Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Z blogerky sociálna poradkyňa

.eva Čobejová .časopis .rozhovor

K svojim dvom deťom sa s manželom rozhodli pridať aj adoptované rómske dievčatko. O svojich pocitoch a skúsenostiach začala písať blog. Získala zaň prestížnu novinársku cenu a novú profesiu. Dnes už nie je len blogerkou, ale aj sociálnou poradkyňou. Natália Blahová.

Pred dvoma rokmi sa objavila výzva riaditeľky bratislavského Detského domova Pohoda Idy Želinskej, aby sa deti z domovov nezneužívali na vianočné žobranie. Akú to malo vtedy odozvu?
Vtedy sa k nej pridali len riaditelia – myslím, že piatich detských domovov. Ale začal sa odvtedy dostávať do povedomia ľudí fakt, že tento spôsob získavania peňazí pre detské domovy nie je najlepší.
Ale celá iniciatíva nedopadla celkom dobre. Pani Želinská už nie je riaditeľkou Pohody.
Pani Želinská odišla z viacerých dôvodov, nie iba pre túto iniciatívu. Fakt je, že bola dotlačená k odchodu.

.prečo?
Ona prišla z vonkajšieho sveta do štátnej správy. Začala hneď robiť veľké reorganizácie a za krátky čas svojho pôsobenia vytvorila 22 profesionálnych rodín, zlikvidovala tri skupiny najmladších detí v domove.

.my sme o riaditeľke Želinskej v .týždni písali a na vlastné oči sme videli vyprázdnené miestnosti po deťoch, ktoré poslala do profesionálnych rodín. Ale veď to by sme predsa všetci chceli.
Bola priekopníčkou, ale v štátnej sfére s tým začala mať problém. Ani samotní jej zamestnanci neznášali dobre tie zmeny. Vnútri domova ostalo dusno. A bola, prirodzene, rozčarovaná, že okolie – teda aj jej nadriadení, aj jej podriadení – ťažko znášajú takú progresivitu. Najmä pracovná atmosféra vnútri domova ju viedla k tomu, že to vzdala.

.ida Želinská vyzvala prvýkrát pred dvoma rokmi domovy, aby neposielali svoje deti na rôzne vianočné večierky, trhy, recepcie, kde si mohli zarobiť. Ale samotné deti z jej domova tam chceli ísť, nie?
Áno, a aj išli. Tie deti vidia Vianoce ako príležitosť dostať niečo len za svoj smutný príbeh. Ale Ida Želinská vedela, že najmä staršie deti sa už naučili manipulovať ľuďmi, aby od nich za svoj osud dostali nejaký bonus. Ale keby odmalička nefigurovali v takých žobravých kampaniach, tak by im to ani nenapadlo.

.vlani prišla od vás podobná výzva. Aký bol ohlas?
K tým predchádzajúcim sa pridal ešte jeden detský domov, jeden odbudol, dnes je ich spolu päť. Ich riaditelia vyhlásili, že sa takým žobravým kampaniam vyhnú.

.čakali ste, že tých domovov, čo sa do výzvy zapoja, bude viac?

Ani nie, viac sme ani neočakávali. Lebo my chceme od nich veľa. Chceme, aby tie domovy vystúpili zo svojho tieňa. A riaditelia, čo sa k výzve pridali, sa teraz musia brániť rôznym atakom, prečo nechcú peniaze, prečo chcú byť iní.

.objavujú sa aj racionálne argumenty proti vašej výzve – napríklad, čo ak riaditelia domovov naozaj súrne potrebujú peniaze, aby mohli zlepšiť život detí v ústave.
Ak detský domov pýta peniaze na výkresy či farbičky, tak tým dáva najavo, že sa štát o deti v domovoch zle stará, keď nemajú ani na farbičky. Ale ak je to tak, tak nech ten riaditeľ ide na ministerstvo a pýta tam viac peňazí. Do jedného dieťaťa v ústave sa ročne investuje 280-tisíc korún. To je dosť vysoká položka.

.ale v tom sú asi náklady na údržbu budovy, na jedlo, na kuchárky, vychovávateľky, upratovačky... Takže to vlastne ani nie je taká vysoká suma. Asi na tie farbičky ani nemusí zostať.
Áno, tá správa okolo domovov je veľmi drahá, ale v detských domovoch sú deti slušne zaopatrené. A keď pýtajú na farbičky, tak to môže byť aj tým, že detský domov nevie hospodáriť. Pokiaľ ja viem, domovy majú skôr problémy s vyššími nákladovými položkami, ako je oprava strechy, ale nie s kúpou farbičiek.

.takže, čo vy vlastne svojou výzvou hovoríte? Aby firmy či jednotlivci vôbec nedávali peniaze do detských domovov?
To nehovoríme, ale treba rozmýšľať, na aký účel. A určite nie formou, že použijem detské tváre, kúpim si v televízii prime-time a dávam spoločnosti najavo, že tie deti štát nedokáže zaopatriť. Alebo tým hovoríme, že tie deti sú také zúbožené, že im aspoň materiálnymi darčekmi dávame nejaké náplaste. Ale tak odvádzame pozornosť od najdôležitejšej veci – tie deti nepotrebujú darčeky, ony sa potrebujú dostať do rodín. Pri tých akciách sa vôbec neotvára téma, že tie, najmä malé deti by vôbec v domovoch nemali byť. Podľa zákona by mali byť v profesionálnych rodinách.

.vy ste vo svojom blogu kritizovali akciu, ktorú pripravuje TV JOJ, Polus a Úsmev ako dar. Akcia má názov: Vykúzlime čaro Vianoc v detských domovoch a jej tvárou je Adriana Kmotríková. Čo vám na tej akcii tak prekáža?
Deti v domovoch tú kampaň určite vnímajú, nie sú predsa izolované od spoločnosti, vnímajú reklamy v médiách a ony sú presvedčené, že je to fajn, keď ich zobrazujú ako chúďatká v domovoch, ktoré si zaslúžia odškodné. Ale hračiek je v domovoch dosť, len tie deti nemá ani kto naučiť, ako sa s nimi hrať. A ďalšia dôležitá vec: Ony nemajú ani schopnosť pochopiť, čo je to dar, nechápu, prečo sa ľudia navzájom obdarúvajú, že si tak vyjadrujú city a že dar od sponzora nie je dar z lásky. Ony chápu – aj vďaka takým akciám – dar ako objednávkový formulár, ktorý si žiadajú vyplniť.

.cítite nejaké sklamanie, že napriek všetkému, čo už o nevhodnosti ústavnej výchovy vieme, sú pred Vianocami stále podobné akcie pre deti z detských domovov?

Ale nie, necítim sklamanie. No poburuje ma to, a tá akcia, čo chce vykúzliť v detských domovoch čaro Vianoc, je už len takým zlatým klincom. Každý rok sa stretávame s akciami, že deti idú zaspievať na vianočný večierok pre sponzora, že predávajú v stánkoch medovníky, ale toto je už silná mediálna záležitosť, ktorá vysiela jasné posolstvo: tie deti od nás potrebujú najmä hračky. Je to aj citové vydieranie a ľudia potom majú predstavy, že u nás sú nejaké dickensovské detské domovy, kde žijú úbohé chudobné siroty. Ale to, čo naše deti v domovoch potrebujú, je napĺňanie emocionálnych, nie materiálnych potrieb.

.a čo je zlé na tom, keď si nejaká firma pozve deti z detského domova na vianočný večierok, aby im tam zaspievali?

No lebo ony tam spievajú ako tie chúďatká deti z domova. Ony nemajú očariť spevom, ale vyvolať emócie, súcit a kalkuluje sa s tým, že tie emócie a súcit sú spúšťačom obdarúvania.

.čo teda majú urobiť ľudia, ktorí majú voľné financie a chcú ich dať pre opustené deti?
Ja chcem, aby ľudia rozmýšľali, keď chcú pomôcť opusteným deťom, ako to urobiť. Odporúčala by som peniaze investovať do projektov a organizácií, ktoré sa snažia dostať deti von z domova, a nájsť im náhradnú či profesionálnu rodinu. Ak niekto trvá na tom, že chce pomôcť detskému domovu, tak nech je to pomoc adresná, premyslená, a nie jednorazová. Keď má niekto empatiu k tým deťom, nech sa stane partnerom detského domova, a nie darcom. Ak bude partnerom, tak bude vnímať potreby tejto organizácie a už to nebudú vyhodené peniaze.

.pred časom ste aj vy boli súčasťou kampane Rádia Expres, ktorá kritizovala detské domovy, že držia aj deti do troch rokov v domovoch, hoci by už mali byť podľa zákona všetky v profesionálnych rodinách. Ako to je dnes?
Dnes je to zvláštne. Pani riaditeľka odboru sociálnoprávnej ochrany detí na Ústredí práce, sociálnych vecí a rodiny nám nedávno dala vyjadrenie, že detí do troch rokov, ktoré spĺňajú podmienky, že by mali byť v profesionálnych rodinách, je len päť.

.mne sa zdá aj päť detí veľa, hoci je to určite pokrok oproti minulosti.

Ale má to háčik, je tu aj kategória detí, ktoré vraj nepatria do profesionálnej rodiny: dieťa, ktoré má nejaký zdravotný hendikep, dieťa, o ktoré sa treba celodenne starať či dieťa, v ktorého záujme je udržiavať súrodenecké väzby. Ale ja si myslím, že ani tie deti nič nediskvalifikuje z toho, aby boli v profesionálnych rodinách.

.takže v skutočnosti je tých detí do troch rokov v domovoch podstatne viac – pretože tam môžu byť deti postihnuté alebo deti, ktoré majú v domove súrodenca.

Je to tak. Zase sa našlo niečo, čím sa dá zdôvodniť, prečo je v domovoch ešte stále dosť malých detí.

.koľko detí je už v profesionálnych rodinách?
Spolu je to 598 detí.

.to je celkom slušné číslo, nie?
Uspokojivé. V profirodinách nie sú len bábätká, ale aj dospievajúce či dospelé deti, ktoré išli do profesionálnych rodín, lebo nemajú možnosť dostať sa do pestúnstva či adopcie.

.v médiách teraz počuť kampaň na získavanie profesionálnych rodičov. Znamená to, že máme stále málo ľudí, čo chcú byť zamestnaní ako profesionálni rodičia?
No práveže ich nie je málo. To je ten paradox. Napríklad Viktor Blaho (šéf Detského centra v Ružomberku, ktoré sa o deti stará len v profesionálnych rodinách) eviduje vo svojej databáze 150 vyškolených žiadateľov o deti. Samo ústredie práce tvrdí, že nemá profirodičov iba pre päť detí. No ale prečo sa potom robí obrovská kampaň?

.zrejme preto, že na kampaň prišli peniaze z eurofondov.
Robí sa teda obrovská celoplošná kampaň, aj keď ju netreba. Tu sa už prácne vyškolilo mnoho ľudí, absolvovali 60 hodín prípravy, mnohí si sami platili drahé kurzy, len aby sa mohli stať profirodičmi, a teraz si nemôžu nájsť prácu. Mnohí ostali smutní, demotivovaní, rozčarovaní a majú aj pocit, že ich niekto klamal, keď im tvrdil, že sú potrební.

.je to teda zbytočná kampaň?
Podľa mňa áno, a nie je ani dotiahnutá. Detské domovy totiž nemôžu zamestnať viac ľudí, nemôžu vytvoriť ďalšie pracovné miesta. A tak rozdeľujú úväzky a profirodič často na polovičný úväzok dostane domov dve deti za úplne malé peniaze. Takže tí ľudia to často robia z číreho entuziazmu.

.ale pozitívne je, že o povolanie profesionálneho rodiča je záujem, nie?
Je o túto prácu záujem, naozaj. Je to práca zaujímavá pre ľudí, ktorí majú potrebu naplniť svoj život nejakým poslaním, majú potrebu rozdávania sa a majú radi deti. A je to dobrá práca pre matky, ktoré majú svoje malé deti a vedia, že sa ťažšie zamestnajú, takže sa stanú profirodičmi. Tak uspokoja svoju potrebu po sebarealizácii, sú zamestnané, hoci sú doma s deťmi.

.je tu už dostatok profesionálnych rodičov, aby sme mohli začať zatvárať detské domovy?

Ja si myslím, že áno. Ale musel by sa zmeniť celý systém. Neviem o domove, ktorý by bol celý rozpustený do profirodín. Spomínali sme Idu Želinskú, ona to urobila radikálne – umiestnila deti z dvoch skupín do profirodín a rozpustila ich. Ak by totiž neumiestnila všetky deti zo skupiny, tak nemôže prepustiť vychovávateľov, čo sa o deti starajú v domove, a nezískala by nové pracovné miesta pre profirodičov. Ale domovy majú zväčša aj profirodičov, aj skupiny detí v domovoch a tým sa im navyšuje rozpočet, lebo tie dva paralelné systémy fungujú vedľa seba.

.čiže nedarí sa meniť detské domovy len na akési manažérske servisné centrá poskytujúce odborné zázemie profesionálnym rodinám?
Nie, ide sa vo vyjazdených koľajach. Riaditeľmi detských domovov by sa mali stať iba manažéri, ale oni doteraz robili iným spôsobom. Práve riaditelia by teraz potrebovali najväčšiu podporu, preškolenia, podnety, aby vedeli zmeniť doteraz fungujúcu prax.

.stretávate sa aj s profirodičmi. Aké sú ich skúsenosti?
To veľmi závisí od riaditeľa domova, teda od toho, ako on vníma  profirodiny. Ich pocit veľmi závisí aj od toho, aký má riaditeľ osobný vzťah k profesionálnemu rodičovi, na tom to často stojí aj padá. Teda profirodič sa môže cítiť veľmi dobre, slobodne, ale môže mať aj pocit sledovaného, utláčaného zamestnanca. Mnohí profirodičia, ak sa  dostanú do konfliktu so zamestnávateľom, sú však radšej ticho. Práve z dôvodu, že majú doma dieťa, o ktoré sa chcú starať, sú potom rukojemníkmi celého systému. Ako zamestnanci znášajú všetko len preto, aby deti nezažili šok návratu do detského domova. Je to komplikovaný vzťah – profesijný aj emocionálny. Je tam aj naviazanie, aj citová väzba.

.stáva sa, že profirodič sa pripúta k dieťaťu tak, že sa zmení na pestúna či na adoptívneho rodiča?
Neviem či často, ale stáva sa to. Berie sa to ako zlyhanie, ale poznám aj prípady, keď detský domov vyšiel takým profirodičom v ústrety a nebral to ako ich zlyhanie. Ale čie to bolo zlyhanie? Profirodič musí mať oporu v odbornom tíme okolo domova, ale často je odrezaný a je na všetko sám.

.ale je zlyhanie pre tento prípad to správne slovo?
Z pozície dieťaťa to rozhodne nie je zlyhanie. Prosto, city rodičov a detí prerástli isté hranice a rodič už nechce o ten vzťah prísť. Zlyhanie je to len z hľadiska zamestnávateľa, ktorý tak prišiel o zamestnanca. Ale podľa mňa primárne je hľadisko dieťaťa.

.skúsme to trošku zovšeobecniť. Pred troma rokmi začal platiť nový zákon týkajúci sa opustených detí, ktorý zmenil pravidlá hry. Je to teraz lepšie alebo horšie?
Je to lepšie, je tam progres, ale ja by som si vedela predstaviť aj rýchlejší vývoj, pretože tomu bránia len nedotiahnuté veci a niektoré nesystémové kroky. Napríklad peniaze, ktoré teraz idú na kampaň hľadajúcu profesionálnych rodičov, by mohli ísť na preškolenie riaditeľov detských domovov, aby vedeli vytvárať pracovné miesta pre profirodičov a vedeli s nimi pracovať. A aby robili najmä to, čo im ukladá zákon – teda čo najrýchlejšie deti umiestňovali v rodinách. Nie je to vždy tak.

.ak by sa nám podarilo umiestniť v profirodinách – povedzme – 90 percent detí, tak by potom ani nebolo koho posielať pred Vianocmi spievať na firemné večierky?
Určite nie. A aj keby išli, tak by odovzdávali iné posolstvo, že my sme tu za našu rodinu. A mal by to v réžii profirodič a nemyslím si, že by to profirodičia podporovali.

.vy ste začali svoju prácu sociálneho pracovníka tak nezvyčajne – pred štyrmi rokmi ste začali písať blog, v ktorom ste opisovali svoje skúsenosti s adopciou dcéry.  Prečo ste o tom začali písať?

Pohol ma k tomu vývoj udalostí od momentu, keď sme si podali žiadosť o náhradné rodičovstvo až po chvíľu, keď sme si dieťa priniesli domov. Vedela som už, aké je to ťažké pre ľudí, ktorí sa odhodlajú na adopciu, idú do toho – a potom musia podstúpiť veľa sklamaní, kým si donesú domov dieťa. Tak som sa snažila pomôcť ľuďom so svojimi skúsenosťami. Písala som o tom, čo ich môže stretnúť, že je to ťažká cesta, ale že na konci čaká človeka radosť.

.blog zohral teda vo vašom živote dôležitú rolu.
Áno, keď som začala blogovať, tak som sa aj profesijne preorientovala. Lebo ľudia sa ma začali spontánne pýtať, písali mi, chceli odo mňa radu. Tak som vyštudovala sociálnu prácu a dnes pracujem ako sociálna poradkyňa pre náhradné rodičovstvo. Podstatná väčšina ľudí, ktorá sa na mňa obracia, si ma našla cez google a cez môj blog.

.čoho sa ľudia boja, keď sa rozhodujú pre náhradné rodičovstvo?
No, oni mi často volajú v stave zúfalstva, keď dieťa musia navštevovať na návštevných pobytoch a aj dieťa si už môžu brávať na návštevné pobyty, ale po víkende musia dieťa vrátiť do domova alebo do profirodiny. A keď sa to deje opakovane a súd im stále nevytýči pojednávanie, dostávajú sa deti aj budúci rodičia do stavu hlbokej frustrácie, a potom sa radšej rozhodnú, že dieťa nebudú navštevovať, lebo trápia seba aj jeho. A potichu čakajú doma, zničení, kým sa súdy rozhýbu. Do troch mesiacov síce musí byť vytýčené pojednávanie, ale stáva sa, že si súdy presúvajú spisy, alebo sa lehota nestihne. A rodičia čakajú trištvrte roka aj rok, to je veľká záťaž na psychiku. A na tie chvíle rodičia nezabúdajú ani po rokoch.

.vy máte doma rómske dieťa. Mení sa vzťah k rómskym deťom, umiestňujú sa už ľahšie v rodinách?
V tom smere sme na Slovensku dosť obmedzení, lebo v rámci medzinárodných adopcií je o rómske deti veľký záujem, napríklad do Talianska, sú tam veľmi vítané.

.možno to súvisí aj so zlou skúsenosťou mnohých obyvateľov Slovenska s rómskou menšinou.

Iste, mnohí rodičia sa obávajú, že tie deti majú vštepené všetko to negatívne, čo sa s Rómami spája, a že si to v sebe nesú.

.mnohí náhradní rodičia riešia, koľko percent osobnosti dieťaťa môžu ovplyvniť, hovorí sa, že až 70 percent, dokonca niektoré štúdie hovoria až o 90 percentách, ktoré sú dané genetikou. Čo s takou informáciou môže urobiť náhradný rodič?
Ale hodnoty možno patria práve k tým desiatim percentám, ktoré prichádzajú zvonka a  ktoré robia človeka dobrým alebo zlým. A dieťaťu treba odmalička vštepovať, že kradnúť, klamať, zabiť je zlé, to sú hodnoty, ktorým by potom mal prispôsobiť celú svoju osobnosť. Adopcia či pestúnstvo je vzťah založený na prijatí jeden druhého.

.vy ste nedávno dali na licenčnú radu podnet za reláciu Modré z neba na Markíze, kde televízia nevhodne zasiahla do života šestnásťročného chlapca z detského domova.

Viacero kolegýň ma vyzvalo, aby som si tú reláciu pozrela, že je to čosi neuveriteľné – chlapec z detského domova sa prvýkrát stretol so svojou matkou pred televíznymi kamerami a divákmi. Detský domov s tým súhlasil a asistoval tomu podujatiu.

.kto zlyhal v tomto prípade?

Určite detský domov, ktorý to dovolil. Potvrdil nám to aj nadriadený orgán domova – Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny. Vychovávatelia, psychológovia majú predsa strážiť záujem dieťaťa a jeho krehký psychický svet. A toto nezvládli. Chlapcovi síce pôvodne vysnívali tanec pred publikom, ale potom už vedeli, že bude zatiahnutý aj do iných vecí – teda do prvého stretnutia so svojou matkou, s ktorou sa trinásť rokov nekontaktoval.  A nezasiahli.

.televízia podľa vás nezlyhala?

Zlyhala, a to nie je prvý prípad, keď sa v tejto relácii citovo vydierali diváci na úkor niekoho slabšieho, čo sa nevedel brániť.

.podnet na licenčnú radu ste dali len vy?

Áno.  Prišlo mi vyrozumenie, že proti Markíze začali konanie a o výsledkoch správneho konania budem informovaná. Takže môj podnet bol opodstatnený.

.takže teraz vediete boj aj proti TV JOJ aj proti TV Markíza?

(Úsmev.) Áno, ale nevadí mi to. To, čo Markíza urobila, nebola pomoc dieťaťu, ale medvedia služba. Médiá nemajú čo strkať deťom mikrofón a pchať ich pred kamery. Zákonní zástupcovia zas musia vedieť posúdiť, čo je pre dieťa vhodné. Do takej relácie by som na ich mieste dieťa nepustila, lebo neviem, či je schopné uvedomiť si, že to, čo sa deje pred kamerou, už nie je intímne, ale verejné. A intímne rodinné veci sa neriešia na pódiu a na verejnosti. Podľa mňa v tomto prípade boli porušené práva dieťaťa, ktoré má právo rozhodnúť sa, či sa stretne s matkou, ale nie spôsobom, že sa ho na to opýta Vilo Rozboril na pódiu a očakáva o dve sekundy odpoveď. To je otázka na dlhé týždne rozmýšľania, či tú osobu chcem vidieť a čo jej chcem povedať. To bolo totálne neprofesionálne.

.o čom to svedčí, že sa také niečo udeje v médiách a nikto – okrem vás – neprotestuje?

Testujeme hranice demokracie. Práva dieťaťa nemáme ešte v povedomí.

.nezlyhala obyčajná ľudskosť a slušnosť?
Iste, možno sme tak nastavení preto, lebo dlhé roky deti z domovov vnímame ako deti, ktoré sa nechajú vyvliecť na pódium, ktoré s radosťou zaspievajú a sú vítaným mediálnym artiklom. Tak nám ich podsúvajú médiá už roky a spoločnosť si asi myslí, že tak to má byť. Že je to vlastne pre tie deti dobrodenie. Ale to nie je ich reálny obraz. Tie deti nebažia po tom, aby sa mohli predvádzať, ony sa snažia strhnúť na seba pozornosť preto, že majú primárny deficit emócií a vzťahov. Natália Blahová sa narodila v roku 1974, má tri deti. Vyštudovala Pedagogickú fakultu v Nitre, pracovala ako učiteľka a vychovávateľka. Po štúdiu sociálnej práce sa venuje sociálnemu poradenstvu pre náhradné rodičovstvo, pracuje aj pre Asociáciu náhradných rodín a pre Centrum Návrat v Trnave. Je aj redaktorkou časopisu Nebyť sám.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite