Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Plastic People Of The Universe: Maska za maskou

.peter Bálik .časopis .hudba

Plastici. Človek ich môže velebiť za všetko možné - no to najpodstatnejšie sa skrýva v ich hudbe. A tá je aj hlavným dôvodom, prečo kapela vydržala do dnešných dní. Ak si vypočujete ich najnovší album Maska za maskou, zistíte, že ten oheň tam stále je. No je to iný oheň ako ten, ktorý kapela rozpálila, keď s nimi hrával ešte Milan Mejla Hlavsa, ktorý zomrel v roku 2001. Nehorí ako v minulosti, ale na druhej strane príjemne ohrieva.

Dnes sú, samozrejme, legendou, ktorá by mohla žiť zo svojej slávy, ale Maska za maskou ukazuje, že partia okolo Vratislava Brabenca, Jiřího Kabeša a Jozefa Janíčka (dopĺňa ich gitarista Joe Karafiát a basgitaristka Eva Turnová), má stale čo povedať aj v roku 2010, dvadsať rokov po nežnej revolúcii, pretože oni vždy fungovali mimo času a priestoru. Nezničili ich komunisti, dnešná nemilosrdná komerčná doba ani smrť ich lídra Mejlu Hlavsu. Súčasných Plastikov najlepšie vystihuje TV idylka, prvá pieseň na slová dnes už nežijúceho slovenského filmového kritika Andreja Stankoviča:  Televizní idylka přistřihla jim křidýlka / vypneme to vypneme a do řiti půjdeme.
Je v tom irónia, pretože "do řiti" vôbec neplatí. Tajomnou zbraňou všetkých majstrov, čiže umelcov, nie je len v dlhovekosti, ale v tom, že vždy v sebe našli chuť pokračovať ďalej a nájsť radosť z hudby. To dokáže málokto. Plastici patria medzi nich, napriek všetkým ranám osudu a neprajnosti tohto sveta. Klobúk dole páni a dáma!
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite