Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Bodka Milana Lasicu

.milan Lasica .časopis .osobnosti

Popísalo sa o Nežnej dosť. Aj dosť hlúpostí, ako to už býva po dvadsiatich rokoch, keď sa spomína. Ja si spomeniem skôr na také milé kuriozitky.

Pár týždňov po sedemnástom sa ešte stále v televízii hovorilo v básnických obrazoch. Hovorilo sa o odkliatí, o tom že sme boli desaťročia skamenení a zrazu nastal zázrak a my sme ožili. Bolo to dojímavé. Plné emócií. Sľúbili sme si lásku. Pravda a láska zvíťazia nad lžou a nenávisťou. Nádhera. Keď to už trvalo dlhšie, ako bolo treba, a každý večer, prišiel za mnou do divadla istý právnik, neskoršie člen Ústavného súdu a požiadal ma, aby som zašiel do centra VPN (predpokladal pomerne mylne, že tam mám protekciu) a požiadal ich, aby už prestali každý večer v televízii básniť o odkliatí a aby začali hovoriť o právnom štáte. Išiel som ta, odovzdal som odkaz a myslím, že som neuspel. Asi bolo priskoro začať hovoriť o takých všedných veciach ako je právo a poriadok. Dnes, keď na to spomínam, kladiem si otázku, kedy sa už o tom hovoriť začne. Myslím, že je načase. 
Pár týždňov po sedemnástom prišiel za mnou riaditeľ istej inštitúcie, normálny radový člen komunistickej strany, v ktorej bol pravdepodobne preto, že chcel byť riaditeľom. Požiadal ma, aby som mu vybavil audienciu u starostu Starého mesta a keď som mu ju vybavil, chcel, aby som ta išiel s ním. Asi neveril, že ho starosta prijme, ak tam nebudem. Tak som išiel. Cestou mi porozprával toto: „Pán Lasica, bol som síce v strane, ale nemyslite si, že som to mal ľahké. Raz si ma zavolali na stranícky výbor a ja som vedel, že pôjde do tuhého, že ma strašne sprdnú, hoci, to musím zdôrazniť, neprávom. Prišiel som ta, otvoril som dvere do zasadačky, kde všetci sedeli za dlhým stolom, ku ktorému bolo strašne ďaleko. Pomaly som sa blížil k predsedovi sprdávacej komisie a keď som k nemu podišiel, ani mi neponúkol stoličku, ale naložil mi, čo sa do mňa vošlo, normálne sa mi podlomili kolená a chvíľu som si myslel, že omdliem. Potom ma poslali preč a jasom pomaly kráčal ku dverám, nohy sa mi podlamovali, a keď som prišiel k tým dverám, neviem, čo to do mňa vošlo, pán Lasica, ja som sa obrátil smerom k tomu predsedníckemu stolu a zamrmlal som si – A predsa sa točí!“ Keď to dopovedal, mal som slzy v očiach. Nevedno či od smiechu, alebo od plaču.
Pár mesiacov po novembri som sa stretol celkom nečakane prvý raz s Alexandrom Dubčekom na nejakej recepcii. Hovorilo sa tam o všeličom, ale najmä o politických stranách. Opýtal som sa Dubčeka, ako sa on bude politicky profilovať. Usmial sa na mňa dobrácky, potľapkal ma po pleci a povedal „pán Lasica, ja už len k tej našej sociálnej demokracii“. Viem, čo som mal povedať, ale mlčal som. 
Aj takto k nám prišla sloboda. Znenazdajky, ťarbavo, ale, dúfam, navždy.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite