Po perióde nesporného vzostupu nastal zlom – a rok 2009 bol kulminačným bodom „recesie“, čo sa zďaleka nevzťahuje len na vývoj HDP.
Kronikári zaznamenajú dvetisíc deviaty predovšetkým ako rok prijatia eura. Výnimočná ekonomická situácia, v ktorej sa Slovensko ocitlo, však robí všetky závery o vhodnosti vstupu do eurozóny jalovými. Taká bola aj samochvála premiéra na sneme Smeru, podľa ktorej sme „euro prijali v ideálnom momente, chytili sme posledný vlak“. Jediný pohľad na Grécko, Španielsko či Írsko stačí na obavu, že nad budúcnosťou eurozóny visí najväčší otáznik, odkedy existuje. Nikto nevie, čo nastane po vyčerpaní účinkov obrovských štátnych intervencií. V súbehu s druhou vlnou bankovej krízy sa na Slovensku môžeme dožiť aj scenárov, ktoré by sa ľahšie odvracali s korunou než s menou, ktorú používa niekoľko štátov v bankrotoch. Na strane druhej, pre rok 2009 platí, že euro znížilo sociálne náklady krízy. Ale tiež to, že ak sa hospodársky rast vráti na polovicu predkrízových úrovní, zaplatíme to v inflácii.
Výhodou, ktorú prinieslo euro, je aj priaznivejšie úročenie štátneho dlhu. To sa však zmení, keď bude Slovensko hľadať únik z dlhovej špirály, v ktorej rozpočtami 2009 a 2010 definitívne uviazlo. Navyše, cez PPP projekty a štátne garancie (Cargo) sa vláda snaží vyviesť nezmyselné plytvanie aj mimo „účtovný“ deficit. Je teda jasné, že tento rok sme premrhali čas na základné úsporné kroky, ktorým sa však nebude dať vyhnúť.
Zdržovacia taktika odsunu rezov na pojúnovú vládu sa pritom aj tento rok snúbila s údermi na reformné symboly. Tentoraz si to odniesol najmä druhý pilier dôchodkov. Treba však povedať, že nevinne v tom nie je ani opozícia. Popri kritike vlády totiž Ficovi pomáha tým, že nevie pomenovať problémy pravým menom, a ani hovoriť o riešeniach, ktoré budú bolieť. Slovensko má neefektívny verejný sektor, pričom zdravotníctvo a prvý pilier dôchodkov sú bez reforiem naprogramované k zrúteniu – kto to ale povie jasne?
K debate o racionálnej správe štátu sa nedostávalo i preto, že verejný diškurz ovládli témy korupcie a klientelizmu (a hrozného stavu súdnictva). Hoci koalícia sa správa ako porazené vojsko, ktoré na úteku plieni krajinu, jej záverečný akord, kauza Pozemkového fondu, jasne ukázal, že morom je napadnutý celý politický sektor. Úplatnosť a premena politiky na držbu pozícií medzi dvoma voľbami nie sú špecifiká Slovenska, avšak zvýšené riziko pod Tatrami predstavuje moc, ktorá sa úplne odtrhla od svojich zdrojov. Európske rekordy v nezáujme voličov, ktoré Slovensko obhájilo ako v hlasovaní do EP, tak vo voľbách do župných orgánov, neklamne signalizujú, že v systéme je zakopaný akýsi „fatal error“.
Je pravda, že vstupom Lisabonskej zmluvy do platnosti ovplyvní slovenský volič svojím hlasom opäť o čosi menej zákonov a rozhodnutí o sebe samom. Otázka je, či to niekomu ešte vôbec prekáža. Čo znamená pre slobodu a demokraciu po dvadsiatich rokoch skutočnosť, že sa nad tým nikto už ani nezamýšľa?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.