V rozhovore s ním som si uvedomil, akú kľúčovú úlohu môže zohrať osobná skúsenosť. Keby kompozície, ktoré ho vo svete preslávili, vznikli vo vtedajšom Československu, výsledkom by, pravdepodobne, boli zákazy a perzekúcia.
.vaša skladba De Staat je skomponovaná na pasáž z rovnomenného Platónovho pojednania, kde sa v súvislosti s hudbou o. i. píše: „Lebo nikde sa nemenia múzické zákony, aby sa zároveň nemenili najdôležitejšie štátne zákony.” Veríte, že hudba môže mať takú silu?
Nemyslím si to, ale Platón si to myslel. Každý skladateľ by bol však rád, keby jeho hudba takú silu mala. Dnes viem, že spoločnosť môžu meniť len idey, ktoré reprezentujú napríklad mýty, náboženstvá alebo politické zmýšľanie. Dávajú očakávané odpovede a majú toho, mimochodom, veľa spoločného. V 70. rokoch som chcel povedať: „Platón síce nemá pravdu, ale je mi ľúto, že to je tak.“ Napísal som skladbu, lebo som chcel mať silu, akou disponujú politici. Kompozícia De Staat je hlučná, plná energie a snaží sa presviedčať. Mauzóleum som skomponoval neskôr a stalo sa veľmi úspešným. V tom diele hovorím oveľa otvorenejšie o svojich politických ideáloch a víziách. Prvé predvedenie mimo Holandska bolo na festivale Varšavská jeseň. Varšava bola pre mňa veľmi zaujímavá skúsenosť, pretože diskusia o vzťahoch politiky a umenia tam bola veľmi odlišná od Západu.
.mauzóleum vychádza z textu ruského anarchistu Michaila Bakunina. Vo svojom zúrivom manifeste rovnosti a slobody z roku 1871 žiada zrušenie štátu a kolektívne vlastníctvo. Iste chápete, že s metamorfózami podobných ideí nemáme v stredoeurópskom priestore najlepšie skúsenosti...
Vždy som sa zaujímal o politiku, ktorá smerovala k náprave nespravodlivosti v spoločnosti. Korene komunizmu, ktoré majú pôvod v polovici 19. storočia, napríklad u Marxa, mali a stále majú moje sympatie. Kapitalizmus je nespravodlivé zriadenie, z ktorého musíme vyrásť, pretože utláča ľudí po celom svete. Predpokladám, že sa to nezmení počas môjho života, ale raz k tomu príde...
.ako si predstavujete takú zmenu?
Už nebude dochádzať k tomu, že väčšia skupina ľudí ovláda menšiu, tú chudobnejšiu. Pozrite sa napríklad na situáciu v Afrike alebo v juhoamerických štátoch. V 70. rokoch som tieto veci prežíval veľmi intenzívne, aj keď si uvedomujem, že pozícia skladateľov na Západe bola odlišná od ich postavenia v socialistických štátoch. Tiež musím povedať, že mi situácia, ktorá sa vyvinula v Rusku od nástupu Lenina nebola nikdy blízka. Mimochodom Bakuninov text v Mauzóleu je svojím spôsobom antikomunistický. Je známe, že Bakunin a Trockij, obaja aktívni a radikálni revolucionári, boli veľkými nepriateľmi Marxa. Tento aktivizmus a energia sú mi oveľa bližšie ako ťaživá byrokracia komunistického aparátu.
.v roku 1969 ste sa zúčastnili protestného prerušenia koncertu v slávnej amsterdamskej koncertnej sále Concertgebouw. O čo presne vtedy išlo?
Stále si myslím, že ten čin bol veľmi nutný, no oveľa dôležitejšie sú výsledky. V tom čase sme protestovali najmä proti despotizmu veľkých symfonických orchestrov, ktoré si uzurpovali od vlády všetky peniaze. Našou predstavou bol vznik viacerých menších ansámblov na súčasnú, improvizovanú, ale i starú hudbu a džez. Všetci mali dostať viac šancí, čo sa aj stalo, pretože protest spojil avantgardných i džezových hudobníkov. Výsledkom bol rozmach kultúry, jej rôznorodosť a nárast publika. Posledných desať rokov sa však situácia, bohužiaľ, mení na tú, proti ktorej sme vtedy protestovali. Je to dielo pravicových politikov. Títo pragmatici nemajú radi umenie a chcú sa ho zbaviť.
.veľmi pragmatická otázka: kto by mal podľa vás umenie financovať?
Som presvedčený, že zodpovedným za „zraniteľné“ skupiny by mal byť štát.
.koho považujete za takéto skupiny?
Napríklad chorých alebo postihnutých ľudí a akokoľvek zvláštne to znie i intelektuálov a experimentálnych umelcov. Napokon, existuje len málo výnimiek v dejinách, keď sa o nich štát nestaral.
.v rámci vášho protestu ste koncom 60. rokov prestali písať pre tradičné orchestre...
Aj vďaka tejto rezignácii som si vyvinul hudobný jazyk, čerpajúci z iných prameňov. Masy poslucháčov ma nikdy nezaujímali. Spočiatku som si preto aj našiel pre svoju hudbu malé ansámble, ktoré jej získali publikum. To sa zväčšovalo, pretože ľudí zaujíma umenie, ktoré je autentické a pravdivé. Pochopili tiež, že hudobníci veria tomu, čo robia. Takým spôsobom to fungovalo i zahraničí a som veľmi rád, že rovnaký postoj cítim aj v Bratislave.
.vaša hudba obsahuje aj neprehliadnuteľné džezové vplyvy. Aký máte vzťah k tomuto žánru?
Nevyrastal som na populárnej hudbe, ktorú som považoval za príliš naivnú. Zaujímal ma džez. To, čo sa udialo medzi Armstrongom a free jazzom je fascinujúce a extrémne dôležité nielen z hľadiska hudby. Ak chcete príklad súvislosti medzi progresom hudby a zmenami v spoločnosti, práve hovoríme o období emancipácie Afroameričanov. Bol som fanúšikom bopovej generácie Charlieho Parkera, Milesa Davisa, mal som však rád i big bandy Stana Kentona alebo Counta Basieho. Improvizácia a odlišné inštrumentačné i hráčske techniky tejto hudby ma uchránili pred tým, aby som sa stal akademickým. Trombón v džeze je úplne iný ako u Brucknera.
.je pre vás synonymom „akademickosti“ tradícia nemeckej romantickej hudby?
Je to, samozrejme, aj otázka vkusu. Nerozmiem hudbe neskorého romantizmu. Myslím si, že skutočnými romantikmi boli raní romantici ako Schubert alebo Chopin. Nemám rád Schönbergovu hudbu, pretože vychádza priamo z tradícií Mahlera a nemeckého romantizmu, čo platí ešte o Antonovi Webernovi. Môj otec i brat boli skladateľmi a vždy sa viac zaujímali o francúzsku hudbu – Gabriela Faurého či Maurica Duprého. Aj preto sa mojím skladateľským hrdinom stal ruský emigrant, ktorý prišiel do Paríža – Igor Stravinskij. Od jeho vstupu na scénu idú skladatelia buď v línii Schönberga, alebo Stravinského, Steve Reich je napríklad jasný „stravinskovec“.
.súčasná hudba a hudba minulého storočia je typická veľkou divergentnosťou hudobných štýlov a skladateľských poetík. Existuje spôsob, ako by sa v nich mohlo publikum zorientovať?
Uvažovaniu o publiku som v minulosti venoval veľa času a energie. Už to neriešim. Čítam teraz Charlesa Dickensa. Som teda Dickensovým „publikom“. Prečo sa v literatúre tak často nehovorí: „Prečo nečítate toto alebo tamto?“ Problém výberu tu nie je pociťovaný tak intenzívne ako v hudbe. Ten však nie je podľa mňa kľúčovou otázkou. Keď niekomu vyhovuje braková literatúra alebo braková hudba, nevadí mi to. Je to osobná záležitosť každého, ktorá prechádza zmenami aj v súvislosti s vekom. Keď máte pätnásť, zbožňujete výborne vyzerajúcich popových spevákov a nechcete chodiť na koncerty s rodičmi. Nemá to nič spoločné s hudbou.
.charlesa Dickensa? Romány Nikolas Nickleby alebo David Copperfield? Dickens je však veľmi romantický autor...
To je práve to. Spôsob, akým ľudia tieto knihy čítali v čase ich vzniku je úplne iný ako dnes. Podľa mňa napríklad Samuel Beckett vďačí za veľa Dickensovi. V Dickensovi je všetko ironické, čo je typické pre absurdnosť Beckettových textov.
.ste vyhľadávaným pedagógom kompozície, prednášate po celom svete. Ako vediete ku komponovaniu svojich žiakov?
Myslím si, že idea, že každý by si mal nájsť svoj vlastný hudobný štýl či jazyk, je úplne nesprávna. My nie sme predsa dôležití, dôležitá je hudba. Musíme preto nájsť, ktorý tón je tým správnym po tóne, ktorý sme práve napísali. Treba preto pozorne počúvať, čo sa nám na hudbe, ktorá nás oslovuje, páči a snažiť sa pochopiť, prečo sa nám to páči. Potom sa snažiť vybrať z toho, čo nás obklopuje. Ja som sa nikdy nesnažil byť originálnym. Je preto paradoxné, že ľudia začali časom hovoriť „typický Andriessen“. Každú skladbu sa vždy snažím urobiť úplne inak – zdá sa teda, že som neuspel a dostal sa k vlastným limitom. To je typicky ľudské, narážať na limity – je však potrebné neustále sa pokúšať prekonávať ich.
.takže tradícia a remeslo sú pre vás dôležité...
To je to, čo učím. Pozorne počúvať a analyzovať. Mal som množstvo študentov a každý z nich je úplne iný. Schönbergovi žiaci boli všetci závislí od jeho 12-tónovej techniky.
Autor je šéfredaktor mesačníka Hudobný život.
Louis Andriessen sa narodil v roku 1939 v hudobníckej rodine, v 70. rokoch sa stal vo svete známym ako radikálny tvorca politicky angažovaných diel, ovplyvnených tvorbou Igora Stravinského, americkým minimalizmom, džezom i povojnovou avantgardou. Je vyhľadávaným pedagógom, medzi jeho žiakov patrí i slovenský skladateľ Daniel Matej. V Bratislave zazneli v interpretácii súboru VENI ensemble pod taktovkou Mariána Lejavu jeho kľúčové diela De Staat a Mausoleum.
.vaša skladba De Staat je skomponovaná na pasáž z rovnomenného Platónovho pojednania, kde sa v súvislosti s hudbou o. i. píše: „Lebo nikde sa nemenia múzické zákony, aby sa zároveň nemenili najdôležitejšie štátne zákony.” Veríte, že hudba môže mať takú silu?
Nemyslím si to, ale Platón si to myslel. Každý skladateľ by bol však rád, keby jeho hudba takú silu mala. Dnes viem, že spoločnosť môžu meniť len idey, ktoré reprezentujú napríklad mýty, náboženstvá alebo politické zmýšľanie. Dávajú očakávané odpovede a majú toho, mimochodom, veľa spoločného. V 70. rokoch som chcel povedať: „Platón síce nemá pravdu, ale je mi ľúto, že to je tak.“ Napísal som skladbu, lebo som chcel mať silu, akou disponujú politici. Kompozícia De Staat je hlučná, plná energie a snaží sa presviedčať. Mauzóleum som skomponoval neskôr a stalo sa veľmi úspešným. V tom diele hovorím oveľa otvorenejšie o svojich politických ideáloch a víziách. Prvé predvedenie mimo Holandska bolo na festivale Varšavská jeseň. Varšava bola pre mňa veľmi zaujímavá skúsenosť, pretože diskusia o vzťahoch politiky a umenia tam bola veľmi odlišná od Západu.
.mauzóleum vychádza z textu ruského anarchistu Michaila Bakunina. Vo svojom zúrivom manifeste rovnosti a slobody z roku 1871 žiada zrušenie štátu a kolektívne vlastníctvo. Iste chápete, že s metamorfózami podobných ideí nemáme v stredoeurópskom priestore najlepšie skúsenosti...
Vždy som sa zaujímal o politiku, ktorá smerovala k náprave nespravodlivosti v spoločnosti. Korene komunizmu, ktoré majú pôvod v polovici 19. storočia, napríklad u Marxa, mali a stále majú moje sympatie. Kapitalizmus je nespravodlivé zriadenie, z ktorého musíme vyrásť, pretože utláča ľudí po celom svete. Predpokladám, že sa to nezmení počas môjho života, ale raz k tomu príde...
.ako si predstavujete takú zmenu?
Už nebude dochádzať k tomu, že väčšia skupina ľudí ovláda menšiu, tú chudobnejšiu. Pozrite sa napríklad na situáciu v Afrike alebo v juhoamerických štátoch. V 70. rokoch som tieto veci prežíval veľmi intenzívne, aj keď si uvedomujem, že pozícia skladateľov na Západe bola odlišná od ich postavenia v socialistických štátoch. Tiež musím povedať, že mi situácia, ktorá sa vyvinula v Rusku od nástupu Lenina nebola nikdy blízka. Mimochodom Bakuninov text v Mauzóleu je svojím spôsobom antikomunistický. Je známe, že Bakunin a Trockij, obaja aktívni a radikálni revolucionári, boli veľkými nepriateľmi Marxa. Tento aktivizmus a energia sú mi oveľa bližšie ako ťaživá byrokracia komunistického aparátu.
.v roku 1969 ste sa zúčastnili protestného prerušenia koncertu v slávnej amsterdamskej koncertnej sále Concertgebouw. O čo presne vtedy išlo?
Stále si myslím, že ten čin bol veľmi nutný, no oveľa dôležitejšie sú výsledky. V tom čase sme protestovali najmä proti despotizmu veľkých symfonických orchestrov, ktoré si uzurpovali od vlády všetky peniaze. Našou predstavou bol vznik viacerých menších ansámblov na súčasnú, improvizovanú, ale i starú hudbu a džez. Všetci mali dostať viac šancí, čo sa aj stalo, pretože protest spojil avantgardných i džezových hudobníkov. Výsledkom bol rozmach kultúry, jej rôznorodosť a nárast publika. Posledných desať rokov sa však situácia, bohužiaľ, mení na tú, proti ktorej sme vtedy protestovali. Je to dielo pravicových politikov. Títo pragmatici nemajú radi umenie a chcú sa ho zbaviť.
.veľmi pragmatická otázka: kto by mal podľa vás umenie financovať?
Som presvedčený, že zodpovedným za „zraniteľné“ skupiny by mal byť štát.
.koho považujete za takéto skupiny?
Napríklad chorých alebo postihnutých ľudí a akokoľvek zvláštne to znie i intelektuálov a experimentálnych umelcov. Napokon, existuje len málo výnimiek v dejinách, keď sa o nich štát nestaral.
.v rámci vášho protestu ste koncom 60. rokov prestali písať pre tradičné orchestre...
Aj vďaka tejto rezignácii som si vyvinul hudobný jazyk, čerpajúci z iných prameňov. Masy poslucháčov ma nikdy nezaujímali. Spočiatku som si preto aj našiel pre svoju hudbu malé ansámble, ktoré jej získali publikum. To sa zväčšovalo, pretože ľudí zaujíma umenie, ktoré je autentické a pravdivé. Pochopili tiež, že hudobníci veria tomu, čo robia. Takým spôsobom to fungovalo i zahraničí a som veľmi rád, že rovnaký postoj cítim aj v Bratislave.
.vaša hudba obsahuje aj neprehliadnuteľné džezové vplyvy. Aký máte vzťah k tomuto žánru?
Nevyrastal som na populárnej hudbe, ktorú som považoval za príliš naivnú. Zaujímal ma džez. To, čo sa udialo medzi Armstrongom a free jazzom je fascinujúce a extrémne dôležité nielen z hľadiska hudby. Ak chcete príklad súvislosti medzi progresom hudby a zmenami v spoločnosti, práve hovoríme o období emancipácie Afroameričanov. Bol som fanúšikom bopovej generácie Charlieho Parkera, Milesa Davisa, mal som však rád i big bandy Stana Kentona alebo Counta Basieho. Improvizácia a odlišné inštrumentačné i hráčske techniky tejto hudby ma uchránili pred tým, aby som sa stal akademickým. Trombón v džeze je úplne iný ako u Brucknera.
.je pre vás synonymom „akademickosti“ tradícia nemeckej romantickej hudby?
Je to, samozrejme, aj otázka vkusu. Nerozmiem hudbe neskorého romantizmu. Myslím si, že skutočnými romantikmi boli raní romantici ako Schubert alebo Chopin. Nemám rád Schönbergovu hudbu, pretože vychádza priamo z tradícií Mahlera a nemeckého romantizmu, čo platí ešte o Antonovi Webernovi. Môj otec i brat boli skladateľmi a vždy sa viac zaujímali o francúzsku hudbu – Gabriela Faurého či Maurica Duprého. Aj preto sa mojím skladateľským hrdinom stal ruský emigrant, ktorý prišiel do Paríža – Igor Stravinskij. Od jeho vstupu na scénu idú skladatelia buď v línii Schönberga, alebo Stravinského, Steve Reich je napríklad jasný „stravinskovec“.
.súčasná hudba a hudba minulého storočia je typická veľkou divergentnosťou hudobných štýlov a skladateľských poetík. Existuje spôsob, ako by sa v nich mohlo publikum zorientovať?
Uvažovaniu o publiku som v minulosti venoval veľa času a energie. Už to neriešim. Čítam teraz Charlesa Dickensa. Som teda Dickensovým „publikom“. Prečo sa v literatúre tak často nehovorí: „Prečo nečítate toto alebo tamto?“ Problém výberu tu nie je pociťovaný tak intenzívne ako v hudbe. Ten však nie je podľa mňa kľúčovou otázkou. Keď niekomu vyhovuje braková literatúra alebo braková hudba, nevadí mi to. Je to osobná záležitosť každého, ktorá prechádza zmenami aj v súvislosti s vekom. Keď máte pätnásť, zbožňujete výborne vyzerajúcich popových spevákov a nechcete chodiť na koncerty s rodičmi. Nemá to nič spoločné s hudbou.
.charlesa Dickensa? Romány Nikolas Nickleby alebo David Copperfield? Dickens je však veľmi romantický autor...
To je práve to. Spôsob, akým ľudia tieto knihy čítali v čase ich vzniku je úplne iný ako dnes. Podľa mňa napríklad Samuel Beckett vďačí za veľa Dickensovi. V Dickensovi je všetko ironické, čo je typické pre absurdnosť Beckettových textov.
.ste vyhľadávaným pedagógom kompozície, prednášate po celom svete. Ako vediete ku komponovaniu svojich žiakov?
Myslím si, že idea, že každý by si mal nájsť svoj vlastný hudobný štýl či jazyk, je úplne nesprávna. My nie sme predsa dôležití, dôležitá je hudba. Musíme preto nájsť, ktorý tón je tým správnym po tóne, ktorý sme práve napísali. Treba preto pozorne počúvať, čo sa nám na hudbe, ktorá nás oslovuje, páči a snažiť sa pochopiť, prečo sa nám to páči. Potom sa snažiť vybrať z toho, čo nás obklopuje. Ja som sa nikdy nesnažil byť originálnym. Je preto paradoxné, že ľudia začali časom hovoriť „typický Andriessen“. Každú skladbu sa vždy snažím urobiť úplne inak – zdá sa teda, že som neuspel a dostal sa k vlastným limitom. To je typicky ľudské, narážať na limity – je však potrebné neustále sa pokúšať prekonávať ich.
.takže tradícia a remeslo sú pre vás dôležité...
To je to, čo učím. Pozorne počúvať a analyzovať. Mal som množstvo študentov a každý z nich je úplne iný. Schönbergovi žiaci boli všetci závislí od jeho 12-tónovej techniky.
Autor je šéfredaktor mesačníka Hudobný život.
Louis Andriessen sa narodil v roku 1939 v hudobníckej rodine, v 70. rokoch sa stal vo svete známym ako radikálny tvorca politicky angažovaných diel, ovplyvnených tvorbou Igora Stravinského, americkým minimalizmom, džezom i povojnovou avantgardou. Je vyhľadávaným pedagógom, medzi jeho žiakov patrí i slovenský skladateľ Daniel Matej. V Bratislave zazneli v interpretácii súboru VENI ensemble pod taktovkou Mariána Lejavu jeho kľúčové diela De Staat a Mausoleum.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.