Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Krajina dôchodcov

.martin Droppa .časopis .téma

Americký projekt Sun City, kde si vraj v arizonskej púšti činorodo a sebestačne žijú desiatky tisícov čiperných starčekov a stareniek, znie pre nás ako sci-fi. My riešime oveľa prozaickejšie otázky.

V akom prostredí žijú tí z nich, ktorých z rôznych príčin neprichýlili ich potomkovia? Je prípad „odložených starkých" v Hronovciach ojedinelý? A neobchoduje sa na Slovensku s dôchodcami a ich „nedostatkovým" umiestňovaním v domovoch?
Prvým dňom tohto roka nadobudol účinnosť zákon č. 448 / 2008 Z. z. o sociálnych službách a o doplnení zákona č. 455 / 1991 Zb. o živnostenskom podnikaní. Ako prví na legislatívnu novinku kriticky reagovali neverejní, teda neštátni poskytovatelia sociálnych služieb. Podľa nich zákon občanom znemožňuje slobodný výber poskytovateľov, znevýhodňuje klienta a uzákoňuje monopol miest, obcí a vyšších územných celkov (VÚC) na vykonávanie sociálnych služieb. Tvrdia, že zákon je nesociálny. Zdá sa, že s novelami sa pretrhlo vrece. Rezort zdravotníctva v snahe vyjsť v ústrety tým rodinám zosnulých, ktoré sa sťažovali na agresívne praktiky pohrebných služieb pripravuje zase novelu, podľa ktorej by sa v starobincoch mali zriadiť akési dočasné márnice, vybavené chladiacim zariadením. Chýba už iba Herzov Spaľovač mŕtvol do každého zariadenia...
.modlitba ako tichý protest
Stredisko evanjelickej diakonie (SED) v Košeci, zariadenie pre seniorov s domovom sociálnych služieb neďaleko Ilavy, vzniklo v roku 1996. Kapacita je 45 miest v prevažne jednolôžkových izbách, vybavených na úrovni troj- či štvorhviezdičkového podtatranského penziónu. Mnohí zamestnanci, najmä ženy, tu majú pritom menšie mzdy ako niektorí ich klienti dôchodky. 
Riaditeľ SED v Košeci Marcel Breče vysvetľuje, v čom je podľa neho zákon o sociálnych službách diskriminačný: „Nastolil právny neporiadok, nikto zo žiadateľov ani ich rodinných príslušníkov nevie, čo a ako treba podniknúť pri žiadosti o umiestnenie do zariadenia sociálnych služieb.  Nemôžu si slobodne vybrať zariadenie, kam chcú ísť, napríklad vo svojom bydlisku či v jeho blízkosti. Namiesto toho sú odkázaní na rozhodnutia obcí, miest a vyšších územných celkov. V praxi to vytvára priestor na klientelizmus, úplatkárstvo, hľadanie účelových kontaktov a známostí.“
Riaditeľ Breče nemá času nazvyš, o pár hodín sa na nádvorí strediska začnú slávnostné služby Božie pri príležitosti trinásteho výročia založenia strediska. Slávnosť je tichým protestom , s cieľom vyvolať diskusiu o aplikovaní diskriminačného zákona do praxe a podnietení jeho zmeny. „Prosíme za tých, ktorí boli postihnutí, za starcov, za chorých na tele i na duši. Prosíme za vrchnosť cirkevnú i svetskú, aby ona múdro spravovala túto krajinu,“ generálny biskup Ev. a. v. cirkvi na Slovensku Miloš Klátik v kázni pokojne vyjadruje znepokojenie zo zákona.
V košeckej SED-ke dnes žije 65 klientov, z nich 33 z Trenčianskeho kraja. Trenčianska VUC-ka na základe žiadostí do tohto zariadenia umiestnila v ostatných mesiacoch asi šesť klientov. Predseda Trenčianskeho samosprávneho kraja Pavol Sedláček však zdôrazňuje, že aj keď majú podľa zákona finančne prispievať len na náklady „svojich“ klientov, prispievajú na chod celého zariadenia – podobne ako na chod iných neverejných zariadení tohto druhu v kraji. Pripúšťa, že nový zákon pri vybavovaní žiadostí zaťažuje administratívu samosprávneho celku a zákonná, 30- až 60-dňová lehota na posúdenie a vybavenie žiadosti je často pridlhá, nepraktická. Upozorňuje pritom na iný problém: starých a sociálne odkázaných ľudí v Trenčianskom kraji pribúda, kapacity všetkých zariadení už dnes nepostačujú...  
.idyla v Sučanoch
V Diakonickom centre SED v Sučanoch je ticho a útulne, na rozdiel od samotných Sučian, preťatých hlučnou a frekventovanou dopravnou tepnou. Zatiaľ čo okolo spustnutej sučianskej železničnej stanice za bieleho dňa bezdomovci z akýchsi rozvalín vyťahujú kusy oplesnetých dosiek, súcich akurát tak na spálenie, do centra prišla objednaná kaderníčka, otvorila pekne zariadené kaderníctvo a pozvala doň čakajúce seniorky. Rýchle nožnice, trvalá, melíry. Kaderníčka sa zvŕta, čerstvo vyfúkaná seniorka sa pýši novým účesom. „Oholíte ma, milostivá?“ opáči hosť nesmelo. „Iba ak z peňazí,“ zažartuje kaderníčka, babičky sa rozosmejú. 
Ján Remeník má vyše sedemdesiattri rokov, takmer šesťdesiat rokov prežil v Sučanoch, tretím rokom sa tu cíti ako doma. Nečudo – veď je tu i s manželkou, spolu sú už 46 rokov. „Držíme sa jeden druhého, ak Pán Boh dá, aj zlatú svadbu tu oslávime,“ vraví žoviálny senior, nemajúci v lete problém sadnúť na bicykel a odskočiť do obce po zmrzlinu, zákusky, drobné nákupy. Cnie sa mu len za poriadnym kusom domácej huspeniny. „Tá sa tu uvariť nedá,“ posťažuje sa. Clivotu zaháňa pohľadom do objemného akvária s pestrofarebnými rybami, ktoré si s kamarátmi z centra zariadili a umiestnili v spoločenskom kútiku na konci chodby. Miloš Čapčík zo Štiavničky sa narodil v polovici roka 1918, je najstarším obyvateľom centra. Žije tu tretí rok. Síce lakonicky skonštatuje, že „už ma aj tak v živote nič nebaví“, ale pravda je iná: S iskrivo sviežou pamäťou hovorí o tom, ako za slovenského štátu narukoval na východný front, po návrate do civilu sa zapojil do Povstania, padol do zajatia. Podobne ako kamarát Ján, aj on odovzdáva správe centra podstatnú časť svojho dôchodku. „Čo mi zvýši, to je moje, celkom mi to stačí,“ dodáva.
.rozpočet ako veľká neznáma
Riaditeľka centra s kapacitou päťdesiat miest, diakonka Lenka Taškárová, pripomína, že vyše deväťdesiat percent ich klientov prišlo do centra na základe žiadostí zo Žilinského samosprávneho kraja. Ten podľa nej neverejné sociálne zariadenia výrazne podporuje ako jeden z mála krajov. „Priemerné náklady na pobyt klienta sú asi 830 eur mesačne, plné o vyše 130 eur viac. Je pochopiteľné, že ako samoplatca má málokto reálnu možnosť hradiť si pobyt v plnej výške z vlastného. Bez príspevkov z rozpočtu žilinského VÚC a od sponzorov by sme teda nemohli existovať,“ vysvetľuje Taškárová.
„Žilinský VÚC nám prispieva 88 percentami na mzdové náklady a na odvody pre 31 zamestnancov centra, ďalších piatich zamestnávame na dohody,“ zdôrazňuje riaditeľka. Dnes nie je zrejmé, aký vysoký bude príspevok z rozpočtu VÚC na činnosť centra od 1. januára 2010: „V súčasnosti tím odborníkov z VÚC prehodnocuje žiadosti o poskytovanie zdravotnej a sociálnej starostlivosti v našom centre. Uvidíme, ako na tom budeme s financovaním v budúcom roku.“ 
Nie je vylúčené, že tak ako v Sučanoch aj v iných neverejných či verejných zariadeniach sociálnych služieb sa od budúceho roka budú zvyšovať mesačné pobytové poplatky. Vedenia neverejných zariadení, či už cirkevných, alebo súkromných sa nádejajú, že vyššie územné celky sa naďalej budú podieľať na ich financovaní tak, aby nebola limitovaná slobodná voľba výberu zariadenia klientom alebo jeho rodinným príslušníkom.
Kritici nového zákona hovoria o komplikáciách, ktoré priniesol nielen potenciálnym klientom a ich rodinným príslušníkom, príbuzným pri administratívnom vybavovaní žiadostí, ale aj zariadeniam spadajúcim pod iný ako sociálny rezort. Riaditeľ Liečebne pre dlhodobo chorých v Štiavničke neďaleko Ružomberka Pavel Chrenko upozorňuje na „sekeru“, ktorá zariadeniu, patriacemu do rezortu zdravotníctva, v dôsledku zákona vzniká: „Po ťažkej operácii k nám príde pacient, doliečime ho, o pár týždňov by mohol ísť do zariadenia sociálnych služieb, ale tam ho možno umiestniť len na základe rozhodnutia príslušného VÚC v zákonom stanovenej lehote až 60 dní. Dovtedy je u nás, všetky náklady na pobyt hradíme my. Sú to stovky, ak nie niekoľko tisíc eur mesačne, ktoré nám poisťovne nepreplatia.“ 
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite