Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Muž v čiernom a bielom

.peter Bálik .časopis .hudba

Keď si pozriete obal najnovšieho albumu Johnnyho Casha Ain’t No Grave, všimnete si, že vpredu sa nás usmieva mladý zubatý chlapec a vzadu je fotka starého Casha, pozerajúceho sa spoza okna. Oba zábery ohraničujú pozoruhodný a búrlivý život legendy americkej populárnej hudby.

Cashova cesta dnes pripomína hrdinu z biblických čias. Je to príbeh o pádoch a následných vzkrieseniach. Na začiatku zažil slávu a opojenie, neskôr jeho život skôr zničili drogy a komplikovaná láska, no vždy dokázal vstať a ísť ďalej, aby na konci života objavil múdrosť starcov, ktorá hreje z jeho posledných majstrovských albumov.  

.hey Porter
Johnny Cash bol skutočný, možno skutočnejší ako ostatní hudobníci. Jeden čas jeho fanúšikovia verili, že skutočne zabil človeka v Rene, len aby videl, ako umiera, ako spieva v jednej z jeho najslávnejších piesní Folsom Prison Blues. Lenže kto by neveril tomu silnému rozhodnému hlasu, ktorý nám podáva príbehy Divokého západu takým spôsobom, že skutočne kráčal po zaprášených uliciach neznámeho amerického mesta. 
Cash sa narodil 26. februára 1932 v chudobnej farmárskej rodine ako John R. Cash v meste Kingsland v Arkansase. Hudobné gény zdedil po matke, ktoré vedela hrať na gitare a pekne spievať na rozdiel od jeho otca, ktorým bol typický južanský chlap. Nemal síce hudobný sluch, no Cash od neho získal schopnosť rozprávať príbehy. Učarovali mu tie, ktoré sa týkali Divokého západu. 
V tridsiatych rokov bol starý kovbojský svet minulosťou, no ten duch stále prežíval. Cash si spomína na otcovho starého kamaráta so šatkou, ktorá zakrývala jazvu okolo jeho krku. Podivného chlapíka menom Jim George v roku 1882 odsúdili na smrť obesením, no poprava sa nepodarila, pretože sa s ním pretrhlo lano na šibenici a podľa platných zákonov mu darovali slobodu. 
V čase po hospodárskej kríze bol život stále veľmi ťažký. Cez deň pracoval spolu so starším bratom na bavlníkovej plantáži a po večeroch si líhali do postele, aby mohli počúvať rozhlasovú country šou, vysielanú priamo z  Nashvillu. Hudba bola súčasťou rodiny Cashovcov – jeho matka mu spievala klasické gospely. Krátko pred smrťou ich naspieval na album My Mother‘s Hymn Book. 
Cashovi bola zubatá v pätách od jeho mladosti. V roku 1944 tragicky zahynul jeho starší brat, ktorého smrteľne zranila cirkulárka. Tragédia sprevádzala Casha celý život, spomínal, že vždy, keď sa ručičky hodín zastavili na 6:42, spomenul si na svojho súrodenca, vtedy vraj poslednýkrát vydýchol. 
Prvé pesničky písal už ako 12-ročný a ohuroval svojich rodičov, no svojím veľkým songom sa podelil s kamarátmi z vojenskej služby v Nemecku. Tam zložil svoju prvú známu pieseň Hey, Porter, ktorej text vtedy vyšiel aj v armádnom časopise. Na vojne sa naučil hrať na gitare a dokonca viedol skupinu menom Landsberg Barbarians. 
V roku 1954 sa po návrate domov rozhodol usadiť. Zobral si Vivian Libertovú, s ktorou sa spoznal už pred odchodom do Nemecka. Cez deň makal v rôznych prácach a po večeroch sníval, že sa bude živiť ako hudobník. Mal šťastie. S rodinou sa presťahoval do Memphisu, do južanského mesta, ktoré doslova žilo hudbou. Bolo vlastne akýmsi centrom, kde sa stretávali nitky všetkých populárnych žánrov americkej popmusic – od bluesu, džezu cez country až po folk.
Cash vo svojej autobiografii spomína, že to hudobné pnutie v Memphise bolo cítiť vo vzduchu a bola už len otázka času, keď to príde. Ten veľký rokenrolový tresk sa udial najprv v tichosti. V malom štúdiu menom Sun Studios, ktorá patrilo chlapíkovi menom Sam Phillips, si svoje miesto našli Elvis Presley, Roy Orbison, Carl Perkins. A samozrejme aj Cash. Ten najprv chlapíka nepresvedčil – so svojou sprievodnou dvojčlennou skupinou hral len štandardy, tak ako to robili stovky tamojších muzikantov. No Phillipsovi sa zapáčila  jeho vlastná Hey, Porter. Aj amatérska sprievodná skupina, hrajúca zvláštny rytmus „boom-Chicka-Boom“ sa mu pozdávala. V Nashville znelo country sladko až lepkavo, no teraz počul strohý a drsný rytmus, ktorý bohato postačil na to, aby sprevádzal Cashov nádherný silný hlas. 
Tak dnes hrajú takmer všetci country hudobníci, no vtedy to bola skôr z núdze cnosť – Cashov gitarista vedel hrať iba na dvoch tučných strunách.  

.i Walk The Line
V nasledujúcich troch rokoch, ktoré Cash strávil u Sun, nahral niektoré z najväčších sladieb – I Walk The Line, Folsom Prison Blues alebo Cry, Cry, Cry. Vtedy si jeho telo začalo zvykať na liek amfetamín, ktorý ho udržiaval pri živote počas náročných šnúr, až sa stal úplne závislým. Stálo ho to rodinu, kariéru a skoro aj život, nebyť speváčky June Carter Cashovej, členky hudobného klanu The Carter Family. 
Cash vedel o nej už dávno. Malá June vystupovala s rodičmi v rozhlasovej šou, ktorú ako chlapec počúval v rádiu. Neskôr sa po prvých úspechoch s hudbou náhodou stretli v bare, kde jej povedal, že raz bude jeho ženou. Dvojica, ktorá vtedy mala svojich partnerov, najprv fungovala čisto profesionálne – zoberte si napríklad skvelý duet Jackson, ktorý je zvečnený aj v známom životopisnom filme Walk The Line – no ich vzťah nakoniec prerástol do lásky. 
Cash bol stále ženatý s Vivian, silnou katolíčkou, ktorá sa odmietala rozviesť, až v roku 1968 na to dala zvolenie. V tom čase Cash, zničený závislosťou od liekov, vraj bral až 100 piluliek denne a vážil asi 50 kg. 

.folsom Prison Blues
Šesťdesiate roky boli pre Casha po hudobnej stránke zvláštnym obdobím. Nemal veľa hitov, ten najväčší Ring Of Fire napísala jeho neskoršia druhá manželka June Carter Cash. No popri životných trabloch stihol nahrať niekoľko zaujímavých tematických albumov. Cash spieval o vlakoch, indiánoch, balady o Divokom západe. Dnes tie nahrávky označujeme za koncepčné – taký druh ucelených albumov sa presadil až neskôr.
V šiestej dekáde jeho hudobná dráha postupne upadala, no hippies na rokenrolových pionierov nezabudli. Koncom šesťdesiatych rokov urobil Elvis comebackovú TV šou, Chuck Berry, Little Richard a Jerry Lee Lewis hrali na torontskom štadióne s Johnom Lennonon a jeho Plastic Ono Bandom. 
Cash na to šiel inak. Keď šéfom Columbie povedal, že sa chystá nahrať živý koncert z väznice Folsom Prison, neboli veľmi nadšení. Obávali sa, že si tým albumom úplne zničí svoju aj tak pošramotenú reputáciu, no Cash si nakoniec presadil svoje. 
Nebolo to prvýkrát, čo vystúpil pred pásikavými pyžamami, Cash koncertoval vo väzniciach pomerne často, pretože ho väzni brali ako jedného z nich a dokonca mu aj písali listy o svojich zničených životoch. Muž v čiernom mal k mrežiam blízko, sám za nimi strávil za drogové prečiny a výtržníctvo niekoľko dní, no v jeho snahe hrať pred zvláštnym publikom nešlo o zviditeľnenie sa. Po takmer zázračnom vyliečení zo závislosti vedel, že všetci máme nárok na odpustenie. 
Album Johnny Cash At Folsom Prison sa stal obrovským bestsellerom. Po ňom nasledovala ešte jedna väzenská nahrávka Live At San Quentn, ktorá je ešte ostrejšia ako jej predchodca, pretože obsahuje pieseň San Quentin, ktorú napísal špeciálne pre toto väzenie – keď sa ozve prvá sloha – San Quentin, bolo si pre mňa zhmotneným peklom – na nahrávke počuť, ako dav väžňov vybuchne do súhlasného mrmlania. Medzi nimi vtedy sedel aj zlodej menom Merle Haggard. Cashovo vystúpenie mu učarovalo natoľko, že po prepustení začal žiť sporiadaným životom a preslávil sa ako skvelý country pesničkár.
V tom čase sa končí aj film Walk The Line, v ktorom Johnny a June odchádzajú smerom k žiarivej budúcnosti, no nebolo to tak. 

.chicken In Black
Začiatkom 70. rokov sa stal Cash znovuzrodeným kresťanom. Muža v čiernom pretransformoval na muža v bielom. Ponoril sa hlboko do kresťanskej viery – nahrával gospelovo ladené albumy, stretával sa s televíznymi kazateľmi a viedol striedmy rodinný život. Dokonca si zahral v populárnej krimi Colombo – koho iného ako „padoucha -muzikanta.“
Lenže démoni, ktorých skrotil vo svojom tele a duši, začali vystrkovať rožky. Začiatkom osemdesiatych rokov po sérii čoraz menej sa predávajúcich albumov vyhodila ho materská firma Columbia. V roku 1983 Casha napadol a zranil na farme jeho pštros, bolesti z  nepríjemného incidentu začal tlmiť obľúbenými pilulkami do takej miery, že opäť spadol do špirály, kde bol už v šesťdesiatych rokoch. 
V memoároch spomína, že v najhoršom momente závislosti sa ocitol sám v jaskyni neďaleko domu, kde prosil Boha o pomoc. Do života ho vrátil až prvý kontakt so smrťou – takmer umrel po operácii srdca, vraj bol nešťastný, že ho lekári prebudili v momente, keď už bol jednou nohou v nebi. 
Osemdesiate roky boli pre neho hudobnou katastrofou – ak uvidíte v obchode akúkoľvek jeho nahrávku z tejto éry, vyhnite sa jej. Hádam jediná, ktorá dodnes obstála, je parodická Chicken In Black (Kura v čiernom), ktorú Cash napísal na protest proti Columbii s tým, že sa nahrávacie spoločnosti správajú k umelcom ako ku kuratám.

.personal Jesus
Možno by Cash dožil ako zaslúžilý umelec na odpočinku, nebyť podivného bradatého a fúzatého pána, ktorý výzorom pripomínal skôr dobre živeného Buddhu a záhradného trpaslíka ako rockového producenta. Rick Rubin si na Casha spomenul z jednoduchého dôvodu. Kto na scéne nahrával skvelé albumy a dlho nič dobré neurobil? Napadol mu jediný: Johnny Cash. 
Starému bardovi, ktorý pracoval s „miliónmi“ producentov, sa Rubin pôvodne nepozdával. Už len pre ten výzor, ako aj fakt, že o neho môže mať záujem chlap, ktorý nahráva deathmetalové kapely, ale zapáčila sa mu Rubinova myšlienka nahrať jednoduchý obnažený album sám s akustickou gitarou. 
Nakoniec sa z Rubina a Casha stali nerozluční priatelia, a ako Rubin spomína, aj spirituálni bratia. Cash sa vrátil v roku 1994 s albumom American Recordings, kde okrem tradicionálov a vlastných vecí nahral songy od Toma Waitsa, Leonarda Cohena a dokonca aj metalistov Danzig. Pri fotení obalu albumu sa stala pozoruhodná vec. Cash sa stál na poli a čakal na spúšť fotografa, keď v tom do záberu neplánovane pribehli dvaja psi. Jeden bol čierny, druhý biely. Fotka na obale akoby poukazovala na nekonečný zápas v jeho duši, v ktorej prebiehal súboj medzi dobrom zlom. 
Nasledujúci Unchained bol ešte odvážnejší. Za pomoci The Heartbreakers prespieval veci od Becka, Toma Pettyho alebo Soundgarden. V prípade tejto seattleskej kapely váhal, dokonca si hovoril, že Rubin sa zbláznil, no jeho podanie Rusty Cage je jednoducho geniálne. 
Cash bol definitívne späť, dokonca si vystrelil zo svojich bývalých kolegov z Nashvillu tým, že im prostredníctvom inzerátu v hudobnej tlači ukázal prostredník za to, že ho dlhé roky ignorovali, ako aj za fakt, akým smerom sa uberá súčasná country scéna. 
Muž v čiernom, člen Nashvillských vyhnacov (spolu s Willie Nelsonom, Krissom Kristoffersonom a Waylonom Jenningsom) bol späť. No v momente, keď sa konečne ako umelec opäť postavil na nohy, k zemi ho zrazila nečakaná choroba. Parkinsonova nemoc mala podľa lekárov priamu súvislosť s jeho starými závislosťami  od tabletiek. Prestal koncertovať, strácal zrak a prežil niekoľko dramatických pľúcnych ochorení. No v momente, keď choroba ustúpila, vracal sa k nahrávaniu. Spolu s Rubinom stihol dať dohromady ďalšie klenoty – American III: Solitary Man, American IV: The Man Comes Around (s výborným coverom piesne Personal Jesus od Depeche Mode) a dokončil aj projekt raritných vecí z americkej série s názvom Unearthed. Keď v máji roku 2003 náhle zomrela June, Casha držali pri živote už len pesničky. Deň po pohrebe zavolal Rubinovi, že chce hneď začať nahrávať. Keď 12. septembra  2003 zomrel vo veku 71 rokov, zostal po ňom materiál minimálne na dva albumy. Ten najnovší, Ain’t No Grave, vyšiel sedem rokov po jeho smrti. Znie ako Cashov vrúcny pozdrav z druhého sveta.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite