A na Berlín „bieda“, ak sa to tak dá v našich, v skutočnosti veľmi bohatých krajinách nazvať, naozaj prišla. Nezamestnanosť je tu stále nejakých pätnásť, dvadsať percent a Berlín ako mesto je chudobnejšie než Praha alebo Bratislava. A o Berlínčanoch to pri férovom porovnaní platí tiež. Mizerne, ešte horšie než v Berlíne, je hlavne všade naokolo, takže jediným slušne prosperujúcim odvetím tu okrem vládnych úradov je turistika. A je známe, že predovšetkým do miest čoraz viacej turistov prichádza na víkendy a chcú – predsa nakupovať. No a tak sa berlínska vláda, pretože Berlín je samostatnou spolkovou krajinou, rozhodla nechať v nedeľu otvorené. Nie stále, občas, ale teraz pred Vianocami, cez advent, stále.
Lenže narazila. Cirkvi, katolícka aj luteránska, sa sťažovali na súde, že sa tým porušuje ústava, kde je nedeľa dňom odpočinku. Vyhrali a berlínske obchody musia teraz pred Vianocami na bronzovú, striebornú aj zlatú nedeľu zavrieť.
Mýlia sa tí, ktorí tvrdia, že ide o somarinu a že sa svet nezrúti, či už bude tak, alebo tak. Ide o konflikt dvoch civilizácií, ktoré na seba práve v Berlíne, meste celou studenou vojnou rozdelenom na Východ a Západ, narážajú najviditeľnejšie. Ide o konflikt našej postkomunistickej civilizácie a západného európskeho sveta. Samozrejme, každá paušalizácia zjednodušuje.
Ale všeobecne platí, že na západe Únie považuje väčšina ľudí za najvyššiu hodnotu „poriadok“, ktorý im umožnil posledných šesťdesiat rokov prežiť v mieri, bezpečí a blahobyte. U nás, na Východe, ktorý je však v skutočnosti stredom Európy, máme ako najvyššiu hodnotu „slobodu“. Slobodu robiť si konečne, po tých štyridsiatich rokoch komunistického „neporiadku“, slobodne, čo chceme. Komunistický útlak nenahradil západný poriadok, ale sloboda. Často za obrovskú cenu – napríklad u nás v Česku zvíťazila pri privatizácii nad poriadkom sloboda ukradnúť si, čo sa dalo. A mať obchody otvorené stále.
Bez poriadku, alebo so zle dodržiavaným a porušovaným poriadkom je naša „postkomunistická“ Európa logicky menej efektívna ako Európa západnejšia. Preto si Západ stále ešte môže dovoliť, hoci čoraz menej, sociálny štát, napríklad aj štvordňový pracovný týždeň a vo väčšine štátov príjmy, o ktorých v tých našich krajinách môžeme len snívať. Aby sme všetky tie naše zlodejčiny, nefungujúce súdy, zem spľundrovanú komunistami, ale aj mizerných šéfov, firmy ulievajúce zisky von alebo na hlúposti, a tak ďalej – dohnali tým, že viac pracujeme. Lepšie povedané, sme dlhšie v práci.
A máme obchody otvorené v sobotu a v nedeľu, niektoré dokonca aj dvadsaťštyri hodín denne, a ešte si pochvaľujeme, aká je to vymoženosť. Nie je to vymoženosť, je to len sloboda, ktorá bola postavená nad poriadok. Poriadok, ktorý hovorí, že človek by mal mať nejaký víkend a v nedeľu by nemal pracovať, aby mohol raz týždenne zájsť na omšu do kostola. Nedeľným „shoppingovaním“ sa neposúvame do pokresťanských, ale vraciame sa do predkresťanských dôb.
Hoci mne, novinárovi z denníka, to môže byť fuk. Mne nedele zrušili vo chvíli, keď niekto zaviedol pondelňajšie vydanie novín.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.