Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Stretnutia s Hudbou

.andrej Šuba .časopis .hudba

Skončili sa Bratislavské hudobné slávnosti. Aktuálny ročník bol na hudobné zážitky mimoriadne štedrý.

Bratislavské hudobné slávnosti, ktoré tento rok oslávili 45. narodeniny, prinášajú do hlavného mesta aspoň raz za rok skutočne veľké mená zo sveta klasickej hudby. To, že si Slovensko nemôže podobné hudobné zážitky dovoliť aspoň prostredníctvom niekoľkých exkluzívnych koncertov aj počas sezóny, býva obvykle vysvetľované tým, že u nás dávame šance mladým, perspektívnym umelcom na začiatku kariéry. Prečo nie? No keď si niekto pozrie program Konzerthausu či Musikvereinu, nadobudne pocit, že vo Viedni majú hudobné slávnosti po celý rok. Tá situácia má však i druhú stranu mince. Je ňou vzdelané publikum s chuťou a rozpočtom na podobné zážitky. Katalánsky čarodejník zo sveta starej hudby Jordi Savall prišiel na BHS v rámci svojho turné po „bežnom“ koncerte v Paláci umení v Budapešti. Program tohto maďarského svätostánku umenia (streamovaný prostredníctvom pôsobivých šotov i cez youtube) stojí i v časoch krízy za pozornosť.         

.putovanie duše
Práve charizmatický Savall bol hudobníkom, na ktorého koncerte s názvom Putovanie duše malo dychtivé publikum pre nedostatok miesta visieť v historickej budove SND z lustrov. Koncert bol síce slušne navštívený, ale... Jordi Savall patrí už niekoľko desaťročí medzi najfascinujúcejšie osobnosti starej hudby. Do povedomia širšej verejnosti sa dostal aj vďaka soundtracku k filmu Alaina Corneaua Tous les matins du monde (Všetky rána sveta) s Gérardom Depardiem v úlohe francúzskeho barokového skladateľa Marina Maraisa. Savall, majstrovsky hrajúci na historickom sláčikovom nástroji viola da gamba, vládne (i ako dirigent) rozsiahlemu repertoáru, no preslávila ho najmä interpretácia hudby najstarších období. V jeho projektoch ožívajú v strhujúcej podobe stredoveké tanečné melódie, romance sefardských židov alebo mariánske piesne, na ktoré sa v Španielsku v kostoloch tancovalo pred zakázaním tohto „zlozvyku“ začiatkom 13. storočia. V aktuálnom programe, ktorému kraľoval podmanivý vokál jeho manželky Montserrat Figueras, si symbolicky podali ruky Orient s Okcidentom. Ako presvedčivý príklad toho, že umenie bezproblémovo prekračuje hranice priestoru i času. Hudobné putovanie po dávnej Európe, Afrike a Blízkom Východe malo improvizačnú ľahkosť a vďaka exotickým nástrojom (bulharský dychový nástroj kaval, cimbal z Blízkeho Východu santur, stredoveké sláčiky a celá plejáda perkusií) i nesmierne farebný šat. „Emócie nie sú niečo, čo si vyhradíte len pre koncert – musia byť v každom zahranom tóne, v každej stupnici. Sú pre hudbu esenciálne, sú tým, čo pôsobí. Bez nich nemáme nič. Je to ako so všetkým v živote – ľudí, ktorí na nás zapôsobia, si zapamätáme, na ostatných zabudneme,” povedal Savall o svojom prístupe k hudbe. Na jeho koncert v Bratislave sa určite dlho nezabudne.  

.maestro Maazel
Vystúpenie jedného z top svetových telies, Londýnskeho filharmonického orchestra, ešte umocnila prítomnosť dirigentskej legendy Lorina Maazela. Hoci sa vynikajúci britskí hudobníci so cťou popasovali s nepríliš priaznivou akustikou historickej budovy SND, tento koncert najmarkantnejšie ukázal, že najmä do hľadiska prichádza nevyrovnaný a príliš „suchý“ zvuk, z ktorého možno mať len malý pôžitok. Interpretácia Mahlerovej 9. symfónie z roku 1909, poslednej dokončenej skladateľovej symfónie, patrila pod taktovkou Maazela do kategórie životných zážitkov. „Táto hudba prichádza z iného sveta, z večnosti,“ povedal o diele Herbert von Karajan. Takmer osemdesiatročný maestro viedol hudobníkov v hodinu a pol trvajúcom diele úspornými gestami, no s maximálnym účinkom. V čase vzniku nepríliš chápanej, takmer „postmodernej“ mozaike zemitosti, sofistikovanosti, naivnej radosti, banality, tragiky i hĺbky, zakódovanej v Mahlerovej hudbe, predpovedal veľkú budúcnosť v druhej polovici 20. storočia už Leonard Bernstein. Maazel tie črty vyzdvihol s obdivuhodnou plastickosťou a silou. „V hudbe nehľadám dokonalosť, hľadám vášeň.“ Výrok veľkého dirigenta dokonale platil i pre jeho bratislavské účinkovanie.      

.dobré správy z domova
Medzi pozitíva aktuálneho ročníka patrilo silné zastúpenie slovenských hudobníkov a zaujímavé dramaturgie ich koncertov. K najpríjemnejším prekvapeniam patrilo spoluúčinkovanie Slovenskej filharmónie s renomovaným špecialistom na starú hudbu Andrew Parrottom. Kórejského sólistu sprevádzal v Beethovenovom 5. klavírnom koncerte úplne iný orchester, aký poznám. Hral štýlovo, bez vibrata, zmysluplne frázoval, strhujúce predvedenie malo eleganciu a švih, obzvlášť som si vychutnal jemné dynamické nuansy, ktoré do hudby vniesli príznačné „svetlo a tieň“. Keby Andrew Parrott mohol naštudovať v Bratislave cyklus Beethovenových alebo Haydnových symfónií, bolo by to veľkým prínosom pre orchester i publikum. Škoda, že výsledný efekt „zabil“ sólista zaradením virtuóznej Lisztovej Campanelly ako prídavku. „Hlúpa dramaturgia stavia medzi rôzne hudby hranice, dobrá dramaturgia tie hranice obchádza alebo priamo ničí. Sama hudba je – ako všetky výdobytky ľudskej kultúry – priestorom, ktorý nemá nijaké hranice a svojím znením umožňuje poslucháčom dotknúť sa tohto nekonečna,“ napísal predseda festivalového výboru, skladateľ Vladimír Godár. Sympatickým prekročením hraníc mohlo byť uvedenie oratória Ecce Cor Meum pre zbor, sólo a orchester ex-beatla Paula McCartneyho. Myslím, že ak napíšem, že hodinová skladba neobsahovala techniku a invenciu na takú časovú plochu, v ničom nespochybním výnimočný talent slávneho pesničkára. Do kategórie zaujímavých zážitkov patril recitál Evy Šuškovej a Petry Noskaiovej v programe Slovenské spevy, ktorý obsahoval veľkorysý a koncízne zostavený prierez úpravami ľudových piesní z pera slovenských i zahraničných skladateľov od konca 18. storočia až po 20. storočie. Komorné spevácke recitály nemajú na Slovensku zvláštnu tradíciu, preto som veľmi ocenil prirodzenosť a inteligenciu, s akou obidve speváčky – bez štylizácie či „operných manier“ – k špecifickému repertoáru pristupovali. Festivalový maratón som zakončil dva dni pred záverečným koncertom na klavírnom recitáli Magdalény Bajuszovej, ktorá u nás patrí momentálne k technicky najdisponovanejším klaviristkám. Potvrdila to i v mimoriadne náročnom programe z diel 20. storočia, kde v suitách Hindemitha, Schönberga, Poulanca, Stravinského a Bartóka predviedla obdivuhodnú koncentráciu. „Človek by čakal, že v polovici koncertu prinesú nového klaviristu a rozbitého odnesú,“ vtipne glosovala náročnosť programu po koncerte jedna moja známa. Z takmer dvojtýždňového hudobného sviatku by sa, samozrejme, dalo ešte všeličo spomenúť. Koncert opernej divy Edity Gruberovej, nonšalantného fínskeho huslistu Pekku Kuusisteho, ktorý s „džezovým“ nadhľadom čaroval v Sibeliových Humoreskách, Trio EIS s huslistkou Ivanou Pristašovou, projekt slovenských Quasars ensemble s Jozefom Luptákom a premiérou skladby Petra Machajdíka či poctu Hummelovi so Solamente naturali Miloša Valenta. A práve to je na BHS zaujímavé. Možno si vybrať – z dobrej, lepšej a vynikajúcej hudby.
 
.autor je šéfredaktor mesačníka Hudobný život.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite