KNIHA Rjú Murakami: Čáry Argo, 2009
Román japonského spisovateľa Rjú Murakamiho dostal v českom preklade názov Čáry. Do slovenčiny ho možno preložiť dvojako: čary aj čiary. Tie dve slová sa dajú považovať za esenciu obsahovej i formálnej stránky knihy. Je totiž plná osudov ľudí, ktorým akoby počarovala – a, žiaľ, aj učarovala – skazonosná, démonická sila vplyvu konzumnej spoločnosti, čo s obľubou vyprázdňuje dušu a ducha. Formálne je kniha zostavená takmer z dvoch desiatok poviedok, hrdina prvej ku koncu svojho výstupu nakrátko stretá hrdinu druhej, aby ten vo finále svojho príbehu stretol hlavného aktéra z tretej časti... A tak ďalej, vinú sa tie príbehy ako rovná čiara, ako nekonečné švihadlo, ktoré voľakedy bývavalo obvešané škôlkarmi na vychádzke, dnes sa ho, nielen v Tokiu, pridŕžajú takí ako Džunko a Jukari, dievčatá zo sadomaso klubu; Takajama, čo rád bije ženy; Jasuko zas týra spolubývajúce... Podávajú si štafetový kolík alebo sú skôr ako políčka domina, čo sa hrajú na svoj efekt? Neveľmi rozsiahly text a koľko je v ňom morálnej špiny. Každú z postáv nám autor predstaví na pár stranách, ale celistvo. Násilné ruptúry v čase detstva predurčujú bezzásadovosť dospelosti. Noc, násilie, neláska, nenávisť, osamotenosť, sex, len málo vypovedajúce slová, len málo zábran, pokazená strelka kompasu, čo už dávno prestala ukazovať na sever. Rjú Murakami je rozčarovaný muž. Bez zbytočných viet, niekedy akoby priam mimochodom, nám dôvod svojej rozčarovanosti prestrel v knihe Čáry. O jednom z jej hrdinov napísal: „Podle toho, co sám viděl a slyšel, nebylo na světě nic, co by ostatním či jemu samotnému mohlo způsobit radost.“
.zuzana Mojžišová
KNIHA Tomáš Weiss: Neděle sv. Snipera Dauhin, 2009
„Všechno živé ječí a třese se... konec obchází s řevem kolem... měkká zranitelná těla ho zaříkávají pověstmi o statečných... a pak, krvavá vřava... v křoví trhá kocour ptáka...” Čo to bude za text, ktorý sa začína takými nádherne chrčiacimi vetami, v ktorých cítiť zúfalý hnev a chladný dych apokalypsy? Hoci názov knihy naznačuje, o čo ide, silný text pražského básnika, vydavateľa, publicistu a občasného spolupracovníka .týždňa Tomáša Weissa očakávania prekonáva. Jeho 52 (u)kázaní je 52 ostrých, všetky ochranné vrstvy prenikajúcich a úctu voči starej inštitúcii ignorujúcich obvinení cirkvi. Nejde pritom o pivárske reči o svätuškároch, čo „vodu kážu, víno pijú”, ale o presne mierené, a preto mimoriadne bolestivé rany, v ktorých cítiť osobné sklamania, dušu trhajúce napätia medzi kresťanským ideálom pravdy, lásky a pokory a škaredou realitou, ktorá to všetko popiera. Neděle sv. Snipera je krutým jóbovským nárekom, je básnicky presvedčivým vyvretím dlho ukrývaného hnevu voči Tomu, ktorý, hoci všemocný, dopúšťa utrpenie slabých a nevinných, vočí tým, ktorí o Ňom hovoria, no svojimi skutkami ho zrádzajú. Nepreháňa to ten Weiss trochu? Asi áno. Ale to v tejto chvíli nie je podstatné. Jeho hnev nie je predstieraný, ale hlboký a živelne úprimý. Život je naozaj ťažký a nespravodlivý, Boh je často nepochopiteľný, po svetskej moci túžiaca cirkev býva zákerná a povrchná. A človek, ktorý sa háda s Bohom, mu je možno bližšie než ktokoľvek iný.
.jk
KNIHA Ulrich Richental: Kostnická kronika, Rak 2009
Nemecká Konstanz, v slovenčine známa ako Kostnica, je dnes príjemné dovolenkové a študentské mesto pri brehoch Bodamskeho jazera. V rokoch 1414 až 1418 bolo dejiskom ekumenického koncilu, ktorý riešil otázku veľkej západnej schizmy a reformy cirkvi. Počas tohto koncilu bol odsúdený a následne upálený majster Jan Hus. Kroniku o priebehu koncilu spísal miestny mešťan Ulrich Richental. Niektorí bádatelia jeho spomienky považovali za povrchné, opisné a nedôležité. Autor v nej totiž dosť miesta venuje opisom slávností, sprievodov či iných ceremónií. Slovenskí editori kroniky (Mária Papsonová, František Šmahel, Daniela Dvořáková) ju však považujú za významnú, pretože autor v nej spomína aj Slovensko. Nie síce priamo, ale menuje viacerých uhorských šľachticov, účastníkov koncilu, ktorí zo Slovenska pochádzali. Ulrich píše, že sú zo slovenských krajov (Windeschen landen) a udáva aj niekoľko lokalít ako Šarovce pri Leviciach, Tenčín, Beckov či Skalicu. Editori síce uznávajú, že nemecký názov Windische lande sa môže prekladať aj ako sloviensky či slovanský, ale prikláňajú sa jednoznačne k prekladu slovenský. Zdôvodňujú to tým, že u Slovanov, ktorí žili v úzkom kontakte s neslovanským obyvateľstvom, nebola snaha sa odlíšiť od iných Slovanov. Toto vysvetlenie však pokrivkáva, pretože aj Česi žili pri Nemcoch a Slovanmi sa nenazývali. Otázne je, čo by autorovi odpovedali ľudia žijúci na Slovensku v tom období na otázku, či sú Slováci. Slovenská národnosť sa totiž profilovala až od druhej polovoce 19. storočia a podľa niektorých historikov sa dotvorila až v minulom storočí...
.jr
Román japonského spisovateľa Rjú Murakamiho dostal v českom preklade názov Čáry. Do slovenčiny ho možno preložiť dvojako: čary aj čiary. Tie dve slová sa dajú považovať za esenciu obsahovej i formálnej stránky knihy. Je totiž plná osudov ľudí, ktorým akoby počarovala – a, žiaľ, aj učarovala – skazonosná, démonická sila vplyvu konzumnej spoločnosti, čo s obľubou vyprázdňuje dušu a ducha. Formálne je kniha zostavená takmer z dvoch desiatok poviedok, hrdina prvej ku koncu svojho výstupu nakrátko stretá hrdinu druhej, aby ten vo finále svojho príbehu stretol hlavného aktéra z tretej časti... A tak ďalej, vinú sa tie príbehy ako rovná čiara, ako nekonečné švihadlo, ktoré voľakedy bývavalo obvešané škôlkarmi na vychádzke, dnes sa ho, nielen v Tokiu, pridŕžajú takí ako Džunko a Jukari, dievčatá zo sadomaso klubu; Takajama, čo rád bije ženy; Jasuko zas týra spolubývajúce... Podávajú si štafetový kolík alebo sú skôr ako políčka domina, čo sa hrajú na svoj efekt? Neveľmi rozsiahly text a koľko je v ňom morálnej špiny. Každú z postáv nám autor predstaví na pár stranách, ale celistvo. Násilné ruptúry v čase detstva predurčujú bezzásadovosť dospelosti. Noc, násilie, neláska, nenávisť, osamotenosť, sex, len málo vypovedajúce slová, len málo zábran, pokazená strelka kompasu, čo už dávno prestala ukazovať na sever. Rjú Murakami je rozčarovaný muž. Bez zbytočných viet, niekedy akoby priam mimochodom, nám dôvod svojej rozčarovanosti prestrel v knihe Čáry. O jednom z jej hrdinov napísal: „Podle toho, co sám viděl a slyšel, nebylo na světě nic, co by ostatním či jemu samotnému mohlo způsobit radost.“
.zuzana Mojžišová
KNIHA Tomáš Weiss: Neděle sv. Snipera Dauhin, 2009
„Všechno živé ječí a třese se... konec obchází s řevem kolem... měkká zranitelná těla ho zaříkávají pověstmi o statečných... a pak, krvavá vřava... v křoví trhá kocour ptáka...” Čo to bude za text, ktorý sa začína takými nádherne chrčiacimi vetami, v ktorých cítiť zúfalý hnev a chladný dych apokalypsy? Hoci názov knihy naznačuje, o čo ide, silný text pražského básnika, vydavateľa, publicistu a občasného spolupracovníka .týždňa Tomáša Weissa očakávania prekonáva. Jeho 52 (u)kázaní je 52 ostrých, všetky ochranné vrstvy prenikajúcich a úctu voči starej inštitúcii ignorujúcich obvinení cirkvi. Nejde pritom o pivárske reči o svätuškároch, čo „vodu kážu, víno pijú”, ale o presne mierené, a preto mimoriadne bolestivé rany, v ktorých cítiť osobné sklamania, dušu trhajúce napätia medzi kresťanským ideálom pravdy, lásky a pokory a škaredou realitou, ktorá to všetko popiera. Neděle sv. Snipera je krutým jóbovským nárekom, je básnicky presvedčivým vyvretím dlho ukrývaného hnevu voči Tomu, ktorý, hoci všemocný, dopúšťa utrpenie slabých a nevinných, vočí tým, ktorí o Ňom hovoria, no svojimi skutkami ho zrádzajú. Nepreháňa to ten Weiss trochu? Asi áno. Ale to v tejto chvíli nie je podstatné. Jeho hnev nie je predstieraný, ale hlboký a živelne úprimý. Život je naozaj ťažký a nespravodlivý, Boh je často nepochopiteľný, po svetskej moci túžiaca cirkev býva zákerná a povrchná. A človek, ktorý sa háda s Bohom, mu je možno bližšie než ktokoľvek iný.
.jk
KNIHA Ulrich Richental: Kostnická kronika, Rak 2009
Nemecká Konstanz, v slovenčine známa ako Kostnica, je dnes príjemné dovolenkové a študentské mesto pri brehoch Bodamskeho jazera. V rokoch 1414 až 1418 bolo dejiskom ekumenického koncilu, ktorý riešil otázku veľkej západnej schizmy a reformy cirkvi. Počas tohto koncilu bol odsúdený a následne upálený majster Jan Hus. Kroniku o priebehu koncilu spísal miestny mešťan Ulrich Richental. Niektorí bádatelia jeho spomienky považovali za povrchné, opisné a nedôležité. Autor v nej totiž dosť miesta venuje opisom slávností, sprievodov či iných ceremónií. Slovenskí editori kroniky (Mária Papsonová, František Šmahel, Daniela Dvořáková) ju však považujú za významnú, pretože autor v nej spomína aj Slovensko. Nie síce priamo, ale menuje viacerých uhorských šľachticov, účastníkov koncilu, ktorí zo Slovenska pochádzali. Ulrich píše, že sú zo slovenských krajov (Windeschen landen) a udáva aj niekoľko lokalít ako Šarovce pri Leviciach, Tenčín, Beckov či Skalicu. Editori síce uznávajú, že nemecký názov Windische lande sa môže prekladať aj ako sloviensky či slovanský, ale prikláňajú sa jednoznačne k prekladu slovenský. Zdôvodňujú to tým, že u Slovanov, ktorí žili v úzkom kontakte s neslovanským obyvateľstvom, nebola snaha sa odlíšiť od iných Slovanov. Toto vysvetlenie však pokrivkáva, pretože aj Česi žili pri Nemcoch a Slovanmi sa nenazývali. Otázne je, čo by autorovi odpovedali ľudia žijúci na Slovensku v tom období na otázku, či sú Slováci. Slovenská národnosť sa totiž profilovala až od druhej polovoce 19. storočia a podľa niektorých historikov sa dotvorila až v minulom storočí...
.jr
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.