.obidve tváre sú na Slovensku neznáme. No nie je to dôvod na posmech. Herman Van Rompuy aj Catherine Margaret Ashton si zaslúžia veľkú pozornosť: majú významné a vplyvné funkcie, a hoci možno o našej krajine nevedia nič, budú hovoriť a rozhodovať aj v našom mene. Ideálne by síce bolo o nich hovoriť predtým, než boli do svojich funkcií vybraní, ale takú možnosť nám naši európski lídri nedali. Podľa zmluvy, ktorá mala Európsku úniu priblížiť občanom, vybrali tých „najlepších“. A nám ostáva už len skúmať, kto vlastne títo ľudia sú. Van Rompuy aj barónka Ashton sú dnes na vrchole kariéry, ale viac ako deň ich zvolenia si treba všimnúť politické spory, prehry a víťazstvá, ktoré počas svojich kariér zažili. Tie najlepšie hovoria o tom, kto títo ľudia sú a čo od nich môžeme čakať.
.prezident
Herman Van Rompuy. Zvykajme si na to meno. Je to prvý prezident Európskej únie. Stal sa ním vďaka tomu, že všetkých 27 členských štátov ratifikovalo Lisabonskú zmluvu.
Európsky prezident nebol zvolený, bol menovaný za zatvorenými dverami na zasadnutí hláv 27 štátov. Vybrali jedného spomedzi seba. Herman Van Rompuy bol premiérom Belgicka. Paul Belien, hlavný autor tohto textu, ho poznal, keď – váhavo a neochotne – začínal svoju politickú kariéru. Budeme mu preto hovoriť trochu osobne, Herman. Napokon, krstnými menami sa európski politici oslovujú radi.
.belgicko ako vzor
Keď chce niekto pochopiť Hermana, musí niečo vedieť o Belgicku, malej západoeurópskej krajine, ktorá slúži ako prototyp EÚ. Belgičania ako národ neexistujú. Belgicko je umelý štát, vytvorený medzinárodnými mocnosťami v roku 1830 ako politický kompromis a experiment. Krajina pozostáva zo šiestich miliónov Holanďanov, žijúcich vo Flámsku na severe krajiny a štyroch miliónov Francúzov, ktorí žijú v južnej polovici, vo Valónsku. Belgickí Holanďania, ktorým sa hovorí Flámi, by si želali ostať časťou Holandska, ako to bolo do roku 1830, zatiaľ čo belgickí Francúzi, ktorým sa hovorí Valóni, by preferovali pripojenie k Francúzsku. Namiesto toho boli jedni aj druhí donútení žiť spolu v jednom štáte.
Belgičania nemajú radi svoj štát. Pohŕdajú ním. Hovoria, že nereprezentuje nič. Belgickí patrioti neexistujú, pretože nikto nie je ochotný zomrieť za vlajku, ktorá nič nereprezentuje. Práve pre to, čo Belgicko reprezentuje, ho milujú ideológovia multikulturalizmu. Hovoria, že bez patriotizmu by neboli žiadne vojny a svet by bol lepším miestom na život. Tak ako o tom spieval John Lennon v piesni Imagine: „Predstavte si, že nie sú žiadne krajiny, nie je to až také ťažké, niet koho zabíjať a prečo zomierať, a niet ani žiadneho náboženstva“.
V roku 1957 stáli belgickí politici pri kolíske Európskej únie. Ich cieľom bolo premeniť celú Európu na niečo ako Veľké Belgicko, takže vojny medzi jednotlivými národmi Európy by viac neboli možné, pretože by viac neboli ani národy, ktoré by spolu vytvorili umelý kontinentálny štát.
Bližší pohľad na toto laboratórium Európy ukazuje, že Belgicku nechýba iba patriotizmus. Belgicku chýba demokracia, rešpekt pre vládu práva a politická morálka. Flámsky filozof Lode Claes (1913 – 1997) vo svojej knihe De Afwezige Meerderheid (Chýbajúca väčšina) tvrdil, že bez identity a zmyslu pre poctivú národnosť nemôže existovať ani demokracia, ani morálka.
.presvedčený katolík
Jedným z ľudí, ktorí boli hlboko ovplyvnení tézami Claesa, bol aj mladý politik, ktorý sa volal Herman Van Rompuy. V polovici 80. rokov bol Van Rompuy, narodený v roku 1947 konzervatívny katolík, aktívny v mládežníckej sekcii flámskej kresťansko-demokratickej strany. Písal knihy a články o dôležitosti tradičných hodnôt a kresťanských koreňov Európy či o ochrane nenarodeného ľudského života. Nedemokratická podstata belgickej politiky ho odrádzala a viedla ku kríze, ktorú cítil vo svojom svedomí. Lode Claes, krátko pred odchodom na dôchodok, navrhol Hermanovi, aby ho vystriedal na pozícii šéfa ekonomického týždenníka Trends. Bol to práve ten okamih, keď sme sa s Hermanom osobne spoznali. Pozval ma na obed a spýtal sa ma, či by som bol ochotný – ak by akceptoval tú ponuku a vstúpil do sveta žurnalistiky – pridať sa k nemu. Práve vtedy mi hovoril, ako uvažuje o odchode z politiky a zvažuje možnosti ďalšieho profesionálneho života.
.kráľ radšej abdikuje
Čo sa stalo neskôr, neviem. Možno sa slovíčko o tom, že Herman, brilantný ekonóm a intelektuál, uvažuje o odchode z politiky, dostalo až k lídrom kresťansko-demokratickej strany a dostal ponuku, ktorá sa neodmieta. V každom prípade Herman v politike zostal. Stal sa senátorom a ako mladší minister aj členom vlády. V roku 1988 sa stal lídrom strany.
Naše cesty sa v istých intervaloch viackrát skrížili až do roku 1990, keď belgický parlament hlasoval o veľmi liberálnom potratovom zákone. Vtedajší belgický kráľ Baudouin (1930 – 1993), predchodca dnešného Alberta II., hlboko veriaci katolík, ktorý trpel tým, že spolu s manželkou nemohli mať deti, povedal vtedy svojim priateľom, že „radšej abdikuje, ako by mal podpísať taký zákon“. Belgickí politici boli presvedčení, že blafuje, a nechceli, aby sa ľudia v Belgicku dozvedeli o jeho výhradách k zákonu. Napísal som o tom článok pre Wall Street Journal, ktorý následne vyšiel aj v belgických novinách, kde som pracoval. Nasledoval telefonát vtedajšieho belgického predsedu vlády, inak kresťanského demokrata, môjmu šéfredaktorovi, ktorý pre neho v minulosti pracoval ako jeho hovorca. Dostal som zákaz písať o belgických záležitostiach do zahraničných novín.
V apríli 1990 kráľ pre potratový zákon naozaj abdikoval a Belgicko s kresťansko-demokratickou stranou vo vláde, vedenou Hermanom Van Rompuyom, ktorý sa vždy považoval za dobrého katolíka, malo zrazu jeden z najliberálnejších potratových zákonov v Európe. Abdikovaného kráľa nahradilo kolégium ministrov, ktoré zákon podpísalo presne v súlade s belgickou ústavou. Na druhý deň po podpísaní zákona kráľa opäť zvolili do úradu. Napísal som o celej afére ďalší článok pre Wall Street Journal a krátko nato ma za „vážny prehrešok“ šéfredaktor vyhodil. O niekoľko týždňov neskôr som Hermana stretol na svadbe nášho spoločného známeho. Pristúpil som k nemu a chcel sa s ním porozprávať. Bolo vidieť, že je to pre neho nepríjemné. Vyhýbal sa očnému kontaktu a konverzáciu pri prvej príležitosti prerušil. Odvtedy sme spolu nehovorili.
Hermanova politická kariéra pokračovala. Stal sa ministrom zodpovedným za rozpočet a podpredsedom vlády, hovorcom dolnej komory parlamentu, a napokon premiérom. Naďalej písal a vydával intelektuálne a inteligentné knihy, ale namiesto obrany konceptu dobra bránil koncept menšieho zla. A začal písať haiku.
.spor s Ústavným súdom
Pred dvoma rokmi čelilo Belgicko najvážnejšej kríze vo svojich dejinách. Krajina bola po rozhodnutí Ústavného súdu na pokraji kolapsu. Ústavný súd totiž v roku 2003 rozhodol, že existujúci volebný obvod Brusel-Halle-Vilvoorde (BHV), ktorý zahrňoval bilingválny Brusel s holandsky hovoriacim Halle-Vilvoorde, je protiústavný a parlament má neústavný stav napraviť. Ústavnú sťažnosť a návrh rozdeliť jeden volebný obvod na dva podal na Ústavný súd flámsky obyvateľ okrsku Halle-Vilvoorde – Herman Van Rompuy. V roku 2003 neboli kresťanskí demokrati vo vláde a Van Rompuy bol lídrom opozície. Jeho zámerom bolo spôsobiť politické problémy vtedajšej liberálnej vláde, ktorá odmietla obvod BHV rozdeliť, pretože valónske politické strany odmietli akceptovať rozhodnutie Ústavného súdu. Flámski kresťanskí demokrati na čele s Van Rompuyom išli preto do volebnej kampane v roku 2007 s hlavnou témou, že ak budú pri moci, rozdelia BHV. Van Rompuy z toho urobil svoju osobnú kampaň, jeho strana vyhrala voľby a stala sa najväčšou flámskou stranou.
Belgická politická kríza sa však pomaly ťahala ďalej, až do konca roka 2007. Ukázalo sa, že vytvoriť vládnu koalíciu, ktorá by mala dostatočné zastúpenie medzi holandsky hovoriacimi Flámami a francúzsky hovoriacimi Valónmi je nemožné. Flámi požadovali, aby bol obvod BHV rozdelený v súlade s rozhodnutím Ústavného súdu, Valóni to odmietali. Napokon flámski kresťanskí demokrati porušili sľub, ktorý dali voličom a súhlasili s vytvorením vlády. A súhlasili aj s tým, že obvod BHV sa nerozdelí. Dosť zlé na to, že nová vláda má viac francúzsky ako holandsky hovoriacich ministrov a nemá podporu väčšiny Flámov zastúpených v parlamente, hoci Flámi tvoria až 60 percent belgickej populácie. Herman Van Rompuy sa stal v tejto situácii predsedom parlamentu, a jeho cieľom bolo zabrániť parlamentu s flámskou väčšinou hlasovať o rozdelení volebného obvodu BHV. Vďaka využitiu mnohých trikov bol úspešný. Jeden deň dokonca vymenil zámky na zasadacej miestnosti, aby zabránil zvolaniu zasadnutia parlamentu a hlasovaniu o tejto téme. Inokedy sa neukázal v úrade celý týždeň, len aby sa vyhol úlohe a požiadavke tú vec prerokovať. Všetky taktické ťahy zabrali. V decembri 2008, keď bol belgický premiér donútený pre finančný škandál rezignovať, sa stal Van Rompuy novým premiérom prevažne francúzsky hovoriacej vládnej koalície. A počas uplynulých jedenástich mesiacov sa mu obratne darilo odkladať akékoľvek parlamentné hlasovanie o rozdelení obvodu BHV, to znamená predlžovať stav, ktorý belgický Ústavný súd po sťažnosti toho istého Hermana Van Rompuya vyhlásil za neústavný...
.ministerka zahraničných vecí
Ktovie, čo si Henry Kissinger, ktorého obsesia s jedným telefónnym číslom bola po celé roky hlavným argumentom v prospech vzniku európskej ministerky zahraničných vecí, teraz myslí. Európa dostala svoju prvú ministerku zahraničných vecí. Možno je spokojný a možno má prichystaný iný bonmot o tom, prečo sa niektorým ministrom neoplatí telefonovať. Catherine Ashton, barónka z panstva Upholland na severozápade Anglicka, mala oproti všetkým svojim protikandidátom jednu bezkonkurečnú výhodu: niet jej čo vyčítať. Minimálne v Bruseli. Druhý spoluautor tohto článku si spomína, ako ju párkrát zažil v Bruseli na zasadnutí Rady ministrov, kde zastupovala svoju krajinu. Na rozdiel od ostatných ministrov Blairovej vlády sa však viac ako politička „problémovej“ Británie správala ako úradníčka „lojálna“ voči Bruselu. Ashton, vzdelaním aktivistka, je vydatá za novinára a politického poradcu Petra Kellnera, s ktorým vychováva dve vlastné a tri nevlastné deti. Do verejného života vstúpila na konci 70. rokov ako aktivistka kampane za jednostranné nukleárne odzbrojenie Británie. K ničomu takému, na šťastie Británie a západného sveta, nikdy nedošlo. V 80. „thatcheristických“ rokoch sa venovala komunálnych aktivitám a vtedy pokrokovej ľavicovej agende, čo ju doviedlo až do funkcie podpredsedníčky charitatívnej Národnej rady pre rodiny s jedným rodičom. Tam si ju všimol Tony Blair, patrila medzi takzvané Blairové dievčatá, a v roku 1999 ju kráľovná na jeho žiadosť povýšila do šľachtického stavu. Získala tak doživotný titul, ktorý nie je možné zdediť. Barónka Ashtonová sa následne bez toho, aby sama kandidovala, stala političkou celonárodného významu. Vystriedala viaceré výkonné funkcie, Gordon Brown z nej urobil predsedkyňu hornej snemovne, kde aj priamo zodpovedala za jednu z najťažších a najdôležitejších úloh britskej politiky: ako obísť referendum a schváliť v Británii nepopulárnu Lisabonskú zmluvu. Stalo sa a na jeseň 2008 nahradila vo funkcii komisára pre obchod Petra Mandelsona, pričom v komisii vystupovala ako odhodlaná zástankyňa voľného obchodu. Čo sa týka jej kariéry, predstavuje červenú verziu flámskeho kresťanského demokrata Van Rompuya. Alebo presný opak Rocca Buttiglioneho. V roku 2006 bola ocenená cenou Stonewall za zásluhy pre lepší život britských homosexuálov, bisexuálov a transsexuálov.
.čo nás čaká?
Herman už nie je belgický premiér, postúpil ďalej a bude viesť Európu. A barónka Catherine mu bude robiť ministerku zahraničných vecí. Čo nás s touto dvojicou, ktorá má toho viac spoločného ako rozdielneho, bude čakať? Obidvaja prešli dôkladným testom: keď bolo treba obísť demokratické pravidlá, či už išlo o rešpektovanie rozhodnutia domáceho Ústavného súdu, alebo o referendum týkajúce sa Lisabonskej zmluvy, tak ich obišli. Dôležité sú však aj rozdiely. Van Rompuy je príkladom politika schopného vzdať sa dôležitej časti programu, ktorému kedysi veril. Barónka Ashton zo svojho presvedčenia až tak veľmi ustupovať nemusela. Obom politikom táto doba vlastne praje. Navyše, hoci teraz dosiahli najvyššiu politickú métu, o svojich názoroch už nebudú musieť presviedčať žiadnych voličov. Jednoducho, náš nový prezident a naša nová ministerka zahraničia.
Hlavný autor článku Paul Belien je belgickým novinárom, ktorý vedie webstránku BrusselsJournal.com.
.prezident
Herman Van Rompuy. Zvykajme si na to meno. Je to prvý prezident Európskej únie. Stal sa ním vďaka tomu, že všetkých 27 členských štátov ratifikovalo Lisabonskú zmluvu.
Európsky prezident nebol zvolený, bol menovaný za zatvorenými dverami na zasadnutí hláv 27 štátov. Vybrali jedného spomedzi seba. Herman Van Rompuy bol premiérom Belgicka. Paul Belien, hlavný autor tohto textu, ho poznal, keď – váhavo a neochotne – začínal svoju politickú kariéru. Budeme mu preto hovoriť trochu osobne, Herman. Napokon, krstnými menami sa európski politici oslovujú radi.
.belgicko ako vzor
Keď chce niekto pochopiť Hermana, musí niečo vedieť o Belgicku, malej západoeurópskej krajine, ktorá slúži ako prototyp EÚ. Belgičania ako národ neexistujú. Belgicko je umelý štát, vytvorený medzinárodnými mocnosťami v roku 1830 ako politický kompromis a experiment. Krajina pozostáva zo šiestich miliónov Holanďanov, žijúcich vo Flámsku na severe krajiny a štyroch miliónov Francúzov, ktorí žijú v južnej polovici, vo Valónsku. Belgickí Holanďania, ktorým sa hovorí Flámi, by si želali ostať časťou Holandska, ako to bolo do roku 1830, zatiaľ čo belgickí Francúzi, ktorým sa hovorí Valóni, by preferovali pripojenie k Francúzsku. Namiesto toho boli jedni aj druhí donútení žiť spolu v jednom štáte.
Belgičania nemajú radi svoj štát. Pohŕdajú ním. Hovoria, že nereprezentuje nič. Belgickí patrioti neexistujú, pretože nikto nie je ochotný zomrieť za vlajku, ktorá nič nereprezentuje. Práve pre to, čo Belgicko reprezentuje, ho milujú ideológovia multikulturalizmu. Hovoria, že bez patriotizmu by neboli žiadne vojny a svet by bol lepším miestom na život. Tak ako o tom spieval John Lennon v piesni Imagine: „Predstavte si, že nie sú žiadne krajiny, nie je to až také ťažké, niet koho zabíjať a prečo zomierať, a niet ani žiadneho náboženstva“.
V roku 1957 stáli belgickí politici pri kolíske Európskej únie. Ich cieľom bolo premeniť celú Európu na niečo ako Veľké Belgicko, takže vojny medzi jednotlivými národmi Európy by viac neboli možné, pretože by viac neboli ani národy, ktoré by spolu vytvorili umelý kontinentálny štát.
Bližší pohľad na toto laboratórium Európy ukazuje, že Belgicku nechýba iba patriotizmus. Belgicku chýba demokracia, rešpekt pre vládu práva a politická morálka. Flámsky filozof Lode Claes (1913 – 1997) vo svojej knihe De Afwezige Meerderheid (Chýbajúca väčšina) tvrdil, že bez identity a zmyslu pre poctivú národnosť nemôže existovať ani demokracia, ani morálka.
.presvedčený katolík
Jedným z ľudí, ktorí boli hlboko ovplyvnení tézami Claesa, bol aj mladý politik, ktorý sa volal Herman Van Rompuy. V polovici 80. rokov bol Van Rompuy, narodený v roku 1947 konzervatívny katolík, aktívny v mládežníckej sekcii flámskej kresťansko-demokratickej strany. Písal knihy a články o dôležitosti tradičných hodnôt a kresťanských koreňov Európy či o ochrane nenarodeného ľudského života. Nedemokratická podstata belgickej politiky ho odrádzala a viedla ku kríze, ktorú cítil vo svojom svedomí. Lode Claes, krátko pred odchodom na dôchodok, navrhol Hermanovi, aby ho vystriedal na pozícii šéfa ekonomického týždenníka Trends. Bol to práve ten okamih, keď sme sa s Hermanom osobne spoznali. Pozval ma na obed a spýtal sa ma, či by som bol ochotný – ak by akceptoval tú ponuku a vstúpil do sveta žurnalistiky – pridať sa k nemu. Práve vtedy mi hovoril, ako uvažuje o odchode z politiky a zvažuje možnosti ďalšieho profesionálneho života.
.kráľ radšej abdikuje
Čo sa stalo neskôr, neviem. Možno sa slovíčko o tom, že Herman, brilantný ekonóm a intelektuál, uvažuje o odchode z politiky, dostalo až k lídrom kresťansko-demokratickej strany a dostal ponuku, ktorá sa neodmieta. V každom prípade Herman v politike zostal. Stal sa senátorom a ako mladší minister aj členom vlády. V roku 1988 sa stal lídrom strany.
Naše cesty sa v istých intervaloch viackrát skrížili až do roku 1990, keď belgický parlament hlasoval o veľmi liberálnom potratovom zákone. Vtedajší belgický kráľ Baudouin (1930 – 1993), predchodca dnešného Alberta II., hlboko veriaci katolík, ktorý trpel tým, že spolu s manželkou nemohli mať deti, povedal vtedy svojim priateľom, že „radšej abdikuje, ako by mal podpísať taký zákon“. Belgickí politici boli presvedčení, že blafuje, a nechceli, aby sa ľudia v Belgicku dozvedeli o jeho výhradách k zákonu. Napísal som o tom článok pre Wall Street Journal, ktorý následne vyšiel aj v belgických novinách, kde som pracoval. Nasledoval telefonát vtedajšieho belgického predsedu vlády, inak kresťanského demokrata, môjmu šéfredaktorovi, ktorý pre neho v minulosti pracoval ako jeho hovorca. Dostal som zákaz písať o belgických záležitostiach do zahraničných novín.
V apríli 1990 kráľ pre potratový zákon naozaj abdikoval a Belgicko s kresťansko-demokratickou stranou vo vláde, vedenou Hermanom Van Rompuyom, ktorý sa vždy považoval za dobrého katolíka, malo zrazu jeden z najliberálnejších potratových zákonov v Európe. Abdikovaného kráľa nahradilo kolégium ministrov, ktoré zákon podpísalo presne v súlade s belgickou ústavou. Na druhý deň po podpísaní zákona kráľa opäť zvolili do úradu. Napísal som o celej afére ďalší článok pre Wall Street Journal a krátko nato ma za „vážny prehrešok“ šéfredaktor vyhodil. O niekoľko týždňov neskôr som Hermana stretol na svadbe nášho spoločného známeho. Pristúpil som k nemu a chcel sa s ním porozprávať. Bolo vidieť, že je to pre neho nepríjemné. Vyhýbal sa očnému kontaktu a konverzáciu pri prvej príležitosti prerušil. Odvtedy sme spolu nehovorili.
Hermanova politická kariéra pokračovala. Stal sa ministrom zodpovedným za rozpočet a podpredsedom vlády, hovorcom dolnej komory parlamentu, a napokon premiérom. Naďalej písal a vydával intelektuálne a inteligentné knihy, ale namiesto obrany konceptu dobra bránil koncept menšieho zla. A začal písať haiku.
.spor s Ústavným súdom
Pred dvoma rokmi čelilo Belgicko najvážnejšej kríze vo svojich dejinách. Krajina bola po rozhodnutí Ústavného súdu na pokraji kolapsu. Ústavný súd totiž v roku 2003 rozhodol, že existujúci volebný obvod Brusel-Halle-Vilvoorde (BHV), ktorý zahrňoval bilingválny Brusel s holandsky hovoriacim Halle-Vilvoorde, je protiústavný a parlament má neústavný stav napraviť. Ústavnú sťažnosť a návrh rozdeliť jeden volebný obvod na dva podal na Ústavný súd flámsky obyvateľ okrsku Halle-Vilvoorde – Herman Van Rompuy. V roku 2003 neboli kresťanskí demokrati vo vláde a Van Rompuy bol lídrom opozície. Jeho zámerom bolo spôsobiť politické problémy vtedajšej liberálnej vláde, ktorá odmietla obvod BHV rozdeliť, pretože valónske politické strany odmietli akceptovať rozhodnutie Ústavného súdu. Flámski kresťanskí demokrati na čele s Van Rompuyom išli preto do volebnej kampane v roku 2007 s hlavnou témou, že ak budú pri moci, rozdelia BHV. Van Rompuy z toho urobil svoju osobnú kampaň, jeho strana vyhrala voľby a stala sa najväčšou flámskou stranou.
Belgická politická kríza sa však pomaly ťahala ďalej, až do konca roka 2007. Ukázalo sa, že vytvoriť vládnu koalíciu, ktorá by mala dostatočné zastúpenie medzi holandsky hovoriacimi Flámami a francúzsky hovoriacimi Valónmi je nemožné. Flámi požadovali, aby bol obvod BHV rozdelený v súlade s rozhodnutím Ústavného súdu, Valóni to odmietali. Napokon flámski kresťanskí demokrati porušili sľub, ktorý dali voličom a súhlasili s vytvorením vlády. A súhlasili aj s tým, že obvod BHV sa nerozdelí. Dosť zlé na to, že nová vláda má viac francúzsky ako holandsky hovoriacich ministrov a nemá podporu väčšiny Flámov zastúpených v parlamente, hoci Flámi tvoria až 60 percent belgickej populácie. Herman Van Rompuy sa stal v tejto situácii predsedom parlamentu, a jeho cieľom bolo zabrániť parlamentu s flámskou väčšinou hlasovať o rozdelení volebného obvodu BHV. Vďaka využitiu mnohých trikov bol úspešný. Jeden deň dokonca vymenil zámky na zasadacej miestnosti, aby zabránil zvolaniu zasadnutia parlamentu a hlasovaniu o tejto téme. Inokedy sa neukázal v úrade celý týždeň, len aby sa vyhol úlohe a požiadavke tú vec prerokovať. Všetky taktické ťahy zabrali. V decembri 2008, keď bol belgický premiér donútený pre finančný škandál rezignovať, sa stal Van Rompuy novým premiérom prevažne francúzsky hovoriacej vládnej koalície. A počas uplynulých jedenástich mesiacov sa mu obratne darilo odkladať akékoľvek parlamentné hlasovanie o rozdelení obvodu BHV, to znamená predlžovať stav, ktorý belgický Ústavný súd po sťažnosti toho istého Hermana Van Rompuya vyhlásil za neústavný...
.ministerka zahraničných vecí
Ktovie, čo si Henry Kissinger, ktorého obsesia s jedným telefónnym číslom bola po celé roky hlavným argumentom v prospech vzniku európskej ministerky zahraničných vecí, teraz myslí. Európa dostala svoju prvú ministerku zahraničných vecí. Možno je spokojný a možno má prichystaný iný bonmot o tom, prečo sa niektorým ministrom neoplatí telefonovať. Catherine Ashton, barónka z panstva Upholland na severozápade Anglicka, mala oproti všetkým svojim protikandidátom jednu bezkonkurečnú výhodu: niet jej čo vyčítať. Minimálne v Bruseli. Druhý spoluautor tohto článku si spomína, ako ju párkrát zažil v Bruseli na zasadnutí Rady ministrov, kde zastupovala svoju krajinu. Na rozdiel od ostatných ministrov Blairovej vlády sa však viac ako politička „problémovej“ Británie správala ako úradníčka „lojálna“ voči Bruselu. Ashton, vzdelaním aktivistka, je vydatá za novinára a politického poradcu Petra Kellnera, s ktorým vychováva dve vlastné a tri nevlastné deti. Do verejného života vstúpila na konci 70. rokov ako aktivistka kampane za jednostranné nukleárne odzbrojenie Británie. K ničomu takému, na šťastie Británie a západného sveta, nikdy nedošlo. V 80. „thatcheristických“ rokoch sa venovala komunálnych aktivitám a vtedy pokrokovej ľavicovej agende, čo ju doviedlo až do funkcie podpredsedníčky charitatívnej Národnej rady pre rodiny s jedným rodičom. Tam si ju všimol Tony Blair, patrila medzi takzvané Blairové dievčatá, a v roku 1999 ju kráľovná na jeho žiadosť povýšila do šľachtického stavu. Získala tak doživotný titul, ktorý nie je možné zdediť. Barónka Ashtonová sa následne bez toho, aby sama kandidovala, stala političkou celonárodného významu. Vystriedala viaceré výkonné funkcie, Gordon Brown z nej urobil predsedkyňu hornej snemovne, kde aj priamo zodpovedala za jednu z najťažších a najdôležitejších úloh britskej politiky: ako obísť referendum a schváliť v Británii nepopulárnu Lisabonskú zmluvu. Stalo sa a na jeseň 2008 nahradila vo funkcii komisára pre obchod Petra Mandelsona, pričom v komisii vystupovala ako odhodlaná zástankyňa voľného obchodu. Čo sa týka jej kariéry, predstavuje červenú verziu flámskeho kresťanského demokrata Van Rompuya. Alebo presný opak Rocca Buttiglioneho. V roku 2006 bola ocenená cenou Stonewall za zásluhy pre lepší život britských homosexuálov, bisexuálov a transsexuálov.
.čo nás čaká?
Herman už nie je belgický premiér, postúpil ďalej a bude viesť Európu. A barónka Catherine mu bude robiť ministerku zahraničných vecí. Čo nás s touto dvojicou, ktorá má toho viac spoločného ako rozdielneho, bude čakať? Obidvaja prešli dôkladným testom: keď bolo treba obísť demokratické pravidlá, či už išlo o rešpektovanie rozhodnutia domáceho Ústavného súdu, alebo o referendum týkajúce sa Lisabonskej zmluvy, tak ich obišli. Dôležité sú však aj rozdiely. Van Rompuy je príkladom politika schopného vzdať sa dôležitej časti programu, ktorému kedysi veril. Barónka Ashton zo svojho presvedčenia až tak veľmi ustupovať nemusela. Obom politikom táto doba vlastne praje. Navyše, hoci teraz dosiahli najvyššiu politickú métu, o svojich názoroch už nebudú musieť presviedčať žiadnych voličov. Jednoducho, náš nový prezident a naša nová ministerka zahraničia.
Hlavný autor článku Paul Belien je belgickým novinárom, ktorý vedie webstránku BrusselsJournal.com.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.