Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Haiti: dva týždne po

.časopis .týždeň vo svete

Desaťtisíce ľudí pod holým nebom v parkoch či na štadiónoch. Asi šesťsto provizórnych táborov. Chaos, dezorganizácia, beznádej. Taký je obraz haitskej metropoly Port-au-Prince v týchto dňoch.

Kráčame s kolegom z organizácie Človek v ohrození Ľubošom Hrivňákom po ulici od prezidentského paláca v úplnom centre mesta.  Táto tepna to „schytala“  azda najviac zo všetkých. Čo je však zvláštne, domy na jej ľavej strane prevažne stoja, tie na druhej sa rozsypali ako domčeky z kariet – prevažne. Vidíme aj zvláštny úkaz, osamelo stojaci drevený dom, ktorý stojí ako jediný. „Drevené stavby vydržali,“ vysvetľujú nám miestni. Nemusia, vidíme to aj sami.
.mŕtva štvrť
Všade naokolo sú „čumili“ s rúškami na ústach. Pozorujú bager, ktorý sa zahryzáva do trosiek. Za lyžicou idú ako kobylky chlapi, ktorých sme si pracovne nazvali „vyberači kovov“. Všetko, čo sa dá speňažiť, vyberú, vypáčia,vyrežú. Ruiny vozia na vidiek, kde ich predávajú ako stavebný materiál. Na tejto ulici sa nachádza množstvo škôl. Teda, nachádzalo. Obzvlášť tragický fakt, pretože zemetrasenie prišlo o pol piatej poobede miestneho času. V školách boli ešte ľudia. Muži, ktorých míňame, nahadzujú na korbu pickupu zvyšky učebníc a zošitov.
Občas zavanie sladkavý mrtvolný zápach. Križovatkou prechádzajú pestrofarebne pomaľované mikrobusy, plné apaticky sa tváriacich ľudí. Amerických vojakov by malo byť v tejto krajine viac ako desaťtisíc, vidíme však iba zopár hummerov – a vojenské vrtuľníky. Haiti by mali mať pod kontrolou cudzí vojaci. Miestne autority to nezvládali pred zemetrasením. A očividne to nezvládnu ani teraz po ňom. O ulicu ďalej sú ministerstvá, úplne zničené. Ľudia v tábore pred prezidentským palácom predvčerom tak urputne „bojovali“ o privezené jedlo a vodu, že to vzdali a radšej odišli aj vojaci OSN.
Kráčame okolo chlapa, ktorý rozoberá akési zničené auto. „Vidíš ho?“ pýta sa ma Ľuboš. Nechápem, čo tým myslí. Až po chvíli si ju všimnem: ohorenú mŕtvolu. Leží uprostred ulice. Dva týždne. Okoloidúci s tovarom tradične naloženým na hlave ju míňajú, málokto sa pozrie. Chudoba. V tejto časti mesta dole pri mori vládla a dlho ešte bude vládnuť bieda. Ich nekvalitne postavené domy to „odniesli“ najviac.
.v parku
Iný obraz sa nám naskytne, keď so šoférom českej organizácie Člověk v tísni prekľučkujeme labyrintom ulíc do kopcov, do štvrte Pétion Ville. Býva tu miestna stredná trieda. Banky,úrady, už tu dokonca otvorili po zemetrasení niekoľko supermarketov. Kto v nich asi tak nakupuje? Prevažne cudzinci z humanitárnych organizácií. 
Zničených domov je tu oveľa menej, ich obyvatelia ich však – zrejme aj zo strachu pred rabovaním – neopúšťajú: spia v ruinách na ulici, pod igelitom, pod plachtou, či len tak pod holým nebom. Niektorí sa dokonca „zabývali“ v aute. Varia si na ohni, v noci sú pri sviečkach a kahancoch. V parku na Place Boyer si rozložilo provizórne prístrešky 7 200 ľudí z okolia. Organizácia World Food Program (WFP) im raz denne vozí teplé jedlo: dnes majú špagety. S hygienou je to však hrozné. Všade sa šíri zápach, tých pár mobilných toalet zúfalo nestačí. V tropických 30-stupňových horúčavách sa všetko organické rozkladá. Zázrak, že sa ešte nešíria epidémie! Títo ľudia tu pritom žijú „ako obvykle“ – muži sa holia, ženy si robia účesy, deti sa umývajú šampónom v lavóroch. Bežný, každodenný život. Ako dlho ešte? A čo ich čaká o mesiac, o rok? 
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite