Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Otomujem, otomuješ...

.tomáš Gális .časopis .fenomén

Stalo sa, čo sa stalo. Ale len čas ukáže, či bol celý projekt zmysluplný a či sa ujal. Viem si predstaviť, že by to mohlo fungovať. Ale aj signál, ktorý vyslala protistrana, vnímam ako zaujímavý. Celé je to o prioritách.

Že tak nikto nehovorí? Ale áno. V menej koncentrovanej podobe sa podobné vety, zahmlievajúce či prekrývajúce realitu, objavujú v novinách či televíziách dennodenne. Príkladom je tri roky starý povolebný článok podpredsedu SDKÚ Milana Horta, kde okrem iného píše: „V tejto súvislosti považujem za potrebné zdôrazniť: nie, nestratili sme v SDKÚ-DS pamäť, pokiaľ ide o HZDS. No spoločný postup SDKÚ-DS, SMK, KDH a rokovania so štvrtým partnerom by nám (a verejnosti), nech by bol ich výsledok akýkoľvek, prinajmenšom ukázal, kde sú skutočné politické a programové priority jednotlivých strán. Až rokovania, nie ich odmietnutie, by boli možnosťou vygenerovať rozumné, zrozumiteľné a akceptovateľné podmienky takejto koalície, a to aj v jej predpokladaných neuralgických bodoch. Čo by sme však dosiahli určite, že by sme prekreslili povolebnú politickú psychológiu.“
Spomínaný podpredseda v tom nie je, samozrejme, sám. Kým jeho slová o prekreslení povolebnej politickej psychológie sú možno len dôsledkom formulačnej ťarbavosti, mnohé iné výrazy zakrývajú skutočnosť celkom zámerne. Za dvadsať rokov ich nebolo málo. Úlohou slov a slovných spojení ako protivládne médiá, samoúnos, stranícky sponzor, nedostatok politickej vôle, národniari, sociálne podniky, boľševik, krajne pravicová vláda, slovenská kapitálotvorná vrstva, protieurópsky, priamy predaj vopred určenému vlastníkovi, maďarská iredenta, zakladateľ štátu či skupinka bolo často len zakryť či odsunúť nejakú nepríjemnú skutočnosť, najčastejšie zlodejstvo.
Floskuly však nie sú len doménou politikov, hemžia sa v športových reportážach, komentároch, recenziách, firmách, mimovládnych organizáciách i kostoloch. Za aký problém v hospodárstve dnes napríklad nemôže kríza? A za aký problém v prírode nemôžu klimatické zmeny? Sú to univerzálne výhovorky, o ktorých sa nediskutuje a ktoré prekryjú neschopnosť i akýkoľvek iný dôvod neúspechu.

.beh na dlhú trať

„Floskula (floskulizácia) nie je totožná s rozostrením významu. Floskula, aspoň v poňatí mojich kníh, nie je každý významovo opotrebovaný rečový zvrat, idióm, väzba, každá partiová metafora alebo fráza – aj keď opotrebovanosť je jedna z jej nevyhnutných podmienok. Floskula, povedané s Karlom Čapkom, nie je ustálené porekadlo, ale ustálené klamstvo,“ píše vo svojom Veľkom slovníku floskúl český teatrológ Vladimír Just. A keby len to. Podľa Justa patrí k povahe floskuly, že zveličuje, ozdobuje všetko, čo berie do úst. Floskula vo význame, ako ho používa Just, teda slovo, ktorého základ tvorí latinský výraz pre kvet, zámerne, účelovo, ale niekedy aj mechanicky zakrýva slovami prázdno. „Neexistuje žiadna floskula „an sich“. Slová sa floskulami nerodia, ale vždy sa nimi – nadužívaním, vyprázdnením, zastieraním a kontextom – až stávajú.“  
Vo svojom slovníku Just uvádza niekoľko príkladov „agresívnych športových termínov“, ktoré prenikli do politických komentárov či recenzií. „Beh na dlhú trať“, „ťah na bránku“, „úzke mantinely“ odôvodnia všetko. Predstavenie sa nepodarilo? Krachuje ústavná zmluva? Je to beh na dlhú trať! Proti tomu nemožno nič namietať. Má sa obmedziť poslanecká imunita? Politici sa predsa pohybujú v úzkych mantineloch! Nepodarilo sa dokončiť reformu? Nič to, ale ťah na bránku bol dobrý!
Just píše, že športová terminológia je hneď po tej divadelnej druhým najvýznamnejším zdrojom, z ktorého možno donekonečna kutať trvalo udržateľné floskuly. „Množstvo športových metafor svedčí mimovoľne aj o tom, že naša politika, naša kritika, naša mediálna publicistika je po prvé hrou, po druhé hrou a nakoniec po tretie hrou. Má svojich aktérov, rozhodcov i obecenstvo... Paralely medzi športom a politikou či kultúrou sú čím ďalej tým zjavnejšie a resumé z tohto neradostného zistenia znie: nič na tomto svete neberte vážne, nič neplatí naozaj, všetko je dopredu zinscenovanou a kýmsi režírovanou hrou (divadlo) či istými pravidlami dopredu definovanou hrou (šport), ktorej jediným zmyslom je zábava a rozptýlenie.“ Možno je toto hodnotenie naozaj príkre, ale politické debaty, kde sa dokonca hlasuje za umelecký výkon, mu dávajú za pravdu.

.scéna

Druhou skupinou výrazov, ktoré prenikajú napríklad do politickej publicistiky, sú už spomínané divadelné termíny: „Všetko sa „odohráva“ v nejakej „réžii“, rokovania aj zápasy sú nielen „dramatické“, ale majú svoje „zákulisie, svoje „krízy“, „kolízie“, „peripetie“ i „katarzie“. Politici i športovci podávajú „výkon“, celebrity i strany denne hrajú nejaké „roly“.
Napríklad pojem scéna sa podľa Justa dnes používa okrem iného i tam, kde sa v minulosti používala iná, dnes už takmer zabudnutá, floskula „front“ A tak dnes okrem divadelnej scény máme aj scénu výtvarnú, fotografickú, pornografickú, internetovú, drogovú, hip-hopovú, mediálnu, bankovú, futbalovú a, samozrejme, politickú. „Zdá sa, že pojem scéna mal iste svoje počiatočné oprávnenie, podobne ako jeho neznesiteľne nadužívané dvojča, totiž slovo „mapovať“, píše Just a dodáva: Keď „scéna“, tak ju radšej hneď „mapujme“, a keď už máme „mapmapovať“, tak najlepšie nejakú „scénu“.
Podobne ako „scéna“ vstúpila z umenovedy do verejného a súkromného aj väzba „o tom“, podľa Justa najpoužívanejšie a univerzálne klišé prelomu tisícročí, nekorunovaný kráľ floskúl, symbol jazykovej globalizácie, kalkov a anglonáterov. Hoci u nás táto väzba nedosiahla také epidemické rozšírenie ako u susedov, príklad podpredsedu ODS Ivana Langera varuje: „O čem budou parlamentní volby? O míře naší volnosti při rozhodování o nás samotných, o velikosti a síle státu, o tom, zda připustíme, aby nám někdo zakazoval pracovat jak chceme... Tyto volby ale budou i o odvaze. Budou o odvaze provést nezbytnou a razantní proměnu podoby našeho státu. Budou o odvaze proměnit tohto tlustého, líného a neohrabaného otesánka, o odvaze ukončit žití ze dne na den, o míře naší osobní svobody a o odvaze politiků jednat.“ Skrátka, akákoľvek predmetná vec tohto sveta, akákoľvek mysliteľná profesia, disciplína, kategória, osoba, emócia či inštitúcia môže byť „o tom“.
O čom je o tom? pýta sa Just. Predovšetkým o móde, ale aj o našom pohodlí a netrpezlivosti hľadať zodpovedajúce sloveso a myslieť vlastnou hlavou a o dopyte po univerzálnom zovšeobecnení, recepte, slogane.

.predsa dobre viete

Jednou zo základných funkcií floskuly je prekryť nejakú nedostatočnosť – či už nejakého návrhu, predstavivosti, či argumentácie. Príkladov je „celý rad“ – povedané s Justom – jeden z tých drobných, písaných i hovorených nezmyslov, ktoré „nás hovoria“, bez toho, aby sa nad ich (ne)zmyslom ktokoľvek pozastavoval. Človek chce povedať, že je niečoho veľa, množstvo, more, ale nedokáže si spomenúť ani na jeden príklad. Nič to, odzbrojí nás „celým radom“.
Problém nie je v slove rad, ale v prívlastku celý. „Je to spojenie nadbytočné, logicky, prísne vzaté, vlastne nezmyselné i neobhájiteľné. Ktorý rad je vlastne celý?“ pýta sa autor slovníka. Podobne ako „celý rad“ je na tom „neposledný rad“ – priam vzorovo nekonkrétne, zahmlievajúce, všeobjímajúce označenie.
Absencia názoru či nechuť hľadať ostrejšie prívlastky viedla aj k premnoženiu prídavného mena „zaujímavý“. Nie že by toto slovo nebolo niekedy opodstatnené. „Je zaujímavé že, sa premiér nedostavil na súd, hoci v tom istom čase rečnil v Bratislave“ sa dá preložiť napríklad ako „Je podozrivé...“. Ako si však preložiť slovné spojenia zaujímavý film, herecký výkon, scenár, návrh zákona, výrok súdu? Just v tom má jasno: „Obyčajná charakteristika akéhokoľvek výkonu termínom zaujímavý bez ďalšieho spresnenia je dokladom bezradnosti.“ Podľa Justa slovo obstojí len ako nadpis, napríklad vo vete „Zaujímavý nápad mal XY“. Potom by však mala nasledovať argumentácia: čím to rečníka zaujalo, čo je na nápade pozoruhodné...
Zakryť sa dá aj nedostatok dôkazov. Nepriestrelné formulácie „vy to dobre viete“, „musíte predsa vedieť, že“ patria do kategórie výrokov, ktoré sa už nemusia nijako dokazovať, a pritom na nich býva postavený reťazec vývodov a razantný záver.

.mesto/štát/žena kontrastov

Kto za to môže? Napríklad novinári, ktorí majú smolu v tom, že sú na očiach a majú termíny, ktoré ich nútia písať a hovoriť rýchlo. Preto niekoľko príkladov zo slovenských médií (samozrejme, aj z .týždňa).
„Jeho svätosť XIV. dalajláma poskytol exkluzívny rozhovor televízii Markíza, týždenníku .týždeň a denníku SME,“ hlási jedna televízia deň po tom, ako druhá oznámila, že „v deň príletu bude mať TA3 ako jediné médium exkluzívny rozhovor s dalajlámom.“ Takže exkluzivita na jeden deň? V prípade dalajlámu, ktorý na Slovensko nechodí často, sa to ešte dá pochopiť. Čo však s prívlastkom exkluzívny pri rozhovore s celebritou, ktorá je v našich médiách každý deň? Podobne je to s prídavným menom „unikátny“. Vo vete „Pri internetovom nákupe dostanete unikátny kód“ je namieste, ale v prípade, keď noviny označujú ako unikátny letný seriál, ktorý mali aj rok predtým, je to už hádam prehnané.
K nadužívaným klišé, floskulám, zakrývajúcim nedostatok nápadov, patrí v našej tlači aj slovné spojenie „mesto/štát/krajina kontrastov“. Stačí niekoľko klikov na internetových stránkach novín a časopisov a hneď sa dostaneme na „Island – krajinu kontrastov“, do „Maroka: africkej krajiny kontrastov“, do „Čiernej Hory, krajiny plnej kontrastov“. Plný kontrastov je aj každý svojrázny región, Santo Domingo a, samozrejme, India. Až sa nakoniec dostaneme k otázke, ktorá krajina vlastne nie je krajinou kontrastov. Veď v každej je chudoba a bohatstvo, čistota a špina alebo sa tam aspoň strieda deň a noc.  
Kontrasty nelenia a začínajú postupovať aj do ďalších oblastí, a tak tu máme „Auto kontrastov šité na mieru Európanom“ i „Mesiac plný teplotných kontrastov“.  Známa moderátorka na otázku „Na obrazovke pôsobíte suverénne. Je to vaša pracovná póza, alebo ste rovnaká aj v súkromí?“ dokáže odpovedať aj vetami: „Mám dve tváre a ani jedna nie je pózou... Som žena kontrastov a možno aj rozporov, ale som šťastný človek.“
Kontrasty zákonite
 vyvolávajú kontroverziu. A tak máme v tlači každý deň nejaký kontroverzný film, zákon, predaj, pamätník, videoklip, výnimočný stav, klimatický balíček,  propagačný materiál, postup, plán, výrok, pozemok, obchod, kontroverzného podnikateľa, kouča, politika, Darwina, Cibuľu, filmára i kňaza.

.taekwondové tabu

Tak ako sa v článkoch film spája so slovíčkom kontroverzný, tak sa sex spája s tabu. Zopár príkladov nadužívania: „Tabu: Haider a jeho muži“, „Tínedžeri rozoberali tabu témy“, „Sex v práci prestal byť tabu, najmä pre Britky“, „Sex v tehotenstve nie je tabu“, „Orálny sex už nie je tabu ako kedysi“. Tabu môže byť ale aj vek, smrť, značky Štefánik a Masaryk, zdravotný stav premiéra, to, koľko zarábajú najlepší cyklisti... Medzi seneckými futbalistami bolo napríklad tabu slovo záchrana a pred olympiádou sme sa dozvedeli, že „pre Slovákov zostane tabu len taekwondo“:
Sú našťastie tabu, ktoré už ktosi zboril (existuje vhodnejšie sloveso?). Nobelova cena za ekonómiu zbúrala tabu, keď ju prvýkrát v histórii dostala žena, poľský premiér Tusk porušil tabu tým, že priznal trávu, europoslankyňa Beňová zase tým, že „prelomila tabu o adopcii detí homosexuálmi.“
Pôvodný význam slova nájdeme už len v správičke, ktorá hovorí že „herečka Nicole Kidman podľa kultúrneho zástupcu pôvodných obyvateľov Austrálie nebude mať deti. Porušila totiž tabu, ktoré hovorí, že ženy nesmú hrať na tradičný dychový hudobný nástroj didgeridoo.“
„Tabu“ u nás padajú jedno za druhým, a preto treba vždy „prepísať históriu“ a „zabudnúť na“. A čo potom? Nastane „nová éra“! V posledných rokoch prišla niekoľkokrát. V Únii sa začala nová éra po schválení Lisabonu, s Obamom prišla nová éra spolupráce vo svete, do novej éry vstúpil aj európsky hokej i celý svet (11. 9 2001), nová éra prišla aj v Lotyšsku, kde už dobre bolo. Zaznamenali sme aj novú éru videokamier, raketoplánov i digitálnych máp. Dostali sme sa dokonca až tak ďaleko, že „zakladateľom novej éry“ sa stal už aj Hyundai i30 (to je auto, nie konštruktér).
O tom, koľko taká „nová éra“ vydrží, svedčia tri roky staré vety Bélu Bugára: „Týmto chceme naznačiť aj to, že pre nás... sa začína nová éra, éra opozičnej spolupráce, ktorá nielen že je potrebná, ale my tvrdíme, že bude aj osožná.“ Hej, videli sme a oceňujeme.
Floskulou sa môže stať všeličo, napríklad tri bodky, ale aj bodka v titulku, kde má zrejme aj pri úplne banálnej udalosti vyvolávať pocit drámy. Tri príklady za všetky: „Šetríme. Už aj na kozmetike“, „Dangl pre HN: Partičky sa herci boja. No neublíži“, „Za bežný účet dáme 49 eur ročne. Iba“. 


.od artikulovania k deklarovaniu
Svoje floskuly má aj „politická scéna“, ktorá, podľa Justa, zamoruje verejný priestor zo všetkých najviac. Keď všetci politici len artikulujú a deklarujú, nemôžeme sa ani čudovať.
Vždy je lepšie povedať, že diaľnica je jednou z „priorít“ a dostavajú ju v strednodobom „horizonte“, ako sa zaviazať dostavať ju do roku 2010. Vždy je ľahšie, keď politik povie, že si „dokáže predstaviť“ alebo že vymyslel „filozofiu reformy“ ako to, že ju urobí. Veď stačí, že „vyslal signál“ (okrem vysielania signálov politici aj rozohrávajú politické hry, vyzývajú na vyzliekanie straníckych tričiek, a v „neposlednom rade“  aj vytĺkajú politický kapitál).  
Politici, ktorí sa u nás delia najmä na „boľševikov“ a „krajne pravicových“ by bez každodennej dávky floskúl asi neprežili. Premiér nevysvetľuje podozrivé obchody a tendre, ale na tlačovke zaútočí na novinárov, rozpráva o „protivládnych médiách“ a „prasciach“ a novinári sa touto floskulou, ktorej úlohou je len to, aby odpútala pozornosť od skutočných problémov, nechajú opakovane mlátiť po hlave a ešte o tom aj napíšu. Podobnými figovými listami sú aj „vlastenectvo“ a „Maďari“. Keď už problém nejde zahovoriť, prídu na rad eufemizmy ako „stranícky sponzor“ alebo „samoúnos“. A absenciu čohokoľvek možno prekryť sloganom „myslím národne, cítim sociálne.“ Deklarácia ako hrom.
Nie každé opotrebované slovo alebo fráza sú floskulou. Nie všetky slová, ktoré sa stali floskulami, možno odhodiť, občas totiž neslúžia len na zahmlievanie, ale aj niečo vystihujú. Slová „boľševik“, „fašista“, „rasista“ majú svoje opodstatnenie, ide len o to, aby sa nepoužívali ako univerzálna nálepka na ľudí, ktorých rečník nemá rád.
Svoje opodstatnenie má aj „nová éra“ či „tabu“, ich používanie by sa však nemalo preháňať (objavenie Ameriky novú éru určite začalo, nový hriankovač ju nezačne určite, Juraj Malíček svojím nedávnym článkom na Inlande o jedení ľudského mäsa tabu možno prekročil, ale seneckí futbalisti, ktorí nechcú spadnúť do nižšej ligy, určite nie). Stačí málo: ako hovorí klasik, treba prekresliť politickú (publicistickú) psychológiu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite