Aj ja si rád užívam ten zvláštny vzťah a niečo silné vo vzduchu, až sa mi žiada napísať niečo sociálne silné, bojím sa však, že si to všimnú naši sociálne cítiaci mudrci a mudrkyne, a budú to chcieť v mene pokroku zveľadiť, čo znamená, že to postupne zbavia prirodzenosti, a napokon to zničia. Kluby delíme na dobré a tie ostatné. Klub Za zrkadlom v Petržalke je niekde medzi – domáci umelci ho veľmi radi nemajú, zato zahraniční sa nevedia vynadchýňať jeho bizarnou krásou. Mňa vždy prekvapí, ako vyzerajú legendárne kluby. Taký Jazz club v Londýne som si predstavoval ako „vystajlovanú“ stavbu a ono je to úplne obyčajný priestor, dokonca trošku nešikovne riešený, ale keď vojdete, tak pocítite, že ste na dobrom mieste. Keď sme tak vošli nedávno do jedného klubu v New Yorku, jeden z mojich nemenovaných unavených bratov sa hneď otočil a odišiel. My, čo sme ostali, sme sa do klubu postupne zamilúvali, až sme splynuli v niečom úžasnom. Klub sa volal NuBlue a údajne patrí medzi newyorkské hity. Maličký, s polhodinovými radmi na záchod, ale zato s atmosférou, výbornou hudbou a usmievavými čašníkmi, ktorí nám, mužom v stredných rokoch, stále lichotia, lebo si pred naliatím vždy vypýtajú doklad, že máte viac ako 21 rokov. V Chicagu sme zas boli v slávnych bluesových kluboch, čo sú úplne obyčajné bary s maličkým pódiom, charakteristickou vôňou, zopár návštevníkmi a vášňou na pódiu. Tam si uvedomíte, ako sa všetko začína malými veľkými vecami, ako je celá hudobná scéna vo vyspelom svete pevne postavená na klubových základoch. A keď už som v úvode načrel aj do rodovej problematiky, tak mi napadá, že pre hudobný klub s jeho životodarným poslaním a príťažlivým kúzlom by sa oveľa viac hodil ženský rod. Ešteže hudba je hudba a nie hudbo.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.