Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Staré hriechy SĽS

.dušan Miškovič .časopis .kritická príloha

V stredu 1. marca 2006, niekoľko mesiacov pred parlamentnými voľbami, rozpustil Najvyšší súd po prvý a jediný raz v novodobej histórii Slovenska politickú stranu, Slovenskú pospolitosť – Národnú stranu. Subjekt, ktorý si vytvorilo občianske združenie Slovenská pospolitosť, dodnes verejnosti známe najmä pre svoje tmavomodré uniformy pripomínajúce tie gardistické a fakľové sprievody v slovenských mestách, je fakticky odstavený od možnosti kandidovať. Absolútne precedentným rozhodnutím, ktoré bolo postavené z veľkej časti na interpretácii jej takzvaného Ľudového programu, súd dáva krajnej pravici jeden z najťažších úderov za ostatných 15 rokov, počas ktorých slovenská demokracia zvádza boj s politickým extrémizmom. Jej vtedajší „vodca“ Marián Kotleba vyhlasuje, že i v nacistickom Nemecku dostal bulharský komunista, podozrivý zo zapálenia Ríšskeho snemu, možnosť obhájiť sa na poriadnom súde. Pospolitosť podľa neho nie. A tajomne dodáva, že členovia hnutia sa volieb zúčastnia, pravdepodobne na kandidátke inej, už existujúcej politickej strany. O krátky čas sa ukáže, že chrbát, po ktorom sa chcú lídri Pospolitosti vyštverať až do parlamentu, im nastaví Slovenská ľudová strana. Niekde tu sa začínajú rodiť argumenty pre najnovší výstrelok štátnej protiextrémistickej politiky, návrhu Generálnej prokuratúry na rozpustenie tejto partaje. Návrhu, ktorý paradoxne neprišiel v roku 2006 či 2007, i keď sa o tom vtedy šuškalo. Generálna prokuratúra navrhuje SĽS rozpustiť dnes. Je jeseň 2009, pomaly eskaluje napätie spôsobené neriešením rómskeho problému a slovenská krajná pravica začína rozpoznávať, že takzvané protesty proti cigánskemu teroru sú skvelou príležitosťou na vlastné spropagovanie sa v očiach verejnosti a získanie bodov pred blížiacimi sa parlamentnými a komunálnymi voľbami. Stovky jej prívržencov obchádzajú rómske osady a miestni obyvatelia, unavení neschopnosťou všetkých minulých vlád, ktoré často zúfalú situáciu v okolí osád ignorovali, im nadšene tlieskajú. Taktika pravicových radikálov a extrémistov sa za uplynulé tri roky výrazne zmenila. A Slovenská ľudová strana v nej už dávno nehrá významnejšiu úlohu.

.pohrobkovia Tisa
Príbeh Slovenskej ľudovej strany vlastne nie je veľmi zaujímavý. Vznikla registráciou na ministerstve vnútra 5. apríla 1990, i keď jej lídri si to nemyslia. Podľa nich je strana priamou pokračovateľkou pôvodnej Slovenskej ľudovej strany Andreja Hlinku a teda za dátum svojho vzniku označujú 14. december 1905. Nakoniec, podobná formulácia v ich nových stanovách bola podľa prokuratúry tiež jedným z dôvodov, prečo vznikol návrh na jej rozpustenie. Prvý raz sa zúčastnila komunálnych volieb v roku 1990, v ktorých získala 7 mandátov, v tých parlamentných, v roku 1992, dostala 9 129 hlasov, čo predstavovalo 0,3 %. Úplne marginálny význam mala strana fakticky po celé deväťdesiate roky. Vo voľbách v roku 1994 vôbec nekandidovala, v roku 1998 strana len zopakovala volebný výsledok z roku 1992 (9 227 hlasov a 0,27 %). Za šesť rokov svojej činnosti od roku 1992 do roku 1998 sa teda jej podpora zvýšila presne o 98 hlasov. Práve preto sa jej lídri rozhodli svoju neúspešnú stratégiu zmeniť. Najprv rezignovali na vlastnú stranícku kandidátku rôznymi dohodami s väčšími stranami a keď nepomohlo ani to, významným spôsobom rekonštruovali program.
Po poriadku: v roku 2002 sa predstavitelia SĽS dohodli na spolupráci s jedným z krídiel rozštiepenej Slovenskej národnej strany a v rámci takzvaného Národného bloku získali 5 miest na volebných lístkoch SNS pod vedením Anny Malíkovej. Do parlamentu sa však nedostala ani Malíková, ani Slota, a teda ani SĽS. V spolupráci s SNS sa však pokračovalo naďalej a v roku 2004 sa strana stala z jedným z piatich pôvodných subjektov bohumilého zoskupenia s názvom Konfederácia národných síl Slovenska, o ktorej podporu sa opieral pri svojej prvej kandidatúre Ivan Gašparovič. Okrem SĽS a SNS ho tvorila Pánisova Slovenská národná jednota, Hnutie za demokraciu a už takmer zabudnutá Ľudová únia Gustáva Krajčiho a Vojtecha Tkáča, v súčasnosti nesúca vtipný názov Liberálna strana. Ale to len tak na okraj. SĽS ešte pred zvolením Gašparoviča za prezidenta z konfederácie vystúpila a v prezidentskom súboji namiesto nevýraznej kópie podporila rýdzi originál čiže Vladimíra Mečiara.
Celá táto anamnéza celkom presne vykresľuje Slovenskú ľudovú stranu ako malý, bezvýznamný klub Tisových pohrobkov, akých nakoniec aj v slovenskom parlamente sedí niekoľko. Práve preto bolo spojenie so Slovenskou pospolitosťou, ku ktorému došlo na jar roku 2006, skutočnou revolúciou v jej histórii. A nie veľmi úspešnou. Slovenská ľudová strana, pravdepodobne v záujme vlastného zviditeľnenia, uvoľnila pred voľbami v roku 2006 na niekoľkých čelných pozíciách svojej kandidátky každé druhé miesto pre najvýznamnejšie osobnosti Slovenskej pospolitosti. Jej líder, Marián Kotleba, sa stal volebnou dvojkou. Logika veci vola zrejmá: členom Slovenskej pospolitosti sa podarilo získať možnosť zúčastniť sa volebnej súťaže, lídri do úzadia zatlačenej SĽS sa zasa dostali do médií a do víru diania. Dôsledky tohto kroku však v SĽS nedomysleli. Pospolitosť na niekoľko týždňov stranu akoby úplne prehltla. Už jedno z prvých spoločných vystúpení dopadlo v tomto kontexte príznačne. Slovenská pospolitosť a SĽS sa v apríli 2006 pokúsili predstúpiť na oficiálnej spomienke na Milana Rastislava Štefánika na Bradle, polícia im v tom však zabránila a Kotlebu predviedla na výsluch. Všetky ďalšie demonštrácie a spomienkové pochody sa odohrávali presne podľa scenára známeho z akcií Pospolitosti, čiže za účasti polície, zákazov a obmedzení. Aj volebný program strany (SĽS), ktorý bol najmä v časopise Pospolitosti Prúty označovaný ako Program slovenskej pospolitosti, v mnohom priamo vychádzal z Ľudového programu rozpustenej Slovenskej pospolitosti – Národnej strany. V pasážach deklarujúcich ambíciu ochrániť slovenský národ pred stratou národnej, štátnej a rasovej identity ho dokonca máličko aktualizoval.  Ešte i v predvolebnej diskusii v Slovenskom rozhlase stranu zastupoval Kotleba, ktorý vzbudil rozruch svojou parafrázou Hlinkovho výroku z roku 1920, keď povedal, že cieľom SĽS je „spraviť zo Slovenska červeného Slovensko kresťanské a Slovensko biele“. No napriek slušnej mediálnej pozornosti počas celej kampane mohlo vyhlásenie výsledkov parlamentných volieb spôsobiť starším pánom zo Slovenskej ľudovej strany akurát tak srdcovú nevoľnosť. Spoločná kandidátka Slovenskej pospolitosti a SĽS sa skončila úplným fiaskom: získala 3 815 hlasov, čiže 0,16 %, čo pre SĽS predstavovalo najhorší volebný výsledok v  histórii strany, už aj tak dosť mizernej.  
A to je vlastne všetko. Po týchto voľbách sa cesty Pospolitosti a SĽS postupne rozchádzali. I keď kontakty neprerušili na dobro, i keď napríklad jedna z najvýraznejších figúr združenia Michal Laššák kandidoval v decembri 2006 za SĽS na post starostu Petržalky, vývoj na slovenskej krajnej pravici sa už uberal iným smerom. A aj Slovenskej pospolitosti chvíľu trvalo, než ho dobehla. Slovenská ľudová strana takú ambíciu nikdy nemala a postupne sa vrátila tam, kde bola od roku 1990 takmer stále. Na okraj záujmu.
.quo vadis, Kameraden?
Leto 2006 bolo búrlivé. Striedanie mocí a nástup novej vlády korenil pred voľbami i po voľbách Ján Slota svojimi výrokmi o hnusných ľuďoch, mongoloidoch, lumpoch a národe vraždiacom Slovákov, s ktorými obchádzal tlačovky, televízne diskusie i zahraničné médiá. Maďarská vláda protestuje, atmosféra hustne. Krátko nato sa na internete objavuje niekoľko protimaďarských videoklipov, na ktorých slovenskí nacionalisti pália maďarskú štátnu vlajku. Maďarskí pravicoví radikáli v auguste postriekajú slovenské veľvyslanectvo červenou farbou, na košickom futbalovom štadióne traja slovenskí ultrapravicoví ultras vyvesia jedenásť metrov dlhý transparent s nápisom Smrť Maďarom. Všetko vyvrcholí kauzou Hedvigy Malinovej, ale to už všetci vedia.
Mení sa i krajná pravica. Rozpustenie SP-NS, séria perzekúcií, volebné fiasko a embargo na spoluprácu zo strany niekoľkých ďalších krajne pravicových skupín na niekoľko mesiacov úplne paralyzovali Slovenskú pospolitosť. Kotleba odstúpil a spolu so svojimi dvoma bratmi si otvoril obchod s „uvedomelým“ oblečením (KKK anglická móda, KKK ako Kotleba Kotleba Kotleba a nie kód Ku-Klux-Klanu, všakáno). Nahradili ho však iní a postupne začali dávať celý spolok dohromady. Chvíľu im to však trvalo a počas toho sa vedľa Pospolitosti v rámci slovenskej ultrapravice vynoril úplne nový aktér.
Slovenskú pospolitosť, ktorá dovtedy v tomto priestore dominovala, začali postupne nahrádzať takzvaní autonómni nacionalisti, ktorí čiastočne preniesli vzájomný súboj s demokraciou späť na ulicu. Stratégia autonómneho nacionalizmu vznikla v Nemecku a na Slovensko bola importovaná z Českej republiky. Fakticky ide o spájanie neorganizovaných skupiniek pravicových radikálov s lídrami neúspešných projektov občianskych združení či dokonca politických strán do neviditeľnej siete autonómnych buniek založených na stratégii leaderless resistance, čiže odporu bez vedenia. Hnutie je založené na samostatne fungujúcich bunkách, ktoré nie sú nijako organizačne členené a ani vnútri nich samotných neexistuje žiadna hierarchia či formálne náležitosti. To však neznamená, že by sa celkom vyhýbalo spolupráci s politicky orientovanými skupinami či politickými stranami. V Nemecku i Českej republike sa postupne osvedčil model kooperácie autonómnych nacionalistov s jednou krajne pravicovou stranou. V Nemecku plní túto funkciu Národnodemokratická strana Nemecka (NPD), v Česku Dělnická strana.
Miestom, odkiaľ sa nový trend za pravou hranicou ústavnej konformity šíril ďalej, sa postupne stala Nitra. Mesto, kde čiastočne prežívala subkultúra skinheads, silní boli neonacistickí futbaloví chuligáni a kde vznikla prvá bunka prvej leaderless resistance siete v krajine – Národný odpor Nitra. Prvé kroky autonómnych nacionalistov však polícia v podstate ignoruje. Zamestnaná snahou dokázať, že i napriek zvláštnej zostave vo vláde dokáže aktívne zasahovať proti extrémistom, si vyberá mediálne vďačnejšie ciele.
A tak, kým zásahová jednotka kukláčov koncom augusta 2006 teatrálne pozatýkala pätnásť zväčša mladistvých sympatizantov Slovenskej pospolitosti na čele s Mariánom Kotlebom na oslavách výročia Slovenského národného povstania, slovenskí autonómni nacionalisti naberajú prvé skúsenosti s organizáciou verejných vystúpení i s pouličným bojom. Krátko po výročí vzniku slovenského štátu, 16. marca 2007, organizuje Národný odpor Nitra pochod proti drogám priamo centrom mesta za účasti asi stovky pravicových radikálov. Ten nechala polícia prakticky bez povšimnutia a hnutie sa aktivizovalo ďalej: už 1. mája 2007 sympatizanti Národného odporu z Nitry či Bratislavy bojujú v centre Brna s policajnými ťažkoodencami pri jednom z najvýznamnejších konfliktov českej krajnej pravice s bezpečnostnými zložkami štátu. Už pár dní nato, 18. mája 2007, pochodovalo Nitrou opäť niekoľko desiatok aktivistov Národného odporu a protestovali proti homosexualite. V lete vznikajú bunky NO v Trnave a Bratislave, k spolupráci s autonómne nacionalistickým hnutím sa postupne uchyľujú i noví lídri značne oslabenej Slovenskej pospolitosti, vznikajú nové skupiny a krajná pravica definitívne získava inú tvár.
Práve Nitra roku 2007 je dôkazom, že taktikou nových buniek nebudú len úsmevné rovnošaty či básničky na hroboch kadejakých dejateľov. Pár príkladov za všetky: V hudobnom klube Stará pekáreň zaútočila 10-členná skupina neonacistov na člena českej punkovej kapely Fialky. Ani nie dva týždne nato, v piatok 19. októbra, skupina pätnástich pravicových radikálov napadla drevenými palicami niekoľko ľudí stojacich pred nitrianskym Starým divadlom. Nitrianska polícia o pár dní napriek existencii mnohých očitých svedkov, ktorí vystúpili v médiách, šokuje verejnosť konštatovaním, že „žiadny útok sa nestal“ (akoby aj). Po tom, čo proti tomu záveru verejne vystúpilo niekoľko ďalších svedkov a herci, ktorí v Starom divadle v ten deň odohrali predstavenie, nitriansky policajný riaditeľ vyhlasuje, že popretie útoku bolo policajnou taktikou a cieľom akcie, ktorá bola vedená samotným ministrom vnútra, bolo, aby sa poškodení prihlásili na políciu a vyšetrovatelia získali viac svedkov (!). Čo je však zaujímavejšie, z útoku bolo nakoniec obvinených šesť ľudí – medzi nimi Róbert Benci, ktorého meno ako možného útočníka figurovalo i v prípade Hedvigy Malinovej. A spája sa s Národným odporom Nitra.
V nasledujúcom roku 2008 a postupne sa zdalo, že autonómni nacionalisti môžu úplne prebrať dominantnú úlohu na slovenskej krajnej pravici. Darilo sa im totiž organizovať i najväčšie politické vystúpenia pravicových radikálov konečne tak, ako to ešte v nedávnej minulosti bolo i v Českej republike, kde hral prím český Národní odpor. Medzi tieto akcie patrili napríklad rozpustený pochod proti drogám 14. marca v Nitre a pochody za slobodu slova 11. júla v Trenčíne a 17. novembra v Bratislave.

.slovenská pospolitosť

Sofistikovaná taktika leaderless resistance skupín vyžaduje oveľa prepracovanejší koncept protiextrémistickej politiky. Taký, ktorý by zahŕňal dlhodobé monitorovanie, spoluprácu s tajnými službami, infiltráciu do týchto buniek a možnosť rozkladu zvnútra. Problém je, že taká stratégia nie je mediálne dobre prezentovateľná a verejnosť ju ani nemá šancu oceniť. Počas vlády Roberta Fica však bolo často potrebné demonštrovať odhodlanie rázne zakročiť proti extrémizmu takpovediac cez noc. Napríklad po zásahu poriadkovej polície na futbalovom zápase Dunajskej Stredy so Slovanom. Vyhrotená situácia a diskusia o primeranosti reakcie polície viedla k stretnutiu premiérov Maďarska a Slovenska, ktoré sa nieslo v duchu vzájomných výčitiek, v ktorej krajine sú extrémisti silnejší. Fico poukazoval na existenciu Maďarskej gardy, Gyurcsányi na účasť SNS v slovenskej vládnej koalícii. Premiéri však sľúbili, že budú proti extrémizmom v oboch krajinách bojovať.
V tomto kontexte je viac ako zaujímavá iniciatíva definitívne sa vyrovnať s mediálne najvďačnejším predstaviteľom slovenskej ultrapravice. Niekoľko dní pred stretnutím premiérov ministerstvo vnútra oznámilo, že ruší občianske združenie Slovenská pospolitosť. V piatok 7. novembra 2008 upozornilo ministerstvo združenie, že svojou činnosťou roznecuje nenávisť a neznášanlivosť z národnostných, rasových, náboženských a politických dôvodov, 11. novembra posiela toto upozornenie lídrom Pospolitosti a už 13. novembra svojím rozhodnutím združenie rozpúšťa. Deň po tom, 14. novembra 2008 Robert Fico vyhlásil, že rozpustenie Slovenskej pospolitosti je dôkazom, že vláda SR nebude ani minimálne tolerovať šírenie národnostnej či rasovej neznášanlivosti, prípadne neofašistické a neonacistické združenia, ale že rovnako nekompromisne zasiahne aj proti všetkým cudzincom (rozumej Maďarom) ktorí prídu na Slovensko niečo také rozširovať. Povedané medzi riadkami: hľaďte, ako sme tu zakrútili krkom týmto našim extrémistom, a ako to Maďari urobiť nechcú. Lenže: naozaj sme zakrútili krkom našim extrémistom?
Dezorganizované skupiny autonómnych nacionalistov boli síce niekoľkokrát konfrontované s policajným zásahom (domové prehliadky v Nitre), nikdy im však nebola venovaná toľká pozornosť ako Pospolitosti. Možno i preto práve v roku 2008 začínala získavať späť svoju starú silu i ona. Po tom, čo Najvyšší súd v roku 2009 zrušil jej rozpustenie, začala sa aktivizovať v novom šate, pravdepodobne s ambíciou vytvoriť, po vzore nemeckej NPD a českej Dělnickej strany, politické krídlo celého hnutia.

.michaľany
Pondelok 17. novembra 2008 sa do českej histórie premietne viackrát. Niekoľkohodinový boj pravicových radikálov a polície o  litvínovské sídlisko Janov, obývané prevažne Rómami, priniesol českej krajnej pravici tému, ktorá je schopná mobilizovať ich prívržencov v doposiaľ nevídanej miere. Po prvý raz tiež vyjadrili sympatie k ich násilnému záťahu voči menšinám bežní obyvatelia z okolia. A do tretice, na čelo záťahu na Janov sa postavila politická strana. I keď podporovaná autonómne nacionalistickými skupinami, Janov do poslednej kvapky využila na svoju prezentáciu Dělnická strana. „Dnes sa to konečne začalo. Po všetkých tých rokoch rečí – a nič len rečí – sme konečne spustili prvú akciu. Sme vo vojne so Systémom, a už to nie je len vojna slov,“ vyhlásili po skončení výtržností aktivisti buniek militantnej siete Národní odpor.
Sobota, 8. augusta 2009, Šarišské Michaľany. Slovenská pospolitosť, postaviac do čela osvedčenú tvár Mariána Kotlebu, vedie pochod na miestnu rómsku osadu, v ktorej kriminalita prekročila lokálne rozmery a stala sa symbolom pre celú krajinu. Podobnosť s Janovom je zrejmá na prvý pohľad. Rovnaký scenár, podobní aktéri, ten istý výsledok. Človek by si myslel, že chýbali už len vlajky Dělnickej strany, ale aj tie tam boli. Koniec koncov, tak ako vlajky Slovenskej pospolitosti nechýbali v Janove. Fakt, že českí a slovenskí pravicoví radikáli dokázali až po toľkých rokoch rozpoznať, ktorý spoločenský problém je natoľko zaujímavý, aby na ňom postavili svoj marketing, pravdepodobne vypovedá niečo o ich schopnostiach. No dnes je zrejmé, že už na to prišli. Tak ako českí radikáli dokázali po dvadsiatich rokoch jedného neúspechu za druhým odhaliť v objektívne existujúcom probléme kriminality Rómov v Litvínove vhodný marketingový nástroj na posilnenie svojho hnutia, tak to v auguste dokázala Slovenská pospolitosť v Šarišských Michaľanoch. Dělnická strana sa od volieb k voľbám postupne posilňuje a dnes sa pohybuje niekde medzi jedným až dvoma percentami. Slovenská pospolitosť chce toto tempo dobehnúť, a tak zakladá novú stranu. Naše Slovensko. Marián Kotleba kandiduje za župana Banskobystrického kraja.

.prokuratúra a SĽS
Ak by sme sa mali ohliadnuť späť k tomu, čo sa počas uplynulých troch rokov vo vzájomnom vzťahu politických extrémistov a slovenskej demokracie stalo, myslím, že najdôležitejším poznatkom by bolo, že nekoncepčnosť slovenskej protiextrémistickej politiky v súčasnosti vedie k selektívnej povahe ochrany demokracie a výberu aktérov, proti ktorým demokratický ústavný štát zasiahne. Buď na základe potreby dosahovať v rámci boja proti extrémizmu nejaké výsledky, alebo na základe politicky motivovaných rozhodnutí. Ak by som chcel teoretizovať, povedal by som, že väčšina súčasných európskych autorov, ktorí sa problematike extrémizmu venujú (či už ide o Backesa, Jesseho, Mareša, Muddeho alebo ďalších), sa prikláňa k názoru, že akýsi kontinentálny (čiže najmä neamerický) antiextrémistický konsenzus vychádza z toho, že kľúčovým princípom protiextrémistickej politiky by malo byť rozhodné konanie voči všetkým antidemokratickým aktérom – a jeho kľúčovou vlastnosťou schopnosť reálne nebezpečných aktérov i vopred rozpoznať a oddeliť zákrok voči nim od tých, ktorí také nebezpečenstvo pre liberálnu demokraciu nepredstavujú. Normatívne hľadisko nechajme bokom a povedzme, že slovenská demokracia prijala túto tézu minimálne od roku 2001 za svoju. Problémom mnohých rozhodnutí za ostatné tri roky, od pacifikácie pätnásťročných chlapcov na oslavách SNP v roku 2006 kukláčmi cez bleskové a neúspešné rozpustenie občianskeho združenia Slovenská pospolitosť až po najnovší návrh na rozpustenie Slovenskej ľudovej strany, je, že zaostávajú za riešením skutočných rizík, ktoré vyplývajú z aktivít skutočne významných aktérov na slovenskej krajnej pravici. Alebo inak: Ľahšie zabijete muchu, ktorá nelieta.
Selektívnosť prístupu štátnych orgánov ku krajnej pravici ilustruje najviac práve príklad s rýchlym škrtom Slovenskej pospolitosti z registra občianskych združení v roku 2008, dva dni pred schôdzkou premiérov Maďarska a Slovenska. Je totiž zrejmé, že vládni predstavitelia dokázali tento fakt vhodne politicky využiť a načasovanie tohto rozhodnutia im dávalo plusové body. No už 17. novembra 2008, teda štyri dni po tomto kroku ministerstva, pochodovalo Bratislavou niekoľko stoviek pravicových radikálov. Napriek tomu, že sa akcie zúčastnili i členovia Slovenskej pospolitosti, jadro pochodu tvorili aktivizovaní autonómni nacionalisti.
A odvtedy sa situácia opäť zmenila. Vrátila sa Slovenská pospolitosť, ktorá svoj program tentoraz  nestavia primárne na antisemitizme či protimaďarskom šovinizme. Zvolila si lepší cieľ, ktorý sa dá dobre predať. A nepotrebuje už na to chrbty ministraničiek, vďaka ktorým by mohla aspoň kandidovať do parlamentu. O rozpustení SĽS by sa možno mohlo uvažovať v kontexte jej predvolebnej kampane či volebného programu v roku 2006. Nikto však vtedy s takou iniciatívou nakoniec neprišiel. Otázku, čo robí zo Slovenskej ľudovej strany takého horúceho kandidáta na zákaz dnes, keď nevyvíja žiadnu významnejšiu činnosť, preto treba nechať radšej v rétorickej rovine a zopakovať: Ľahšie zabijete muchu, ktorá nelieta.
Autor je publicista, vyštudoval politológiu na Masarykovej univerzite v Brne
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite