Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Drsné poučenie z roku 2009

.joseph E. Stiglitz .časopis .téma

NEW YORK - To najlepšie, čo možno povedať na rok2009 je, že mohlo byť horšie, že sme sa odtiahli od priepasti, pri ktorej akoby sme na konci roka2008 sedeli, a že rok 2010 budetakmer určite lepší pre väčšinu krajín sveta. Svet tiež získal niektoré cenné skúsenosti, aj keď s veľkými stratami na súčasnej i budúcej prosperite – náklady, ktoré sú zbytočne vysoké vzhľadom na to že sme mohli byť poučení už predtým.

Prvá lekcia je, že trhy nie sú samohojivé. Bez primeranej regulácie sú náchylné na excesy. V roku 2009 sme sa opäť presvedčili, prečo sa neviditeľná ruka trhu Adama Smitha tak často javí neviditeľná: pretože jej jednoducho niet. Sledovanie úzkych záujmov bánk (chamtivosť) neviedlo k bohatšej spoločnosti; ba dokonca neposlúžilo ani záujmom ich akcionárov a držiteľov dlhopisov. Určite neposlúžilo majiteľom domov, ktorí o svoje domovy prídu, pracovníkom, ktorí stratili zamestnanie, dôchodcom, ktorí videli, ako zmizli ich dôchodkové fondy alebo daňovým poplatníkom, ktorí zaplatili stovky miliárd na sanáciu bánk.

Pod hrozbou zrútenia celého systému bola bezpečnostná sieť – určená na pomoc jednotlivcom v nešťastných chvíľach života – veľkoryso rozšírená na komerčné banky, potom investičné banky, poisťovne, výrobcov automobilov, dokonca aj na spoločnosť poskytujúcu úvery na automobily. Nikdy nebolo toľko peňazí prevedených od toľkých ľudí do tak málo rúk.

Sme zvyknutí uvažovať o vládnych prevodoch peňazí od zámožných k chudobným. Tu však išli od chudobných a priemerných k bohatým. Už I tak značne zaťažení daňoví poplatníci videli svoje peniaze – určené na pomoc bankám na oživenie ekonomiky – íst na výplatu veľkorozmerných bonusov a dividend. Dividendy majú stáť na podieloch zo zisku, tu to bol jednoducho podiel na štátnej štedrosti.

Zdôvodnenie bolo, že zachraňovanie bánk, aj keď ledabolé, umožní návrat pôžičiek. K tomu nedošlo. Všetko, čo sa stalo, bolo, že bežný daňový poplatník venovalpeniaze niekoľkým inštitúciám, ktoré ho roky zdierali –vďaka bezohľadnému úverovaniu, úžerníckym úrokovým sadzbám kreditných kariet, a netransparentným poplatkom.

Záchrana poukázala na hlboké pokrytectvo všade navôkol. Tí, ktorí kázali fiškálnu zdržanlivosť, keď išlo o malé sociálne programy pre chudobných, teraz nariekali po svetovo najväčšom sociálnomprograme. Tí, ktorí sa preli o„transparentnosť“ako cnosť voľného trhu, skončili vytváraním finančných systémov takých neprehľadných, že nedávali zmysel ani ich vlastné bilancie. A potom vláda, zapojená tiež do čoraz menej transparentných foriem finančnejvýpomoci, hľadala cestičky, ako zakryť svoju štedrost voči bankám. Tí, ktorí argumentovali pre "zodpovednosť" a "zúčtovateľnosť", sa teraz snažia presadiť odpustenie dlhov finančnému sektoru.

Druhú dôležitú lekciu zahŕňa porozumenietomu, prečo trhy často nefungujú tak, ako by mali. Existuje veľa dôvodov na zlyhanie trhu. V tomto prípade mala finančná inštitúcia „príliš veľká na krach“ aj zvrátené motivácie: v prípade, že hrá a podarí sa jej vyhrať, odíde s podielom nazisku; ak vytvorí stratu, daňový poplatník to zaplatí. Navyše, keď sú informácie nepresné, trhy často nefungujú dobre – a informačné nedokonalosti sú sústredené v oblasti financií. Externality sú všadeprítomné: zlyhanie jednej banky vyvolá náklady u ostatných, a zlyhanie vo finančnom systéme vyvolá nákladydaňových poplatníkov a pracovníkov po celom svete.

Tretie ponaučenie je, že keynesiánsképolitiky fungujú. Také krajiny akoAustrália, ktorá implementovala veľké, dobre navrhnuté stimulačné programy v dostatočnom predstihu, vyšli z krízy rýchlejšie. Iné krajiny podľahli vďaka ortodoxným teóriám presadzovaným práve tými finančnými kúzelníkmi, ktorí nás do tejtošlamastiky dostali.

Kedykoľvek sa ekonomika dostane do recesie, objavísa deficit, daňové príjmy padajú rýchlejšie ako výdavky. Staré teórie tvrdia, že je potrebné znížiť deficit – zvýšiť dane alebo znížiť výdavky , "obnoviť dôveru". Ale tieto politiky takmer vždy znížia agregátny dopyt, postrčia ekonomiku do hlbšieho poklesu, a ďalej podkopú dôveru – v poslednom čase tak bolo napríklad, keď na tom Medzinárodný menový fond trval vo východnej Ázii v 90. rokoch.

Štvrté ponaučenie je, že menová politika je vhodnejšia na viac, ako len na boj s infláciou. Prílišné zameranie na infláciu znamenalo, že niektoré centrálne banky ignorovali, čo sa deje sich finančnými trhmi. Nákladyna miernu infláciu sú minimálne v porovnaní s nákladmi, ktoré majú ekonomiky, keď centrálne banky umožnia vznik nekontrolovaného rastu bubliny aktív.

Piate poučenie je, že nie všetkyinovácie vedú k efektívnejšej a produktívnejšej ekonomike – či priamo k lepšej spoločnosti. Súkromné motivácie zavážia, a ak nie sú dobre zladené so spoločenskými výnosmi, môžu mať za výsledok nadmerné riskovanie, excesívne krátkodobé správanie, a deformované inovácie. Napríklad, zatiaľ čo prínosy finančného inžinierstva a inovácií posledných rokovmožno len ťažko dokázať, nie ešte kvantifikovať, náklady spojené s nimi –  tak ekonomické, ako aj sociálne – sú zrejmé a obrovské.

Vskutku, finančné inžinierstvo nevytvára produkty, ktoré bypomohli bežným občanom zvládať jednoduché riziko spojené s vlastníctvom nehnuteľnosti – čo má za následok, že milióny stratili svoje domovy a ďalším miliónom sa tak môže stať. Namiesto tohoboli inovácie zamerané na dokonalejšie využívanie tých, ktorí sú menej vzdelaní a na obchádzanie predpisov a úctovných štandardov, ktoré boli navrhnuté tak, aby boli trhy efektívnejšie a stabilnejšie. Ako výsledok finančné trhy, ktoré majú  efektívne riadiť rozdelenie rizík a alokáciu kapitálu, vytvorili riziká a kapitál rozdelili nadivoko.

Čoskoro zistíme, či sme  z tejto krízy poučení lepšie, ako sme sa mali možnosť poučiť z predchádzajúcich kríz. Žiaľ, kým Spojené štáty a ďalšie rozvinuté priemyselné krajiny neuŕobia väčší pokrok v oblasti reforiem finančného sektora v roku 2010, môže sa stať, že sa ocitneme tvárou v tvár ďalšejpríležitosti, z ktorej sa budeme musieť poučiť.

autor je univerzitný profesor na Columbia University a nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu z roku 2001. Jeho posledná kniha Freefall (Voľný pád) vyjde v januári.

Copyright: Project Syndicate, 2009.
www.project-syndicate.org
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite