Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Zlatý štandard

.časopis .veda

Predstavme si, že by sme zobrali všetko zlato, ktoré ľudia počas celej histórie vyťažili, a odliali z neho kocku. Aká veľká by bola tá kocka? Menšia, než by väčšina z nás očakávala. Jej hrana by mala dvadsať metrov.

To číslo asi stojí za zapamätanie. Výborne totiž vyjadruje jednu z najdôležitejších vlastností zlata - jeho vzácnosť. O tom, že zlato je vzácne, asi netreba nikoho presviedčať, ale jasnú kvantitatívnu predstavu nám dávajú až čísla. Napríklad tých dvadsať metrov. A ak je pre nás ťažké predstaviť si takú kocku, môžeme to isté vyjadriť inak: všetko zlato sveta by zaplnilo dva olympijské bazény (s priemernou hĺbkou niečo vyše troch metrov).
A práve vzácnosť zlata ho spolu s jeho trvanlivosťou a estetickými kvalitami predurčila na extrémne dôležitú úlohu v dejinách civilizácie. Tento príliš mäkký, a preto nie príliš užitočný kov sa stal vďaka svojim vlastnostiam jedným z najväčších ľudských vynálezov. Stal sa peniazmi.

.peniaze
Kto vlastne vynašiel peniaze? V skutočnosti nikto. Peniaze neboli vynájdené, peniaze vznikli. Napriek tomu je asi oprávnené hovoriť o nich ako o vynáleze, pretože vznikli vďaka ľudskej vynaliezavosti.
Prakticky v každej spoločnosti, v ktorej dosiahne výmenný obchod určitú úroveň, začne mať nejaký tovar funkciu peňazí. Konkrétny tovar získava rolu peňazí vtedy, keď sa ho ľudia snažia získať nie preto, aby z neho mali priamy úžitok, ale preto, aby ho vymenili za iné tovary. Funkciu peňazí malo v histórii všeličo - od mušličiek a korálikov cez dobytok, soľ, ryžu či jačmeň až po rum alebo cigarety. A okrem toho, samozrejme, aj niektoré kovy, najmä zlato a striebro.
Keď hovoríme v súvislosti so zlatom a striebrom o peniazoch, takmer automaticky sa nám v mysli vybavia mince. Zlatý peniaz a zlatá minca sú v podstate synonymá, takže celkom ľahko môžeme podľahnúť predstave, že zlato sa stáva platidlom, až keď sú z neho vyrazené mince. Lenže to je úplne mylná predstava.
Zlato aj striebro sa stali peniazmi dávno predtým, než komukoľvek napadlo robiť z nich unifikované mince, prúty či tehličky. Ich množstvo sa určovalo vážením, v tom sa nijako nelíšili od soli alebo jačmeňa. Od ostatných peňazí sa zlato a striebro líšili v niečom inom: v trvanlivosti, lepšej prenosnosti a väčšej vzácnosti. A práve tie vlastnosti z nich postupne urobili ďaleko najobľúbenejšie platidlá.
Až po tom, ako sa vzácne kovy stali všeobecne rozšírenými peniazmi, ukázalo sa celkom praktické mať ich rozdelené na malé kúsky s rovnakou hmotnosťou. Tak vznikli mince a  znak na nich vyrazený bol vlastne certifikátom o ich hmotnosti a o obsahu vzácneho kovu.
Príliš často sa však stávalo, že postupom času mince prestali obsahovať toľko kovu, koľko deklaroval "certifikát". Dôvody boli rôzne. Mince sa napríklad používaním v obehu čiastočne opotrebúvali, to však bol ten najmenší problém. Horšie bolo, že ľudia z nich občas kradli vzácny kov tak, že si z okrajov trošku odsekli, a potom to šikovne zabrúsili (vrúbkovanie mincí sa zaviedlo až dodatočne, a to práve na ochranu pred týmto typom znehodnocovania). Ale to všetko nebolo ešte nič v porovnaní s najväčšou krádežou, ktorej sa neraz dopúšťali priamo tí, ktorí mince vydávali - jednoducho zmenou ich hmotnosti alebo zastúpenia vzácneho kovu pri nezmenenom názve a vzhľade mince.  

.peniaze
Nám sa dnes slovo "krádež" môže zdať v súvislosti s oficiálnymi zmenami obsahu vzácnych kovov v minciach trochu príkre. My sme totiž zvyknutí na súčasné mince, ktorých hodnota nijako nesúvisí s hodnotou materiálu použitého pri ich výrobe. Lenže medzi našimi mincami, ktoré sú v podstate len akýmisi žetónmi, a historickými mincami, ktoré boli predovšetkým kúskami vzácneho kovu, je obrovský rozdiel.
Na to, aké katastrofálne dôsledky má postupné znehodnocovanie mincí, upozornil ako jeden z prvých Mikuláš Kopernik. Vo svojej práci Monetae Cudendae Ratio, ktorej prvá verzia pochádza z roku 1517, hovorí hneď v úvode o štyroch veciach, ktoré zo všetkého najviac ohrozujú štát a jeho obyvateľov: sú to vojny, choroby, mor a znehodnocovanie meny. To posledné ohrozenie je svojím spôsobom najnebezpečnejšie, pretože nie je na prvý pohľad viditeľné, a preto si ho len málokto uvedomuje.
Kopernik si ho však nielen uvedomoval, ale dokázal ho aj jasne analyzovať (všeobecne aj na konkrétnom príklade pruskej marky, v ktorej klesol obsah striebra počas vlády Kopernikovho súčasníka Alberta Brandeburgského z troch štvrtín na jednu dvanástinu). A nebol by to on, keby aj v tejto oblasti nepredbehol svoju dobu o desiatky až stovky rokov.
Ako príklad Kopernikovho génia uveďme Greshamov zákon, podľa ktorého takzvané zlé peniaze vytláčajú z obehu dobré peniaze. Štyridsať rokov pred Greshamom píše Kopernik, že ak štát postupne znižuje obsah drahého kovu v minciach, potom staré kvalitné mince po čase zmiznú z obehu a zostanú len tie nekvalitnejšie. Dôvod je celkom prostý: človek môže kvalitnejšie mince roztaviť, časť drahého kovu si odložiť a zo zvyšku si nechať v štátnej mincovni vyraziť nové, t.j. nekvalitnejšie mince. Výsledkom tejto operácie je, že človek má na konci rovnaký počet mincí ako na začiatku a nejaké to odložené striebro navyše.
V reálnom živote to často prebiehalo o niečo komplikovanejšie a celého procesu sa vo väčšej miere zúčastnili len niektoré skupiny obyvateľstva (podľa Kopernika na tom profitovali najmä zlatníci, ktorí so vzácnymi kovmi bežne pracovali). Preto sa to dialo v podstate nepozorovane a všimnúť si to dokázal naozaj len veľmi šikovný pozorovateľ a mysliteľ.
Kopernik si vo svojej práci ďalej všíma katastrofálny dopad postupného znižovania striebra v marke na vývoj domácich cien a zahraničného obchodu. Riešenie bolo podľa neho jediné - hodnota napísaná na minci musí zodpovedať hodnote kovu, z ktorého je zhotovená (plus malilinký rozdiel zodpovedajúci nákladom na razenie mincí). Ako príklad zdravej mince uvádzal Kopernik zlatý uhorský dukát a navrhoval, aby hodnota strieborných mincí bola stanovená v pomere k tomuto dukátu na základe toho, v akom pomere sa na trhu mení zlato za striebro. Už pred päťsto rokmi teda navrhoval Kopernik systém založený v podstate na zlatom štandarde. Úlohu peňazí malo hrať zlato, hodnota ostatných vecí vrátane strieborných mincí mala byť určená trhom a vyjadrená v zlate.

.peniaze

V skutočnosti sa však zlatý štandard presadil až o dvesto rokov neskôr, a to nie na základe analýzy Mikuláša Kopernika, ale na základe odporúčaní Isaaca Newtona. Ten ako riaditeľ Kráľovskej mincovne v liste z 26. septembra 1717 adresovanom správcom anglického kráľovského majetku presne analyzoval príčiny odlivu strieborných mincí z Anglicka. Dôvod bol podľa neho v úradne stanovenom pomere hodnôt zlatých a strieborných mincí (guineí a šilingov), ktorý nezodpovedal pomeru hodnôt týchto dvoch kovov na svetovom trhu. Vďaka tejto disproporcii sa ľuďom oplatilo vymieňať v Anglicku zlaté mince za strieborné a striebro potom v zahraničí (najmä na Ďalekom východe) meniť späť na zlato.
Newton v spomínanom liste najprv analyzuje pomer hodnoty zlatých a strieborných mincí v európskych krajinách a na základe tejto analýzy dochádza k záveru, že ak sa má rovnaký pomer dosiahnuť aj v Anglicku, musí sa hodnota jednej guinei znížiť z 21 šilingov a 6 pencí na hodnotu 20 šilingov a 5 pencí. Zároveň však dodáva, že na spomalenie odlivu striebra by mohlo stačiť stanoviť kurz 1 guinea = 21 šilingov, a keby to nestačilo, môže sa v znižovaní pokračovať. A na záver listu spomína ako dobrú alternatívu nestanoviť vôbec nijaký pevný kurz a nechať trh, aby sám ukázal, aký je správny pomer.
Vynikajúca Newtonova analýza a dobré rady sa stretli u ľudí zodpovedných za anglické financie s nadšeným prijatím a súčasne s úplným nepochopením. Výsledkom bolo totálne ignorovanie trhu, stanovenie pevného kurzu 21 šilingov za guineu a trvanie na tomto kurze až do úplného odčerpania strieborných šilingov z ostrovov.
Nezamýšľaným výsledkom bol prechod Anglicka na zlatú menu, na ktorej zotrvali ďalších dvesto rokov. Počas týchto dvoch storočí ľudia síce čoraz viac platili namiesto mincí bankovkami, ale tie bankovky boli vlastne poukážkami na isté množstvo zlata. Až do vypuknutia prvej svetovej vojny fungovala britská a spolu s ňou aj veľká časť svetovej ekonomiky na základe zlatého štandardu, t.j. na základe papierových peňazí, ktoré bolo možné kedykoľvek zameniť za presne stanovené množstvo zlata.
Tieto bankovky, kryté zlatom, boli niečím celkom iným, ako sú dnešné bankovky, ktoré sú kryté nanajvýš tak duševným bohatstvom ukrytým v hlavách šéfov centrálnych bánk. Napríklad v hlave Alana Greenspana, ktorý bol v mladosti vášnivým odporcom centrálnych bánk, v zrelom veku riaditeľom najvplyvnejšej centrálnej banky na svete a na staré kolená poľutovaniahodným obhajcom svojej politiky "lacných peňazí" a jej zodpovednosti za súčasnú krízu. Nuž, nežijeme zlaté časy.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite