Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Písanie sa mi prihodilo

.časopis .rozhovor

Do Bratislavy prišiel krátko po tom, ako si vo Frankfurte prevzal Mierovú cenu nemeckých kníhkupcov, zrejme najprestížnejšie ocenenie, aké môže spisovateľ v Európe dostať. Je jedným z najvýraznejších talianskych autorov a intelektuálov, začiatkom osemdesiatych rokov napísal vynikajúci literárny cestopis Dunaj. Hovorí, že nápad spracovať cestu od prameňa k ústiu najväčšej európskej rieky do „sentimentálneho románu” dostal práve v Bratislave. Claudio Magris.

.narodili ste sa v Terste v roku 1939. Aké to bolo vtedy mesto?
Terst bolo vtedy talianske mesto, ktoré sa vyznačovalo mimoriadne silným patriotizmom. 
.nie je to však typické talianske mesto...
Terst dlho patril do habsburskej monarchie a prichádzali doňho intelektuáli z rôznych častí Európy. To sa odráža napríklad aj v priezviskách obyvateľov Terstu. Máme tu priezviská chorvátske, arménske, židovské, grécke... Vidieť to aj v architektúre. V celom meste sú zjavné slovinské, chorvátske, talianske, 
nemecké aj židovské vplyvy. 
.dalo by sa teda hovoriť o stredoeurópskej atmosfére?
Určite. Keď som sa včera prešiel po Bratislave, cítil som sa tu ako doma, pretože som rozoznával rovnaký typ stavieb a architektúry ako doma v Terste. 
.je to teda mesto „na hranici”. To však môže spôsobovať aj konflikty...
Tých konfliktov tu bolo mnoho. Preto tu bol aj silný, no tragický odboj, ktorý nebol iba antifašistický, ale aj komunistický a protikomunistický.
.ako vyzeral Terst po druhej svetovej vojne?
Po vojne Terst nepatril nikam. Bolo to voľné teritórium, naša budúcnosť bola neistá. Mesto bolo pod správou Angličanov a Američanov a nevedelo sa, či sa dostaneme do Juhoslávie – a teda do Stalinovho sveta, alebo budeme patriť do Talianska – a astaneme sa tak súčasťou slobodného západného sveta. Spomínam si, ako som – ešte ako dieťa – išiel do oblasti, ktorá sa nazýva Carso. Tam bola hranica. Nebola to však len obyčajná hranica medzi dvoma štátmi. Bola to železná opona. Delila svet na Východ a Západ. Za touto hranicou bol svet ponurý a neznámy, bol to svet, do ktorého som nemohol vstúpiť. Bol to však 
zároveň svet, ktorý som poznal, ktorý mi bol veľmi blízky. 
.necítili ste sa doma v Taliansku?
Na oboch stranách hranice som sa cítil doma. Bola to hranica, ktorá delila môj svet na dva svety. Cítil som, že potrebujem byť aj na druhej strane, že sa potrebujem pohybovať medzi talianskym a slovanským svetom. Cítil som, že na to, aby som dospel, musím aj tú „druhú Európu”, ten svet za hranicou prijať ako svoj vlastný. Pokúšal som sa vo svojom vnútri vymazať rozdelenie medzi Východom a Západom.
.vaša manželka, významná spisovateľka Marisa Madieri, sa narodila v Rijeke...
Presne tak. Marisa zomrela pred 13 rokmi a svoj životný pocit výborne opísala v knihe Verde Acqua čiže Zelená voda. Narodila sa po vojne, keď sa delilo teritórium. Vtedy nastal obrovský presun talianských vojakov z Istrie do Talianska a ona ako malé dieťa žila sedem rokov v utečeneckom tábore. Vo svojej knižke rozpráva, ako bola prenasledovaná Slovincami pre pomstu, nacionalizmus. V tom rozprávaní objavuje korene svojej rodiny, ktoré boli sčasti slovinské a v dôsledku talianskeho nacionalizmu boli popierané. Objavuje svoju minulosť a nachádza svoj pocit blízkosti k tomu, čo jej bolo cudzie a čo sa v jej rodine odmietalo. Ona toto „cudzie” prijíma. 
.popri Terste je druhým kľúčovým mestom vášho života Turín...
Do Turína som odišiel ako osemnásťročný. Bol som už vtedy dosť zrelý čitateľ. Mal som prečítaných velikánov devätnásteho storočia, ale nečítal som nič od miestnych autorov z Terstu. Asi to je normálne. Človek má akýsi vnútorný odpor voči domácemu, svojmu, zaužívanému a chce spoznať niečo cudzie. Turín mi v tom pomohol. V Turíne som začal cítiť nostalgiu voči Terstu a práve v Turíne som si začal uvedomovať, akú kľúčovú úlohu zohralo v histórii moje rodné mesto Terst. Začal som čítať terstských autorov a začal som si uvedomovať, že Terst patril do Habsburskej monarchie, že moji rodičia majú židovských priateľov... 
.tam sa začal váš záujem o históriu?
Začala sa mi odkrývať moja vlastná minulosť. Aby som spoznal dobre môj svet, bolo mi jasné, že musím spoznať svet, ktorý bol predtým, ako som sa narodil. Bol to habsburský svet, ktorý už zanikol, bol to svet, ktorý ma nesmierne fascinoval. 
.čím vás fascinoval?
Bol to svet, za ktorým mnohí obyvatelia Terstu plakali, chýbal im. Bol svet, ktorý jediný poukázal na neporiadok sveta a snažil sa s ním nejako vyrovnať. Bol to svet viacnárodný – s nacionalistickými ťažkosťami aj so svojou harmóniou. Ja som ten habsburský svet pociťoval ako posledný epický svet, ako nesmiernu organickú ucelenosť. Necítil som však za ním nostalgiu. Podarilo sa mi pochopiť ten svet až  prostredníctvom poviedky terstských iredentistov (išlo o hnutie, usilujúce sa o odtrhnutie Terstu a okolia od habsburskej monarchie – pozn. red.), ktorí bojovali proti habsburskému svetu, no až keď ho zničili, uvedomili si, o čo prišli. Keď som začal písať svoju prvú knihu Habsburský mýtus, mal som 24 rokov, nebolo to hľadanie, ale objavovanie. Obajvovanie toho, čo stredná Európa pre nás znamenala, tej blízkosti, ktorú dnes pociťujem, keď sa prejdem ulicami Bratislavy.
.začali ste písať, aby ste porozumeli stredoeurópskemu kultúrnemu priestoru alebo preto, aby ste tento stratený priestor znovu vytvorili?
Nikdy som sa vedome nerozhodol napísať nejakú knihu. Mne sa to prihodilo. Ako keď sa stretnete s nejakým človekom a ešte neviete, čo sa stane. Necháte sa unášať. Dodnes, keď začnem písať knihu, neviem, o čom bude. Až keď napíšem asi tretinu, tak mi začína byť jasné, o čom bude. Je to tak ako v živote. Aj dnes: chcel by som sa ísť pozrieť na Bratislavský hrad, ale neviem, či sa to podarí a netuším, čo sa mi tam prihodí...
.čiže nie ste typ spisovateľa, ktorý už na začiatku vie, ako sa všetko skončí?
Problém nie je len to, že človek nevie, ako bude príbeh pokračovať – nemáte román v hlave ako v počítači. Problém je spoznať skutočnú tému príbehu, ktorá nie je vždy totožná s názvom. Napríklad sa rozhodnete písať o nejakom peknom kvete. Začnete o ňom písať. Hovoríte však o milovanej osobe. Keď ste začali písať o kvete, nevedeli ste ešte, že budete písať o milovanom človeku.
.ako tento prístup k písaniu fungoval v prípade knihy Dunaj? 
Myšlienka napísať Dunaj sa zrodila začiatkom osemdesiatych rokov na Slovensku, keď som s Marisou prechádzal rakúsko-československými hranicami a prichádzal som do Bratislavy. Rozhodol som sa, že pôjdeme po prúde Dunaja a uvidíme, čo sa ďalej stane. Bolo mi jasné, že kniha, ktorú napíšem, bude o rieke Dunaj a nie, povedzme, o rieke Missississippi. Ale nevedel som, či to bude reportáž, či hlavný hrdina bude cestovateľ, akým som bol v danej chvíli ja, alebo či to bude hrdina vymyslený, ktorému dám svoje atribúty – ako sa to nakoniec stalo. Ale môj hrdina nakoniec zomiera, no ja som ešte stále nažive. (Smiech.) Dunaj sa stal sentimentálnou cestou, je to však skrytý román. 
.dôležitú rolu má v knihe Viedeň...
Veľmi dôležitú, konkrétne zastávka na viedenskom cintoríne. Nielenže som tam prišiel o bizarnú poľovačku, ale uvedomil som si tam, že kniha bude o Babylonskej veži dnešného sveta. Dunaj sa stal symbolom tohto sveta. Prechádzali sme množstvom hraníc, ktoré neboli len politické, ale aj sociálne a kultúrne. Tušiť, o čom tá kniha bude, som začal, až keď som prvýkrát prepísal kapitolu o Slovensku, úplne som to pochopil, až keď som knihu prepísal celú. 
.dva roky ste boli členom talianskeho senátu, kde ste boli súčasťou politického boja. Aká to bola skúsenosť?
Mal som pocit, že je to moja morálna povinnosť, aj keď som to robil s nevôľou. Keď sa Berlusconi dostal tak rýchlo a absurdne k moci, mal som pocit, že to musím spraviť, no bolo to proti mojej náture. Ja totiž nie som človek, ktorý reprezentuje. Ja robím politiku cez literatúru. Do Ríma som teda išiel s pocitom morálnej nutnosti. Voči politike mám rešpekt. Nepáči sa mi postoj niektorých kolegov spisovateľov, ktorí išli do politiky, a potom sa z nej sklamaní vrátili. Politika nie je niečo, čo má uspokojovať môj vnútroný, duchovný svet. Pre mňa to bola ťažká a bolestná skúsenosť, lebo súvisela s ťažkým obdobím v mojom osobnom živote. Počas môjho pôsobenia v politike som sa dotkol hlavného problému, ktorý pretrváva dodnes. Ako spojiť demokraciu s rýchlosťou, akou sa menia problémy v dnešnej spoločnosti. Ako keby sme sa bavili o probléme svietenia petrolejovou lampou a kým nájdeme riešenie tohto problému, objaví sa elektrické svetlo. Tak je to aj v politike. Dnes je to o to ťažšie, že máme mediálnu spoločnosť. Tá kladie dôraz na to, aby sa o probléme diskutovalo, no nehľadá sa jeho riešenie.
.ako ste sa vlastne do talianskeho senátu dostali? 
Som jedinečný prípad toho, ako som sa do politiky dostal a ako som v nej pôsobil. Som predstaviteľ politickej strany, kde som bol zároveň jej jediný kandidát. Tá politická strana sa volala Lista Magris a ja som bol jej jediný kandidát. V Terste bolo vtedy päť politických strán, ktoré stáli proti Berlusconimu. Tie strany sa navzájom veľmi líšili a nevedeli sa zjednotiť. Preto si vymysleli stranu Lista Magris, kde ma zapísali. A tak som vyhral voľby. 
.normálne ste robili predvolebnú kampaň?
Bol som vtedy v Nemecku a kampaň som nerobil – no, možno som jej venoval jeden deň. Pravica sa však rozdelila, a tak som vyhral ja. V senáte som bol autonómny. Spolupracoval som s opozíciou, no stalo sa, že ma predseda senátu musel zavolať na konzultácie, pretože nebol nikto, kto by ma mohol zastúpiť. Tak som pendloval medzi Rímom a Terstom.
.ako vaše pôsobenie v senáte hodnotíte dnes?
Bolo to ťažké obdobie. Mal som zastupovať Terst, mal som riešiť banálne problémy, mal som hovoriť o tom, ako to je – a pritom neklamať. Bolo to ťažké, no bola to skúsenosť, ktorú neľutujem. Súviselo to s ťažkým obdobím v mojom živote. Všetko ma stálo veľmi veľa úsilia – každé jedno rozhodnutie. Som však za túto skúsenosť vďačný. Som vďačný aj svojim politickým protivníkom – hoci vedeli, že prežívam ťažké obdobie, ani jeden z nich to nikdy nezneužil.
.kniha Vy iste pochopíte, ktorá práve vyšla v slovenskom preklade, je osobná a bolestná. Je písanie pre vás liečivou silou?
Ide vlastne o moderné prerozprávanie príbehu Orfea a Euridiky. Je o tajomnom záhrobí, o tom, čo je niekde za svetom, za životom. V tom texte som chcel dať hlas žene. Vieme, že existuje veľa interpretácií toho, ako a prečo Orfeus stratil Euridiku. V mojej knihe je to Euridika, ktorá sa chce zo záhrobia vrátiť – preto, lebo milovala život. Príbeh je situovaný do „starobinca”, obracia sa na niekoho, koho nazýva „pán riaditeľ”, čo je zrejme alúzia na Boha. Nakoniec sa nevráti zo záhrobia, lebo sa sama rozhodla, že sa nevráti. 
.podobne ako vaše známe knihy Dunaj a Mikrokozmy, aj táto knižka, zdá sa, súvisí s vaším životom...
Má to súvislosť s jednou konkrétnou skúsenosťou. Navštevoval som dlho jeden starobinec, ktorý sa nachádzal v Terste uprostred mestského zhonu a dopravného chaosu. Navštevoval som tam jednu starú ženu. Bola to prahová skúsenosť, teda „skúsenosť na prahu”. Vchádzal som do starobinca a uvedomoval som si, že keď prekračujem ten prah, tak vchádzam do sveta, kde je iný čas, iná rýchlosť, iná hierarchia ľudí. Je to svet, kde sú iné hodnoty. Rozmýšľal som, či som ten svet schopný pochopiť. Táto kniha hovorí o bolesti, ktorá ja „strávená”. Nie zabudnutá, ale strávená. Ide tam aj o lásku, boj, ale aj o obyčajnosť partnerského života. V Taliansku a Francúzsku vznikli divadelné spracovania tej knihy a boli odlišné. Taliani zdôraznili skôr lásku a trápenie, Francúzi zdôraznili boj a zlomyselnosť. Zvláštne, však?
________________________________________________________________________
Claudio Magris / sa narodil v roku 1939 v Terste, teda v kozmopolitnom prístavnom meste, kde sa rakúska habsburská monarchia stretala s Talianskom a kde sa neskôr západná Európa dotýkala s juhoslovanským Balkánom. Skúsenosť „života na hranici” bola pre jeho historické, filozofické a literárne dielo kľúčová. Po štúdiu na univerzite v Turíne a na niekoľkých nemeckých univerzitách napísal dizertačnú prácu, ktorá sa stala jeho prvým kľúčovým dielom: Habsburský mýtus v modernej rakúskej literatúre (český preklad vyšiel v roku 2002 vo vydavateľstve Triada). Z množstva románov, divadelných hier, zbierok esejí a historických štúdií sú najznámejšie dve zvláštne knihy: Dunaj (1986, český preklad 1992) a Mikrokozmy (1997). Dunaj je kultúrnou geografiou strednej a juhovýchodnej Európy. Mikrokozmy sú literárnou poklonou Terstu (hlavne autorovej obľúbenej kaviarni Caffé San Marco) a jeho okoliu. V obidvoch románoch – lebo skutočne ide o romány – Claudio Magris dokazuje aký je citlivý pozorovateľ, ako dôkladne pozná literatúru o históriu a ako krásne, zaujímavo a príťažlivo o tom všetkom dokáže písať. Dunaj ani Mikrokozmy pritom nie sú žiadne intelektuálske bedekre, ale silná literatúra, ktorá spája viditeľné s tušeným a hlbokým. Sú to knihy o krajine a jej obyvateľoch, ale aj o láske, živote a smrti. 
Naše stretnutie s Claudiom Magrisom bolo podobne silné a zaujímavé. V celej Európe oceňovaný intelektuál a spisovateľ sa ukázal ako láskavý a múdry človek. Pozorne počúval otázky a presne formuloval odpovede. Napriek tomu, že veľa vie a všeličo prežil, rozprával s pokorou a zanietením – ako keby sa nehovoril s neznámym novinárom, ale so starým priateľom. Keď sme rozhovor končili, boli by sme ho radi počúvali ďalej.
V slovenskom preklade vyšla, žiaľ, len jedna malá knižka Claudia Magrisa Vy iste pochopíte (preklad František Hruška, AnaPress, 2009). Na Dunaj a Mikrokozmy stále čakáme.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite