Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Od Čiernej po Braväcovo

.časopis .týždeň doma

Vďaka množstvu článkov a rozhovorov vieme celkom presne, ako na november ’89 spomínajú jeho hlavní aktéri, väčšinou bratislavskí. Ako ho však vidí „zvyšok Slovenska“? Anketová reportáž približuje názory miestnych hýbateľov, ale aj náhodných okoloidúcich.

.cesta nočným rýchlikom z Bratislavy do Michaloviec mi pripadala ako púť do Moskvy. Dĺžkou, samozrejme. Na prelome rokov 1989 a 1990 som išiel do východniarskej bašty komunizmu zisťovať, či tu už, reku, počuli o  revolúcii. Mesto bolo vtedy zasnežené, bez revolučných hesiel a plagátov, iba do športovej haly sa nahrnuli uzimení študenti z Bratislavy – agitovať s logom VPN na chrbte.

.čierna nad Tisou: neviem, čo sme čakali
 Budovateľské plastiky v staničnej hale, usilovný čínsky predavač v Ázia butiku vykladá v nedeľu o deviatej ráno tovar, park a centrum mesta zaspatosťou pripomínajú sovietske časy. Čierna nad Tisou je symbol. Tu, na hranici so ZSSR, sa v šesťdesiatom ôsmom stretli Brežnev s Dubčekom. Dodnes  je tu železničný uzol, zo širokorozchodnej na „normálnu“. Stret svetov. A večná periféria. Ukrajinská chrípka, zdá sa, miestnych zatiaľ nevydesila. Rúška nenosí nikto.
Helena Bánocziová, predavačka v staničnom bufete, v roku 1989 pracovala v malom závode s poetickým názvom AŽD, Automatizácia železničnej dopravy. Vtedy mal podnik tristo zamestnancov, dnes tridsať.  „November? Čakali sme viac, niečo lepšie. Čo presne, to neviem,“ hovorí žena, ktorej neurčitú reflexiu opakujú na Slovensku mnohí. Po dvadsiatich troch odrobených rokoch ju v roku 1995 prepustili, desať rokov sa trápila, bola štyrikrát nezamestnaná. Posledné dva roky je šťastná z toho, že má prácu v staničnom bufete. Počas revolúcie aj ona chodila s kolegami na mítingy v Čiernej – do Uzlového klubu železníc, kde aj vznikla miestna VPN. „Čo som čakala? Že bude demokracia, budeme sa mať dobre. Demokracia je, sloboda je, ale občas nemáme čo dať do úst. Nám starším je už dobre, ale čo tí mladí? Dcéra sa má dobre, má vysokú, žije v Bratislave. Chlapec však robí tu v Čiernej esbéeskára, manželka bez práce, jedno dieťa. My starí im pomáhame, ako vieme,“ dodáva pani Bánocziová.

.kráľovský Chlmec: prestaňme sa vadiť

 Novinár Zoltán Leczo bol v novembri 1989 sedemnásťročný študent gymnázia v  mestečku Kráľovský Chlmec na hranici s Maďarskou a Ukrajinou, obývanom prevažne Maďarmi. Ako tu vyzerala revolúcia? Leczo hovorí o krásnych, no nesplnených ideáloch študenta:  stopercentná spravodlivosť, víťazstvo tých najlepších, nijaká korupcia. Vytriezvenie u neho nastalo už čoskoro.
„Moja sestra, ktorá žila v Bratislave, chodila na mítingy. Na izbe na internáte mala takú revolučnú nálepku. Prepojené zástavy, maďarská a československá. A pod tým text v oboch jazykoch – Prestaňme sa vadiť. Prešlo dvadsať rokov a naplnil sa pravý opak,“ dodáva Leczo, ktorý registroval už dávnejšie signály o zmene režimu. Prichádzali z Maďarska, kde mali udalosti, ako vždy, rýchlejší priebeh. Keď tam bol v roku 1988 na návšteve, jeden profesor mu prorocky povedal: „Teraz ste na rade vy, komunizmus padne u vás.“ Pochopil to až o rok, keď sa preľaknutí chlmeckí učitelia pýtali študentov, čo sa teraz bude diať. Zoltán expresívne vraví, že ku koncu už vládol bordel: bol podpredsedom miestnej organizácie SZM, hoci ani nebol členom tejto organizácie. Ako taký viedol revolúciu na škole. Hovorí: „Sedemnásteho tu ešte bol úplný pokoj. Potom sme videli v televízii, čo sa deje v Prahe. Šesť dní sme mali vyčkávaciu fázu, či to je, alebo nie je revolúcia. Pamätám si, že keď k nám prišli študenti z Bratislavy a Košíc, tak riaditeľ ich nepustil do budovy. Vynútili sme si však ich prítomnosť. Vtedy prasklo potrubie. Boli sme veľmi hrdí, že na nás idú s vodnými delami (Smiech).“

.medzilaborce: za Warhola!
 Michal Bycko mal v Novembri 37 rokov, učil v Medzilaborciach na výtvarnom odbore ĽŠU. So zveličením možno povedať, že Občianske fórum – nie VPN – vzniklo na ďalekom východe u neho v ateliéri. „Všetko je tu oneskorene, aj revolúcia. Skôr než na Bratislavu som bol napojený na ľudí z Prahy, na výtvarníkov Aleša Najbrta, Michala Cihlářa, Ruda Prekopa a iných. Dňa 15. novembra 1989 sme mali otvárať výstavu Andy Warhol v dokumentoch, no zakázali nám ju. Mlelo sa to už vtedy, nikto nevedel, kto je kto. Pár týždňov predtým vyhlásila Slobodná Európa Několik vět a medzi signatármi bol aj Michal Cihlář, ktorý mal v Humennom výstavu Pop art. Kým však tá vlna z Prahy dorazila na medzilaboreckú pláž, tak to chvíľu trvalo.“
Keď sa ešte za komunistov začal Bycko zaoberať Warholom, pozvali si ho na pohovor na OV KSS, kde sa ho opýtali, aký má vzťah ku CIA. „Nerozumel som im. Zo strachu som povedal, že sa mi celkom páčia, robia to dobre. Splietol som si CIA s kapelou AC/DC.  Myslel som, že súdruhovia preskočia stôl a zabijú ma tam,“ smeje sa dnes zakladateľ Múzea Andyho Warhola, ktoré vzniklo v roku 1991, potom ako ho prišiel podporiť vlak umelcov a študentov z Prahy. V Medzilaborciach vznikli za revolúcie tri VPN. „Jedna vznikla preto, aby komunistickí funkcionári odišli, druhá preto, aby ostali. Zistili sme, že máme medzi sebou trojnásobných agentov ŠtB. Komunisti sa namnožili ako dažďovky delením na kapitalistov. Bývalý vysoký stranícky funkcionár z Vihorlatu ma nedávno obvinil, že si nepamätá, že som bol vo VPN. Ani si nemôže! Nebol som v „jeho“ VPN, ktorá ich chránila, keď hromadne odovzdávali preukazy KSČ. Potom sa to všetko nahrnulo do SDĽ, neskôr k nešťastnému Jankovi Ľuptákovi, dnes k Ficovi. Dospel som k poznaniu, že starí komunisti, ktorí ostali verní ľavicovému presvedčeniu, boli čestnejší. Tí však už vymreli,“ spomína Bycko, ktorý žije v meste, kde ešte v 90. rokoch vládla Komunistická strana Slovenska.
Počas revolúcie tu robotníci organizovali pochody cez mesto. „Viedol ich muzikant Andrej Misnik a dnes už nebohý futbalista Miško Hrebeň. Prevolávali heslá. Keď ma zbadali, kričali: Bycko je s nami! Koho videli, ten bol s nimi. Malo to masový priebeh. Funkcionári a milicionári boli takí zaskočení, že ani nevedeli, či majú odovzdať zbrane. Nezmohli sa na nič. Iba jeden predstaviteľ OV KSS zmlátil pražskú študentku, čo lepila plagáty. Inak, Spoločnosť Andyho Warhola vznikla tak, že ju založila VPN, čo je zásluha Agnesa Snopka, ktorý na stretnutí umelcov v Košiciach vyslovil túto myšlienku ako prvý. Dovtedy sme vystupovali ako partizáni. Za koho ste? – pýtali sa nás. Za Warhola, mykli sme plecom,“ dodáva Bycko s tým, že nebyť novembra ’89, dodnes by zrejme v ĽŠU miešal modrú so žltou tak, aby z toho bola zelená.

.levoča: príbehy o klietkach
Dve sviečky z parafínu; červená celá v mreži, modrá čiastočne „oslobodená“. Klietky pre vtákov, oltárne vráta s padajúcou hviezdou, drevená plastika uletenej ovečky, molekulárny Ježiš (ozaj, môže byť Ježiš taký?). Ale aj železná klietka s kľúčmi, ktorú Miro Pollák, iniciátor tejto skvelej výstavy Príbeh o klietke (alebo o nás) nazval sám pre seba Novembrový stromček.
Pollák, hybná sila občianskeho združenia Krásny Spiš, túto výstavu k novembru ’89 pripravoval rok. Zhromaždil diela autorov, ktorí majú väzbu na Spiš. Výnimočný počin. „Obvolával som, zháňal a prehováral umelcov, aby vydržali. Samozrejme, niektorí odpadli a vzdali to. Alebo nestihli. Ako som povedal na otvorení výstavy, je tu  35 autorov, no zvyšných 723 ešte čaká,“ hovorí záhadne muž, pôvodnou profesiou matematik. Počas revolúcie mal 32 rokov, učil na technickej univerzite v Košiciach. S ďalšími aktívnymi kamarátmi zakladal v tomto meste OF, neskôr VPN. Prvé dve volebné obdobia bol poslancom SNR, potom – za Mečiara – z politiky vycúval. „Už mi to pripadá dosť vzdialené, no som rád, že som to zažil, prial by som to každému. Aj to nevyužité patrí k tomu. Kamarát povedal, že najťažších bude prvých štyritisíc rokov, dvadsať by sme už mali. Ako by som žil, nebyť Novembra? Nechce nad tým uvažovať. Stačilo, že predtým som musel uvažovať o tom, ako žiť vtedy,“ hovorí Pollák, ktorý sa po odchode z parlamentu živil tri roky ako finančný analytik, potom pomáhal nanovo zakladať Demokratickú stranu na východe, bol predseda pre Košický kraj. „Potom, keď prišli mečiarovčiny a kaníkovčiny, som cítil, že už pri tom nemusím byť,“ spomína.
V roku 2002 sa presídlil Miro Pollák z Košíc do Levoče. Zvláštnou hrou osudu sa tu, v meste na zozname UNESCO, stretli viacerí hýbatelia Novembra z Košíc: okrem neho aj Erik Groch, Daniel Pastirčák, Zbyněk Prokop. „Žijem v Levoči, cítim povinnosť pre ňu pre ňu niečo robiť. Je úžasné, že všetky generácie umelcov Spiša sa vyjadrili k téme Novembra, slobody a klietok. Na výstavu chodia študenti, ktorí rok 1989 nezažili. Pozerajú sa na fotografiu zmotanej železnej opony na Devíne a šokovaní sa pýtajú, či je pravda, že sa na hranici strieľalo do ľudí,“ dodáva na záver Miro Pollák. Tých dvadsať rokov strávil v obrovskom zhone, bez oddychu. Stále je to naplno.

.uloža: nútenie vystriedalo zvádzanie

 Básnik a vydavateľ Erik Groch bol v roku 1989 zamestnaný ako nočný strážnik v košickej Prefmonte, deštrukčnom podniku. Symbolické. „Sedemnásteho som bol s kamarátom v lese, išli sme na horskú chatu na pivo. Nádherne snežilo, napadlo pol metra. Vracajúc sa pod krásnymi hviezdami v noci domov sme vôbec netušili, čo sa udialo v Prahe,“ spomína Groch. S Danielom Pastirčákom, ktorého za to nepustili k maturite a vyhodili ho zo školy (Erik už mal, našťastie, po škole) pripravili v roku 1977 dve výstavy – a skončili na výsluchu u majora Slivku z ŠtB. „Potom Dano odišiel a dvanásti rebeli sme sa „vyskladali“ po košických krčmách. Bratislava nás nezaujímala, inklinovali sme k Prahe. Išlo nám najmä o kultúru, nie o politiku. Mali sme úzke kontakty s Bondym, Machovcom, Stankovičom a inými českými disidentmi. S Marcelom Strýkom som v rokoch 1978 až 1984 jazdil na prednášky po bytoch, na Večerní univerzitu Jana Patočky. Potom sme si „všimli“ aj Bratislavu, šimečkovcov a hoffmanovcov,“ hovorí Groch. Eštebáci, aby vykázali činnosť, ich napokon dotlačili k záujmu o veci politické. Raz ho v noci vytiahli z vinárne a niekoľko hodín mu na polícii držali pri hlave pištoľ. Vraveli mu, aby sa pomodlil, lebo do štvrtej ho odstrelia. Dôvod? V jeho byte sa organizovali modlitebné stretnutia, schádzali sa tam aj tajne vysvätení kňazi.
„Nebolo to žiadne lážo-plážo. Jedného výtvarníka skopali eštebáci takmer na smrť a hodili do Hornádu. Bol obézny, zachránilo ho brucho. Ráno ho robotníci zo železiarní videli na hladine, no už na obed ho vykopli z nemocnice. ŠtB to považovala za zbabranú akciu, aj na Slobodke sa to objavilo. Nakoniec ten človek skončil v emigrácii v Nemecku. Paradoxne, pomohla mu šéfka bavorskej komunistickej strany,“ spomína ďalej Groch, ktorý po návrate z lesa 18. novembra 1989 išiel do bytu k Marcelovi Strýkovi, kde sa zišlo asi dvadsať ľudí rovnakého zmýšľania. Vzniklo prvé vyhlásenie košického OF. „Vo vedení nás bolo asi päť.
Obsadili sme obrovskú budovu, vtedy som sa cítil, ako keď dobýjali Zimný palác. Hektické šialenstvo. Politicky som sa angažoval iba do 10. januára. Mám svedkov, najmä Valerija Kupku, že keď sa na prelome rokov infiltrovali prví čudní ľudia, tak som pochopil, že toto nie je moja cesta. Peter Rašev išiel namiesto mňa do federálu, odmietol som. Až pod veľkým tlakom Bratislavčanov sme nakoniec prešli z OF do VPN. Všetci sme boli proti, chceli sme československú jednotu,“ pokračuje Groch a dodáva: „Krutý disent, ten sa robil v Čechách. Tam som videl ľudí zmlátených na kosť a krv, tam bola Kubišová dokopaná. Tam si odsedel Magor sedem rokov. My na Slovensku sme tu vždy tvorili takú zvláštnu rodinu, tu to bolo vždy také halabala čudo.“
Dnes žije Erik Groch v storočnej drevenici v maličkej spišskej dedinke Uloža nad Levočou. Ako pustovník. Život zasvätený tvorbe a modlitbe. Hovorí, že potrebu jazdiť po svete nemal vtedy a nemá ju ani dnes – preto mu ani väznica menom ČSSR v tom zmysle neprekážala. V Odeone vychádzali týždenne jedna, dve výborné knihy. A nič viac k šťastiu nepotreboval. Hovorí: „Biedou dnešného sveta je znamienko rovnosti medzi šťastím a ekonomickou úrovňou. Tým náš život stráca akýkoľvek presah nad zvieratkom. Vždy robíme z najväčších záhrad púšte. Vždy všetko vyplienime, vždy chceme viac ako máme, hoci sme bohatí – a stále je zle. A potom, totalita bola v istom zmysle priehľadná. Znamenala nútenie. Demokracia nemôže nútiť, musí zvádzať. A neviem, čo je horšie.“

.braväcovo: štvú ma tí hore
 Týždeň pred výročím Novembra opekajú pred reštauráciou v horehronskom Bujakove brava. Miestni ešte netušia, že čoskoro odsúdia mafiánskeho bosa Černáka, rodáka z tohto kraja, na doživotie. Čo je však nové v susednom Braväcove?
Jožo Kolega mal počas revolúcie 28 rokov, nebol v strane, pracoval v Strojárňach Piesok. Revolúciu vidí zhovievavo. Sloboda mu až tak nechýbala („cestovali sme na dovolenky do Juhoslávie“), dnes aj tak jazdí iba do Poľska na nákupy. Štve ho niečo iné. „Dnes je priepastný rozdiel medzi tými, čo prišli k majetkom len zato, že sú v nejakej strane  a nami ostatnými,“ uvažuje Kolega a pokračuje: „Na námestia som v Novembri nechodil, no bol som za tie zmeny. Čo nám priniesla nová doba? Ani neviem. Kapitalizmus je už prehnitý, voľakedy žili ľudia spontánnejšie. Teraz je každý zahrabaný na svojom piesočku. A ešte aj to globálne otepľovanie. Ja osobne banujem za tým, čo bolo, človek mal sociálne istoty. Veď hej, slobodnejšie sa dnes ľuďom žije, ale každý sa snaží druhého ošmeknúť. A štve ma aj parlament, tí hore si vedia ušiť zákony len na seba. A ľudia sú takí sprostí, že ich volia. Nehorázne prachy berú a ani tam nie sú, ako aj Slota. Takí ľudia ani nepatria do parlamentu, kradnú z našich spoločných peňazí. Komunisti si tiež pomohli, kde sa dalo, to dá rozum, ale nie až v takom štýle ako tí teraz,“ ponosuje sa chlap, ktorý bude sviatok 17. novembra tráviť (nepovieme oslavovať) doma v Braväcove. Inak pracuje v strážnej službe v breznianskych kasárňach.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite