Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Dubajský budíček

.juraj Karpiš .časopis .týždeň v ekonomike

Oficiálne štatistiky v USA a v najväčších európskych ekonomikách potvrdili v treťom štvrťroku rast hrubého domáceho produktu oproti predchádzajúcemu štvrťroku. Recesia je teda papierovo za nami a do dverí sa tlačí optimizmus.

Po vyše roku takmer výlučne negatívnych ekonomických správ sa nemožno čudovať chuti radovať sa aj z drobností. Ľudia sú už krízy prejedení a konečne chcú počuť o tom, ako politik po urputnom a vôbec nie lacnom boji konečne zdolal stohlavého krízového draka. Optimistické naladenie a  predvianočná nákupná atmosféra však nemusia zodpovedať ekonomickej realite okolo nás. 
Pozitívne čísla HDP, asi jediný ekonomický indikátor vykazujúci naozaj pozitívne hodnoty, boli totiž vybojované za vysokú cenu, ktorú skôr či neskôr zaplatíme. Šrotovné v USA, Nemecku, na Slovensku alebo oprava historických pamiatok vo Francúzsku síce na chvíľu nafúknu štatistiky, no tieto programy sa nutne raz musia skončiť, a potom bude musieť vozík ekonomiky ťahať opäť iba somárik súkromnej sféry. A ten stále nie je v dobrom stave. Americký spotrebiteľ musí šetriť, britský zbankrotoval, európsky nikdy veľmi nerozhadzoval, čínsky je stále príliš chudobný a ten japonský je v kóme. Nezamestnanosť ďalej rastie a banky sa bezradne pozerajú na obrovské straty vo svojich súvahách. Nákladné vládne stimuly kradnú peniaze súkromnej sfére a prinášajú prísľub vysokých daní, čo oslabuje chuť investorov púšťať sa do nových projektov. Peniaze „zadarmo“, ktoré púšťajú do sveta centrálne banky, nafukujú všakovaké nové bubliny a aj vďaka nim sú napríklad akcie po ročnej recesii a takmer neexistujúcich ziskoch z hľadiska historických priemerov paradoxne nadhodnotené. 
To, že optimizmus týkajúci sa budúceho vývoja svetovej ekonomiky a dôvera v stabilitu finančného systému sú tak trochu predstierané a investori v hĺbke duše údajnému obratu zatiaľ príliš neveria, nedávno preveril Dubaj. Nejednému americkému bankárovi musel na Deň vďakyvzdania zabehnúť sviatočný moriak, keď si na svojom smartphone prečítal správy o tom, že dubajská štátna investičná spoločnosť Dubai World oznámila neschopnosť splácať svoje záväzky. Chuť do jedla v ten deň stratili určite vedúci predstavitelia americkej banky Citigroup, ktorá po tom, ako ju pred krachom svojimi peniazmi zachránili americkí daňoví poplatníci, požičala v decembri 2008 práve Dubaju 8 miliárd amerických dolárov. No nedali by ste peniaze na také perspektívne projekty, ako je halové lyžovanie v jednom z najteplejších miest na svete, umelé nákladne vybudované pieskové ostrovy v tvare paliem len pár kilometrov od úplne prázdnych plání či drahé superluxusné hotely v strede ľudoprázdnej púšte? 
Ohrozených je asi 60 miliárd dolárov, pričom najviac Dubaju napožičiavali údajne európske banky. Fakt, že 60 miliárd, čo je len 1,8 percenta odhadovaných strát svetových finančných inštitúcií z krízy, vystrašilo trhy a stalo sa správou číslo jeden, naznačuje, že to so svetovým finančným systémom stále nie je úplne v poriadku. Pritom centrálne banky ešte ani nezačali pacientovi odoberať barly extrémne nízkych úrokových sadzieb a množstva nových peňazí. Európska centrálna banka o tom zatiaľ iba hovorí a tá americká sa tvári, akoby tu nulový úrok pre finančné inštitúcie už mal byť naveky.  
Nie, ešte to nemáme úplne za sebou. Finančný armagedon, aký sme zažili koncom roku 2008, keď Bill Gross, šéf najväčšieho dlhopisového fondu na svete, volal z práce domov manželke, nech okamžite vyprázdni všetky ich bankové účty, je bohužiaľ ešte stále jedným z možných scenárov. 
Zlato – zlé svedomie centrálnych bankárov – svojimi historickými cenovými rekordmi iba súhlasne prikyvuje hlavou.
Autor je analytik INESS.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite