Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Bodka Milana Lasicu

.milan Lasica .časopis .osobnosti

My, ktorí vedieme pravidelný život kaviarenských povaľačov, vieme oceniť príjemné prostredie. Príjemné prostredia sú rôzne. Prázdna kaviarnička vo vedľajšej uličke starého mesta.

Reprezentačná kaviareň, kde sa človek cíti nielen príjemne, ale aj akosi dôstojnejšie. Kaviarnička s kníhkupectvom, alebo kníhkupectvo s kaviarničkou, niečo, čo tu predtým nebolo a až keď sa to objavilo, zistili sme, ako nám to chýbalo. Kaviarnička sa, skrátka, hodí kamkoľvek a vždy je vítaná. Aj v obchodnom centre. Ľudia nakupujú, alebo si tovar len obzerajú, chodia z oddelenia do oddelenia a potom sa unavení, ale nie vyčerpaní, usadia v kaviarničke na prízemí či na poschodí. Trochu si oddýchnuť, nabrať síl pred ďalším nakupovaním a obzeraním. Môj priateľ a ja v takejto kaviarničke v obchodnom centre zvykneme posedávať a naberať sily bez toho, aby sme nakupovali alebo obzerali tovar. Nepotrebujeme nič a všetko sme už videli. A ak nie, vieme si to predstaviť. Skôr nás láka pozorovať ľudí, čo sa v kaviarničke zastavia. Väčšinou sú to dámy v najlepších rokoch, priateľky, ktoré rovnako ako my nenakupujú, ale láka ich obzeranie. Keď poobzerajú, posedia si pri kávičke a zákusku. Kávičku vypijú s chuťou, zákusok zjedia s ešte väčšou, ale majú pri tom výčitky svedomia. Čím sladší zákusok, tým väčšie výčitky, lenže aký by to bol hriech bez rozkoše. Nedávno sme tam sedeli, priateľ a ja a zrazu sa z miestnych zdrojov ozvalo naliehavé hlásenie. Také naliehavé, že sme si to všimli hneď. Ženský hlas nás vyzýval, aby sme okamžite zanechali vozíky s našim tovarom tam, kde sa momentálne nachádzajú a urýchlene opustili priestory obchodného centra. Hlásenie sa stále opakovalo, takže to vyzeralo vážne. Keďže sme nenakupovali, nemali sme kde zanechať nákupné vozíky, tak sme vstali a pretože sme si ešte ani neobjednali, opustili sme kaviarničku a obchodné centrum. Urýchlene. Počas odchodu sme stále počuli opakujúce sa hlásenie. Dá sa povedať, že to bolo celkom dramatické. Človek si mohol predstavovať všeličo. Že je niekde bomba a dispečing obchodného centra o nej dostal vyrozumenie. To vám napadne ako prvé. Zaujímavé, že práve toto. Už sme si na tento typ terorizmu tak zvykli, že nám v takej situácii vôbec nezíde na um, že by napríklad horelo. Zase nejaký falošný poplach, povedal priateľ, lebo tak to býva. Spravidla nejde o bombu, ale o zábavu. Nedá sa povedať, že by to bola zábava masová. Jeden človek (ten, čo oznámil prítomnosť bomby) sa zabáva na účet niekoľkých stovák. V divadle to býva spravidla naopak. Takže sme sa pobrali kade ľahšie. Neverili sme, že je tam bomba, ale...čo keby? Na tom „čo keby“ je takáto sranda založená. Na ulici sme to komentovali, nie je podstatné ako. Podstatné je, že keď sme o pár dní do kaviarničky opäť prišli a opýtali sme sa, ako celá akcia dopadla, personál nám prezradil, že o nič nešlo. Že niekto omylom stisol nejaký gombík spúšťajúci to hlásenie, a potom to nikto nedokázal pätnásť minút zastaviť. To chápem, povedal som, všetci si mysleli „čo keby“. Zdá sa, že v dnešnom svete je aj život nás kaviarenských povaľačov celkom dobrodružný. Ak niekto stlačí nesprávny gombík. 
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite