V utorok kvôli štátnemu sviatku 17. novembra, v pondelok mal niečo, čo sa v Česku volá riaditeľské voľno. Na študentskom sprievode z Albertova na Národnú som sa pred dvadsiatimi rokmi nezúčastnil, napokon, kto by chodil na akciu organizovanú Socialistickým zväzom mládeže, a tak mi pripadalo trochu hlúpe chodiť po dvadsiatich rokoch.
A tak sme šli do Brna. V Brne sa totiž koná niečo, na čo sa Praha „nezmohla“. Súborná výstava zrejme najsvetoznámejšieho českého maliara, symbolu secesie, Alfonsa Muchu. Zatiaľ čo Viedeň, Tokio, Budapešť alebo teraz Mníchov si pripomenuli sedemdesiate výročie úmrtia a blížiace sa stopäťdesiate výročie Muchovho narodenia veľkými súbornými výstavami, v Prahe nie je nič. S výnimkou Muchovho stáleho múzea pri Václavskom námestí, o ktorom mi jedna francúzska známa, milovníčka secesie, povedala, „tam nemajú takmer nič“.
Výstava v Brne bola dôstojná. Nie taká veľkolepá ako viedenská, ale taká „vyšehradská špička“. Napokon, už pred niekoľkými mesiacmi v rámci českého predsedníctva v Európskej únii bola v Budapešti.
Umeleckopriemyselné múzeum, jedna zo súčastí komplexu Moravskej galérie, je dôstojnou budovou, postavenou v novorenesančnom štýle. Zo zoznamu ľudí, ktorí sa o postavenie budovy zaslúžili, sa dá vyčítať jedna podstatná vec. Ešte na konci 19. storočia bola nemecká väčšina miest nielen v pohraničí, ale po celom Česku, Morave a tom kúsku Sliezska, ktorý nám zostal. Pochod brnianskych Nemcov na konci jari 1945, nazvaný „brniansky pochod smrti“, patrí k najtemnejším kapitolám českých, teda vlastne moravských dejín. Ale aj dejín rakúskych, pretože Rakúšania zbedačených ľudí v tých prvých týždňoch po konci vojny odmietli na svoje územie vpustiť.
Brnianski Nemci nám tu nechali krásne mesto. To, čo sme k nemu za Čechov a Moravanov po vojne pristavili, také pekné už nie je, ale na druhej strane mi povedzte, kde v strednej Európe je. Mucha bol Moravan z Ivančíc, súčasne však bol špičkovým francúzskym umelcom, vydobyl si slávu v Spojených štátoch. Nikdy neprestal žiť so svojimi krajanmi a po vzniku Prvej republiky sa stal ich „štátnym umelcom“. Až neuveriteľne vyzerá, že taký svetoznámy umelec v čase svojej vrcholnej slávy nakreslil plagát na akúsi výstavu v malom východočeskom meste Hořice alebo pre svoje rodné Ivančice. A hoci dostal jedno z najvyšších vyznamenaní od cisára pána, mohol navrhovať bankovky a známky pre novú Československú republiku a vytvoriť v nej svoju neuveriteľnú slovanskú epopeju.
Okrem Muchu sa mi podarilo syna dotiahnuť aj na brniansky Špilberk, staroslávny přemyslovský hrad, v 19. storočí premenený na „väznicu národov“, najmä toho talianskeho – vzhľadom na čo je dodnes pre Talianov pútnickým miestom. „Vieš, pred sto rokmi bola Morava vlastne taký samostatný štát v rámci Rakúsko-Uhorska. Rovnocenný s Čechami,“ hovoril som synovi pri nápise, kde bolo napísané, že Špilberk bol neskôr „hlavnou zemskou pevnosťou“.
Možno, že Morava ešte niekedy inou krajinou, napríklad v rámci Európskej únie, bude. To keď sa dostatok Moravanov naštve, že sa ich Morave hovorí „Česko“. Čo sa mňa týka, myslím, že to v tej Európskej únii bude jedno. Dúfajme.
Autor je redaktor Lidových novín
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.