tejto súvislosti si dovolím odbočenie. V socialistickej minulosti bol pomerne dobre vybudovaný systém prípravy športovo talentovanej mládeže, aj keď do perfekcionalizmu týchto útvarov v ZSSR  a najmä v NDR mal dosť ďaleko. Ale systém tu bol a vieme prečo. Vrcholový šport bol „hýčkaným“ dieťaťom socialistických režimov, lebo to bol jeden z mála faktorov, kde sme dokázali vyspelé krajiny nielen dostihnúť, ale aj predstihnúť. Nešlo ani tak o dojemnú starostlivosť o mládež, ale o propagáciu režimu, ktorý inak očividne strácal dych.
Erárne peniažky do športu pritekali, takže sa športovým bosom riadilo ľahko – dajte mi peniaze a ja ich rozdelím. A ak aj súčasní topfunkcionári zo socialistického štýlu práce už odrástli, do racionálneho kapitalistického manažovania ešte nedorástli. Po novembri prišla nová koncepcia hnutia, nové problémy sa však riešili „starými“ ľuďmi (iní neboli), ako aj starým myslením. Šport je tak silnou oblasťou, kde vládne povestná (N)Ost-talgia za minulosťou... 
A je tu aj ďalší „priťažujúci“ moment. Dnešná pohodlnejúca mládež má omnoho širšie ponuky na využitie voľného času, takže šport ide do úzadia. Vrcholový šport už nie je takmer jedinou bránou, ako sa dostať spoza ostnatého drôtu do slobodného sveta a prepašovať si domov rifle a pravé adidasky. 
Nášmu športu chýba ujasnená koncepcia a jej následné uplatňovanie s primeranou mierou kontroly a rozumných korekcií, racionálne opatrenia štátnej správy (najmä pri tvorbe legislatívy a rozdeľovaní zdrojov), zmysluplná štruktúra príliš atomizovanej spolkovej sféry, reálne hodnotenie efektivity pri vynaložených prostriedkoch, ako aj vyššia miera odbornosti a vari aj morálnosti kompetetných ľudí. 
Autor pôsobí na Masarykovej Univerzite v Brne.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite