Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Po uši v dlhoch

.daniel Bútora .časopis

V januári 1996, pár rokov po víťazstve Ameriky, kapitalizmu a demokracie nad sovietskou a komunistickou hrozbou, ohlásil prezident Bill Clinton koniec obdobia veľkého štátu a rozsiahlej vlády. Demokratický prezident Clinton tým pripustil korekciu predchádzajúcich programov od Roosevelta po Johnsona. Opoziční republikáni na čele s Newtom Gingrichom o pár mesiacov neskôr dokonca požadovali ústavný dodatok o vyrovnanom rozpočte. Po štrnástich rokoch je mnohé inak. Amerika po spomalení ekonomiky a vojnách v Afganistane a Iraku počas Bushovej vlády zvýšila rozpočtové deficity, a s príchodom finančnej krízy a nástupom prezidenta Baracka Obamu bol rehabilitovaný aj koncept rozsiahlej vlády a veľkého štátu.

Na Západe i na Slovensku je pritom možné viesť legitímnu diskusiu o tom, ako premeniť neefektívne vládne štruktúry na kvalitné, efektívne, kontrolovateľné agentúry, poskytujúce občanom zodpovedajúce služby. Barack Obama nedávno preformuloval Clintonovu tézu z otázky, či je vláda veľká alebo malá, na otázku, či dobre funguje. Mnohí v týchto diskusiách hľadajú vzor v štátoch severnej Európy alebo menších krajinách ako Holandsko či Švajčiarsko. Avšak to, čo môže vyzerať ako otázka vkusu (uprednostňujete väčší alebo menší štát? vyššie alebo nižšie dane? viac alebo menej vládnych regulácií?), je oveľa nebezpečnejšie, ako sa zdá. Občania sú právom znechutení korupciou, neslušnosťou či očividnou neschopnosťou niektorých vládnych úradníkov. Všetky tieto problémy však svojím dosahom dokáže poľahky zatieniť jediná vec: rastúce vládne dlhy.

To, že štát nemá žiadne vlastné peniaze, ale iba také, ktoré zdaní alebo ktoré si požičia (clá a ostatné príjmy tvoria zlomok príjmov štátu), je jasné aj začínajúcim študentom ekonómie. Väčšina ľudí však ekonómiu neštuduje a otázku, odkiaľ má štát nabrať prostriedky na všetky výdaje, ktoré si naplánuje, ľudia jednoducho neriešia. Krutá pravda je, že dnes si väčšina západných štátov viac a viac požičiava, a málokto má odvahu sa spýtať, kto a kedy všetky tieto pôžičky zaplatí.

Vlády by v dobrých časoch mali vytvárať rozpočtové rezervy a prebytky, v zlých časoch ich čerpať. Problémom spoločenského konsenzu v dnešných „spotrebiteľských demokraciách“ však je, že voliči so železnou pravidelnosťou uprednostňujú tých, ktorí sľubujú viac, než na čo vlády objektívne majú. Všetkých tých „sociálne cítiacich“, ktorí „myslia na ľudí“. Výsledkom je, že v dobrých časoch vlády bežne tvoria rozpočtové schodky a obrovské vládne dlhy, dokonca niekedy rast ekonomiky simulujú tým, že do ekonomiky nalievajú štátne peniaze (čo, prísne vzaté, prestáva byť skutočný hospodársky rast). To isté, no vo veľkom, sa potom deje v čase krízy; rozpočtové schodky a vládne dlhy sa z obrovských menia na nepredstaviteľné.

Dlhy bude treba splatiť. Problémom je, že dostať súčasné dlhy na úroveň spred dvoch-troch rokov môže byť úlohou cez polovicu generácie. Starý socialistický recept – zvýšiť dane lepšie zarábajúcim – ubíja ekonomiku a nakoniec sa obráti proti celkovým štátnym príjmom. A ďalšie pôžičky sú pri rastúcich dlhoch čoraz drahšie, pretože závisia od dôvery a ochoty investorov. Je ľahké požičať tomu, u koho je veľmi malé riziko, že sa tie peniaze nevrátia, no pre toho, kto už má veľa dlhov, bude každá ďalšia pôžička drahšia. Niektoré štáty pritom už prekročili neviditeľnú psychologickú hranicu a ocitli sa v problémoch: Lotyši pod hrozbou bankrotu škrtali mzdy v štátnej sfére o 25% (!), Maďari a Estónci znižovali sociálne dávky. V pozícii menej dôveryhodného dlžníka sa minulý týždeň okrem Dubaja ocitlo Grécko, a toto oznámenie otriaslo kurzami eura i burzami eurozóny. A je otázka, čo by so svetovou ekonomikou urobilo, keby sa v takejto pozícii menej dôveryhodného dlžníka ocitli Spojené štáty alebo niektorá veľká európska krajina.

Štrnásť rokov po Clintonovej téze máme nielen návrat veľkého štátu, ale aj éru dlhov až po uši. Niekto to bude musieť začať hovoriť hlasnejšie ako doteraz: milí spoluobčania, bude treba šetriť. Čím neskôr to bude, tým to bude ťažšie.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite