Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Skúškové obdobie

.tony Blair .časopis .téma

LONDÝN – Lídri s rozhodovacími právomocami dnes prežívajú ťažké časy. Žijeme v ére nízkej predvídateľnosti. Svet akoby sa ustavične premieňal. Problémy, ktoré treba riešiť, sú obrovské. A predovšetkým v mnohých prípadoch existuje rozpor medzi vhodnou krátkodobou politickou praxou a správnou dlhodobou politickou stratégiou.

Čo sa týka ekonomiky, rozhovorov o klíme a bezpečnosti, bezprostredné tlaky smerujú prevažne jedným smerom: zvýšme v ekonomike úlohu vlády, odložme klimatickú dohodu na finančne prívetivejší čas, ustúpme od zásadného vojenského záväzku bojovať proti globálnemu terorizmu. A predsa správna dlhodobá politika v každom z týchto prípadov ukazuje takmer s istotou opačným smerom.

Ako priepasť medzi krátkodobým a dlhodobým záujmom premostiť? Vybrať si spôsob, akým to dosiahnuť, znamená principiálne sa rozhodnúť, v čo veríme a čo chceme od svojej budúcnosti. Pri zvažovaní, ako postupovať, sa musíme rozhodovať hlavou, ale akému konaniu skutočne veríme, to nám musí povedať srdce.

Čo sa ekonomiky týka, po krachu bankovej sústavy sa takmer všetci zhodli na všeobecne rozšírenom názore, že trh zlyhal a štát musí zakročiť. Oprašovali sa a dychtivo znova čítali staré výtlačky Veľkého krachu roku 1929 od Johna Kennetha Galbraitha a keynesiánske pojednania. A je to pravda: trh zlyhal a štát musel zakročiť. Fiškálne a menové stimuly boli dôležité už samy osebe, ale ešte významnejšie boli preto, že dávali najavo, že na prevenciu šírenia nákazy a ďalších kolapsov sa využije sila vlád.

Ale keď prejdeme k analýze toho, aké oživenie môžeme očakávať a akú ekonomiku si do budúcna prajeme vytvoriť, nie je už vôbec jasné, že by sme potrebovali sústavnú rušivú úlohu štátu. Práve naopak, potrebujeme, aby súkromný sektor oživil svoju podnikavosť, novátorstvo a elán, musíme byť opatrní pri reguláciách, aby sme priškrtili dostupnosť úverov, a rozhodne by sme sa mali vyhýbať protekcionizmu.

Pravda, súkromný sektor čaká rozsiahla reštrukturalizácia a bude treba vyrovnať veľké schodky, ktoré sa počas krízy nahromadili. To bude vyžadovať radikálnu reštrukturalizáciu štátu a jeho služieb. Hybnou silou globálneho hospodárstva  však nakoniec nebude vláda, ale podnikanie.
Inými slovami, tvrdenie, že „trh zlyhal“, je svojou poplašnosťou príliš všeobecné. V skutočnosti zlyhala jedna časť trhu, ale súčasťou tohto zlyhania bola aj vláda a regulátori. Ak sme presvedčení o pravdivosti tejto úvahy, späť k prosperite nás nakoniec dovedie tvorivosť súkromného sektora (tvorivosť v najlepšom zmysle slova). V nadchádzajúcich týždňoch a mesiacoch budeme teda musieť prijímať také rozhodnutia, ktoré súkromnému sektoru nebudú na škodu, ale na pomoc.

Podobne platí, že čo sa týka životného prostredia a energie, pokiaľ sa domnievame, že svetová klíma sa pravdepodobne v dôsledku ľudskej činnosti mení, bez ohľadu na finančné tlaky musíme prehodiť výhybku globálnej ekonomiky na nízkouhlíkovú koľaj do budúcnosti. V snahe uzavrieť novú dohodu, ktorá nahradí Kjótsky protokol, by sme však preto nemali vystupovať s nerealistickými návrhmi. Nerozbíjajme dobrý kompromis palicou ideálu.

Na základe súčasných poznatkov – o odlesňovaní, energetickej účinnosti a obnoviteľných zdrojoch – môžeme urobiť zásadné kroky, ktoré v budúcom desaťročí prinesú veľké zmeny. Ďalej budeme potrebovať dlhodobý rámec ponúk na vývoj technológií budúcnosti. Podstatné je však jedno: na odkladanie aktivity teraz nie je vhodná chvíľa.

Serióznosť Číny v tejto veci, a teraz už aj Indie, odhodlanie Brazílie a ďalších rozvíjajúcich sa trhov podieľať sa na riešení zmeny klímy: to všetko  ponúka obrovskú príležitosť, ktorej sa treba chopiť. Čo sa týka Západu, všetci by sme si  mali pripomenúť barel ropy za 100 dolárov. V oblasti energetickej bezpečnosti existujú exemplárne dôvody, prečo musíme zmeniť podstatu svojich ekonomík s cieľom znížiť uhlíkovú závislosť.

Pri bezpečnostných otázkach je rozhodovanie zrejme vôbec najťažšie. Verejnosť, pochopiteľne skľúčená trvaním súčasných vojenských operácií a stratami na životoch v Afganistane a Iraku, sa prikláňa k myšlienke stiahnutia sa. Aj tu si však musíme v prvom rade ujasniť, čomu skutočne veríme.

Dôvod, prečo to teraz napríklad nejde v Afganistane ako po masle, tkvie v tom, že nám komplikácie pôsobia sily, s ktorými sa potýkame. Dosahujú to terorizmom a brutálnym zastrašovaním civilného obyvateľstva, napriek výslovnej a zreteľnej vôli medzinárodného spoločenstva.

Znovu a znovu sa však jasne ukazuje, že pokiaľ na to ľudia dostanú šancu, chcú mať zodpovedné vlády, nefalšovaný právny poriadok a možnosť rozhodovať o vlastnom osude. Tí, ktorí používajú teror, či už v Afganistane, Pakistane, Iraku, Somálsku, Jemene, alebo na ďalších miestach, ktorých výpočet by mohol pokračovať ďalej a ďalej, tak robia preto, aby destabilizovali štáty a narušili vôľu ľudí žiť v mieri.

Keby sme sa teraz stiahli, ľudia nepocítia oslobodenie od nášho zasahovania, ale budú vydaní na milosť a nemilosť skupinám, ktorých extrémizmus ohrozuje sám spôsob života, ktorý my symbolizujeme a po ktorom  ľudia túžia. Nehľadiac na aktuálne ťažkosti by sme teda nemali zabúdať, v čo veríme a prečo.

Ocitáme sa teda v okamihu, ktorý aj uprostred všetkej neistoty vyžaduje určitú zrozumiteľnosť a tú najlepšie načerpáme zo stratégie založenej na pevnom súbore presvedčení.

Tony Blair bol v rokoch 1997 až 2007 ministerským predsedom Veľkej Británie.
www.tonyblairoffice.org

Copyright: Project Syndicate, 2009.
www.project-syndicate.org
Z angličtiny preložil David Daduč
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite