Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Pearl Harbor dnes

.zuzana Seberíniová .časopis .fenomén

Siedmy december je pre obyvateľov USA dátum porovnateľný s jedenástym septembrom. Je to dátum, ktorému v Spojených štátoch navždy ostalo označenie Deň hanby. Dátum, keď si USA každoročne pripomínajú útok na Pearl Harbor a svoj vstup do druhej svetovej vojny.

Na južnom pobreží havajského ostrova Oahu sa nachádza viacero miest, ktorých názvy znejú legendárne a pozná ich celý svet. Mesto Honolulu, pláž Waikiki a prístav Pearl Harbor, ktorý s nimi tesne susedí. Zatiaľ čo prvé dve miesta vo väčšine ľudí evokujú predstavu nekonečnej pohody, slnka, paliem a sporo odetých dievčin zdobených kvetmi a tancujúcich miestny tanec Hula, názov tretieho z tých miest sa spája s veľkým japonským útokom v druhej svetovej vojne. Ako to však obyčajne s podobnými miestami býva, ani tieto havajské legendy nie sú hodné svojho mena. Honolulu sa už dávno zmenilo na typické americké mesto plné sklenených mrakodrapov, Waikiki práve blízkosťou mrakodrapov z Honolulu stratila svoje čaro a pôsobí trochu ako  krajšia, no pomerne obyčajná pláž, a ak v Pearl Harbor človek očakáva miesto nesmiernej hrôzy, ostane tiež prekvapený: tento prístav totiž vyžaruje práve povestnú havajskú pohodu. 



.smutný výraz povinný
Pearl Harbor, v preklade Perlový prístav, je hodný skôr svojho romantického mena než udalosti, s ktorou je od roku 1941 spájaný. Záliv, ktorý už od pôvodných obyvateľov Havaja dostal svoje meno podľa ustríc – perlorodiek, má priezračne modrú vodu, na jeho brehoch rastú palmy a exotické kvetiny, a toto nádherné miesto má takmer tristo slnečných dní za rok. No ak prejavíte nadšenie nad tunajším prostredím, vyslúžite si od miestnych zamestnancov aj od návštevníkov pochádzajúcich zo Spojených štátov ostré kritické pohľady. Ste predsa na pietnom mieste, kde je povinnosťou tváriť sa skrúšene! 
Už pri vstupe do areálu prístavu, kde sa nachádza pamätník obetiam japonského útoku, návštevníkov vítajú zamestnanci v dobových uniformách z druhej svetovej vojny. Typické americké bezpečnostné kontroly, keď si so sebou do komplexu vyhradeného pre pamätník nemôžete zobrať ani malú kabelku či tašku od fotoaparátu, veľmi neprekvapia. História zálivu ako vojenskej základne sa totiž netýka len druhej svetovej vojny, ale má podstatne dlhšiu tradíciu a vojenské lode tu kotvia aj v dnešných časoch. 
Strategickú hodnotu polohy Havajských ostrovov, a teda aj zálivu Pearl Harbor ako námornej základne, rozpoznala severoamerická armáda už v devätnástom storočí, pričom začiatkom dvadsiateho storočia sa z neho stal dôležitý prístav, využívaný na dotankovanie lodí pri plavbe cez Pacifik. Poloha Havajských ostrovov, ktoré ležia 3 700 kilometrov od severoamerického pobrežia a ďalších dvetisíc kilometrov od najbližších ostrovov, ich predurčila stať sa miestom dôležitej zastávky lodí, a z celých ostrovov, často bičovaných divokými vlnami, sa práve chránený záliv Pearl Harbor osvedčil ako najlepší prístav. 
Aj v súčasnosti je Pearl Harbor ešte stále hlavným ostrovným prístavom amerického vojenského námorníctva v Pacifiku a so spádovou oblasťou, ktorá pokrýva 164 miliónov štvorcových kilometrov oceánu je zároveň základňou, ktorá kontroluje najväčšiu námornú plochu na svete. Aj pre tieto funkcie zálivu sa v jeho okolí, teda aj pri návšteve pamätníka z druhej svetovej vojny, mimoriadne dbá na bezpečnosť. 
Paradoxnejšie ako bezpečnostné kontroly však pôsobia rekvizity v rozľahlom komplexe, ktorý je plný informačných tabúľ o živote v prístave počas vojny a o útoku zo 7. decembra 1941. Medzi miestnymi exponátmi totiž nájdete nielen pôvodné lode a ponorky, ale aj bomby a torpéda používané počas bojov. Samozrejme, ani tie exponáty by nevyzerali až tak zvláštne, keby neboli umiestnené medzi palmami a kvetinovými kríkmi. V takom prostredí však pôsobia – zvlášť pre človeka z chladného kontinentálneho vnútrozemia, pre ktorého sú more a palmy exotikou samou osebe – značne bizarne. 
Hlavný pamätník obetiam útoku sa nachádza priamo nad vodou a od brehu ho delí asi kilometrový úsek, ktorý návštevníci prekonávajú plavbou na člne. Tento pamätník pritom nie je postavený na náhodnom mieste, ale priamo nad potopenou loďou Arizona. 



.mal byť pohodový deň
Keď sa 7. decembra 1941 o 7:55 ráno japonský útok začal, bolo v prístave pokojné nedeľné ráno. O tom, či sa útok dal predvídať, alebo nie sa historici sporia dodnes, faktom však je, že Američania mali viacero indícií, v súvislosti s ktorými mali byť minimálne v pohotovostnom režime. Neustále vyostrovanie vzťahov s Japonskom bolo síce varovným signálom, ktorý sa ešte dal prehliadnuť, avšak objavenie japonskej ponorky pri ústí zálivu o 3:42 toho istého rána mohlo byť americkým veliteľom nanajvýš podozrivé. Napriek tomu však pri začiatku náletu o viac než štyri hodiny neskôr takmer celá základňa v Pearl Harbor ešte spala. 
Načasovanie útoku bolo pritom strategické: Spojené štáty ešte neboli do svetovej vojny zapojené, takže nedeľa bola pre námorné sily doposiaľ žijúce v mieri dňom voľna, keď vojaci oddychovali a neboli pripravení na akékoľvek bojové úlohy. Keď človek navštívi Pearl Harbor ešte aj v dnešných časoch, dokáže ľahko pochopiť, prečo bola počas dňa voľna pripravenosť v námorných silách minimálna. Neuveriteľná pohoda, ktorá z celého prostredia vyžaruje, napovedá, že vojaci sa museli pred vstupom USA do druhej svetovej vojny pri svojej službe na havajskej základni na dni voľna neuveriteľne tešiť: ťažko si totiž predstaviť lepšie miesto na rekreáciu ako práve neďaleké pláže, a tak je ľahko pochopiteľné, že si aj členovia armády – predovšetkým tí z iných častí Spojených štátov – svoj pobyt na Pearl Harbor vychutnávali ako čiastočnú dovolenku. 



.absolútna nepripravenosť 
Nečakaný masívny vzdušný útok základňu v Pearl Harbor kompletne ochromil. Armáda cvičená na boj na otvorenom mori, ktorá na potenciálne napadnutie základne nebola vôbec pripravená, si s nečakaným leteckým útokom v prístave nevedela poradiť. Lode kotviace bok po boku v zálive boli až príliš ľahkým terčom bez možnosti obrany či úniku, a väčšina lietadiel odstavených nahusto v dlhých radoch pri pristávacej dráhe na neďalekom letisku nemala nijakú šancu vzlietnuť. A paradoxne, viaceré z tých lietadiel, ktorým sa napriek obrovským prekážkam vzlietnuť podarilo, zostrelila vlastná chaotická protilietadlová obrana, a z ďalších nekontrolovateľne vypadlo niekoľko narýchlo uchytených bômb priamo na mesto Honolulu. 
Útok, ktorý trval len dve hodiny, rozpútal v prístave aj v meste dokonalé peklo. Za tieto dve hodiny bolo zničených množstvo plavidiel a amerických lietadiel, z ktorých bola väčšina zbombardovaná ešte na zemi. Najhoršie pri útoku dopadla bojová loď Arizona, na ktorej zasiahla osemstokilová japonská bomba muničný sklad. Loď sa po vážnom poškodení okamžite potopila – a stala sa smrteľným väzením pre 1 177 vojakov na jej palube. Viacerí z tých, ktorí nezomreli priamo pri útoku, žili v podvodnom väzení ešte niekoľko dní, počas ktorých bolo údajne počuť klopanie na trup lode, avšak aj napriek tomu, že loď bola potopená len kúsok pod hladinou, sa tých vojakov nepodarilo vyslobodiť. Dnes je vrak lode Arizona „najväčšou rakvou v Spojených štátoch“, v ktorej sa stále nachádzajú telesné pozostatky viac než tisícky vojakov. 

.arizona memorial
V roku 1958 bol priamo nad stredom potopenej lode Arizona vybudovaný pamätník obetiam v Pearl Harbor. Vlajka pamätníka je zapichnutá v lodnom stožiari presne na pôvodnom mieste, kde sa vztyčovali vlajky na ešte funkčnej lodi. Tisícky Američanov si no to miesto chodia každoročne uctiť pamiatku padlých vojakov, avšak na cudzinca pôsobí celý ten tragický smútok v Pearl Harbor veľmi zvláštne. 
Aj bez snahy zľahčovať útok si človek totiž ľahko uvedomí jednoduché čísla: pri celom útoku na Pearl Harbor zahynulo okolo 2 400 ľudí, z čoho bola väčšina vojakov a len niekoľko desiatok civilistov. Aj keď je tragická smrť každého človeka obrovským nešťastím, ktoré si treba pripomínať, stále je toto číslo v porovnaní so šesťdesiatimi miliónmi obetí druhej svetovej vojny, alebo s 292 000 padlými vojakmi americkej armády veľmi zanedbateľné. Smútočné správanie Američanov na Pearl Harbor pôsobí zvlášť nepochopiteľne, ak človek zažil správanie sa príslušníkov tohto národa v niektorom z európskych koncentračných táborov, kde sa, na rozdiel od Pearl Harbor, viacerí zvyknú správať, akoby šlo o návštevu hradu či podobnej historickej atrakcie. A aj keď má ktokoľvek potrebu tváriť sa akokoľvek pietne, je veľmi zvláštne, aby sa aj od zahraničných turistov vyžadovalo rozprávať na pamätníku len pošepky a hrať smútok, ktorý človek v skutočnosti neprežíva. Ťažko si predstaviť vyžadovanie dodržiavania rovnakých pravidiel napríklad na Dukle, ktorá má na konte podstatne vyšší počet obetí...
.čo oko vidí a nevidí...
Jedno vysvetlenie pre ten obrovský nepochopiteľný smútok nad takmer sedemdesiat rokov starým nešťastím na Pearl Harbor azda predsa len existuje: Európan dokáže celý ten žiaľ hádam lepšie pochopiť len vtedy, ak v tejto krajine zažil aj výročie útokov z 11. septembra. Až tu si človek uvedomí, že aj keď v poslednom storočí bojovali Američania v najrôznejších kútoch sveta hneď niekoľkokrát a obete spomedzi amerických vojakov sa dajú rátať na státisíce, 7. december 1941 a 11. september o šesťdesiat rokov neskôr boli jediné dva dni, keď niekto vo veľkom zaútočil priamo na americké územie. Pritom len pri poslednej operácii v Iraku zahynulo od roku 2003 už takmer toľko vojakov čo na Pearl Harbor a pri útoku na Dvojičky dokopy, avšak tieto obete sú dostatočne ďaleko od americkej pôdy a aj tu zrejme platí staré známe – čo oko nevidí, to srdce nebolí. Pearl Harbor, rovnako ako pád Dvojičiek americké oko videlo, a zrejme práve preto tie útoky zasiahli americké srdce viac než státisíce obetí v iných častiach sveta. Zrejme práve preto si Spojené štáty každoročne tieto dve udalosti smútočne pripomínajú, a zrejme práve preto musia návštevníci na Pearl Harbor aj takmer sedemdesiat rokov po útoku rozprávať len pošepky, a predstierať trochu falošný smútok a skrúšenosť. 
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite