Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Postele

.martin Leidenfrost .časopis .týždeň vo svete

Už po celý rok putujem Bruselom ako nomád. Za sebou mám nocľah v dvadsiatich siedmich posteliach. Nikdy so sebou nemám viac než jeden kufor. Zámerne. Chcem pochopiť eurokratov a lobistov aj z ich súkromnej stránky. Putovanie šlo dlho hladko.

Zo začiatku som zvykol bývať u jednej flámskej slečny v pokojnom meštianskom zákutí mestskej časti Ixelles. Moja domáca bola právnička v jednej veľkej právnickej firme, za férovú cenu som dostal jej „teenage room“. Bola trochu upäto ekologicky založená a zriadila si ťažko pochopiteľný regiment plastových vrecúšok a plastových nádob rozličnej farby. Čo mi na nej prekážalo, bol celkom identický spôsob, akým hovorila o najmenších aj najväčších veciach života. Keď sa zamilovala a keď pre šetrnú spotrebu energie mala dostať od elektrární preplatok, rozprávala mi o tom s tým istým zápalom. Môj vzťah k flámskej slečne ochladol, viac som u nej nebýval.
Putovanie šlo však naozaj dlho hladko. Vždy som mal strechu nad hlavou. Čím viac eurokratov a lobistov som spoznával, tým viac som mal možností. Raz som sa na pár dní utiahol do bývalého kláštora. Z kláštora sa stal medzičasom domov pre cudzincov, ktorým vyhovovalo prísne vedenie puritánskej bielovlasej Američanky. Bol to môj priateľ Jacek, ktorý ma upozornil na tento sirotinec pre dospelých.  Nešťastný poľský úradník EÚ sa práve vysťahoval, stal sa „rezidentom” v „ICA”. Všetci sme boli šokovaní, že Jacek zrazu prestal chodiť na recepcie o 18:30, pre Brusel typické, lebo sestra predstavená zvolávala o 19:00 na večeru. Jacek sa však chcel zbaviť balastu, chcel sa oslobodiť pre obdobie po Bruseli.
Dostal som vtedy celu v trakte „bed&breakfast“. Keď rezident Jacek uvidel moju celu, zbledol závisťou. Mal som lampu na čítanie, luxus tohto druhu si museli rezidenti zadovážiť sami. Hneď ako som prišiel, mi sestra predstavená oznámila, že fajčenie je povolené len v záhrade. Keď som o tri dni neskôr odchádzal, tak miestny režim už nebol až taký liberálny. Aj v záhrade sa smelo fajčiť už len postojačky, pri dvoch vyhradených popolníkoch pripevnených o múr kláštora.
Putovanie šlo naozaj veľmi dlho hladko. Stal som sa ľahkovážnym, takmer nič som už vopred neplánoval. Zrazu som sa ocitol na ulici. Bol pondelok, v pracovné dni sú hotely v tejto matke všetkých konferenčných miest drahé. Bol už večer. Nevedel som, kam ísť. Jediné, čo mi napadlo, bola výveska hodinového hotela, ktorú som si všimol, keď som písal o štrichzóne v pochybnej štvrti Alhambra. Dvadsať eur na tri hodiny, 35 eur na celú noc. Ak to bola pravda, bola to bezkonkurenčná cena. Zazvonil som.
Alhambra, „5th Avenue“, bola 18. miestom môjho bruselského nocľahu. Pripadal som si hlúpo, s laptopom a bez ženy, ale prijali ma pokojne. Ten dom bol zázrak z červenozamatovej tapisérie. Ozýval sa v ňom nežný ruský pop. Spýtal som sa, prečo. Hudba sa im zdala erotická, po rusky nevedeli. 
Vyšiel som po vŕzgajúcich schodoch nahor. Stonanie som nepočul. Počul som, ako mužský arabský hlas nadáva takmer nečujnej žene. Odomkol som si izbu. Stála v nej posteľ s baldachýnom, s pohľadom na veľké zrkadlo. Na béžovo kvetovaných stoličkách možno sedávali králi. Bolo tu umývadlo a budoár, vpredu s červeným látkovým závesom. Na stene visel rozostrený obraz francúzsky pôsobiacej blondíny, ako si nahá kľačiac  oblieka nič z textilu telovej farby. Ľahol som si do postele a pozoroval sa v obrovskom zrkadle. Aký oddych, pomyslel som si, ak človek stále putuje len sterilným údolím eurokratov! Už som sa nebál, že nebudem mať v Bruseli strechu nad hlavou. Spal som ako bábätko.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite