Tak som sa v duchu vybrala na miesto, za ktoré som v rámci veľkej nujorskej vďaky tiež veľmi vďačná. V MOMA pred pár dňami otvorili obrovskú retrospektívu môjho obľúbeného Tima Burtona. Schválne nehovorím „obľúbeného režiséra“ alebo „ilustrátora“ alebo „scenáristu,“ lebo Mr. Burton má veľa kreatívnych podôb – nakoniec, na tej gigantickej výstave to uvidíte. Pri vstupe vás to vtiahne to alenkovskej diery, a potom už nevyjdete z úžasu: okolo vás budú poletovať Oyster Boy, Jack Skellington a jeho mŕtvy psík, Nožnicovoruký Edward aj Batman.
Burton je plodný autor, prvý pokus o stop-motion animák urobil ako štrnásťročný. Odvtedy sa nezastavil.
Ako som prechádzala po jednej z miestností, oči prilepené k obrázkom na stene, medzi davom detsky vzrušených návštevníkov som zakopla o staršieho pána na vozíčku. Niekto ho odparkoval práve medzi projekciu spomínaného prvého filmu a plagát pre hasičský zbor z Burtonovho rodného mesta. Pán bol k exponátom otočený chrbtom, hlava mu visela nabok, a po brade opretej o hruď mu tiekla slinka. Vyzeral veľmi spokojne, ako sa tak z okna pozeral na jesenný večer na 54. ulici.
Nedávno som zachytila potešujúce správy o publicistických úspechoch Michala Hvoreckého v zahraničí. Z kútov slovenského internetu sa však začali vynárať temné postavičky a správy dostávali burtonovský nádych. „Burtonovský“ preto, že sa neustále skrývali za masku normálnosti. Ako keď sa prehodí perspektíva v The Nighmare before Christmas a Jack, veselo rozdávajúci deťom bábiky posadnuté démonmi, je presvedčený o tom, že je dokonalý Santa.
Napriek mojej láske k Timovi Burtonovi si neviem predstaviť, že by som žila na „jeho strane,“ v „jeho ríši.“ Čudujem sa, ako to niektorí ľudia vydržia celý život. Nahovárať si, že sa proti nim spikli všetci Židia, buzeranti a Maďari tohto sveta.
Aj ten zabudnutý pán na vozíčku musel byť súčasťou spiknutia – ako inak by sa taký kripel dostal na recepciu do MOMA?
Burton je plodný autor, prvý pokus o stop-motion animák urobil ako štrnásťročný. Odvtedy sa nezastavil.
Ako som prechádzala po jednej z miestností, oči prilepené k obrázkom na stene, medzi davom detsky vzrušených návštevníkov som zakopla o staršieho pána na vozíčku. Niekto ho odparkoval práve medzi projekciu spomínaného prvého filmu a plagát pre hasičský zbor z Burtonovho rodného mesta. Pán bol k exponátom otočený chrbtom, hlava mu visela nabok, a po brade opretej o hruď mu tiekla slinka. Vyzeral veľmi spokojne, ako sa tak z okna pozeral na jesenný večer na 54. ulici.
Nedávno som zachytila potešujúce správy o publicistických úspechoch Michala Hvoreckého v zahraničí. Z kútov slovenského internetu sa však začali vynárať temné postavičky a správy dostávali burtonovský nádych. „Burtonovský“ preto, že sa neustále skrývali za masku normálnosti. Ako keď sa prehodí perspektíva v The Nighmare before Christmas a Jack, veselo rozdávajúci deťom bábiky posadnuté démonmi, je presvedčený o tom, že je dokonalý Santa.
Napriek mojej láske k Timovi Burtonovi si neviem predstaviť, že by som žila na „jeho strane,“ v „jeho ríši.“ Čudujem sa, ako to niektorí ľudia vydržia celý život. Nahovárať si, že sa proti nim spikli všetci Židia, buzeranti a Maďari tohto sveta.
Aj ten zabudnutý pán na vozíčku musel byť súčasťou spiknutia – ako inak by sa taký kripel dostal na recepciu do MOMA?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.