Vtedy som si predstavovala, že niekde v holej miestnosti sedí nejaký ten radový príslušník ŠtB so slúchadlom pri uchu, počúva telefonáty zo Švajčiarska, zapisuje, pokyvkáva hlavou, pridusene sa smeje, prípadne sa tvári neústupčivo, ako sa pri kontakte s ideologicky podozrivým materiálom patrí. Dnes som naklonená racionálnejšiemu a menej farbistému vysvetleniu – ono sa to asi všetko iba nahrávalo, a potom si radový príslušník ŠtB vybrané úseky z hovorov púšťal, ako mu ruka na gombík padla.
.nechcete prísť na návštevu?
Pri jednom takom telefonáte zaznel zo strany emigrovaných príbuzných návrh, aby sme ich už konečne prišli do toho Švajčiarska navštíviť. Návrh potom zaznieval zrejme opakovane, lenže odpovedať naň inak ako zdvorilým „Ďakujeme, veď uvidíme, ako nám to vyjde“ sa nedalo.
Čo iné mali obyvatelia Ostbloku povedať? Že ďakujeme pekne za pozvanie, ale režim našu rodinu z bezpečnostných a strategických dôvodov nepustí ani len do Juhoslávie, aby sme čírou náhodou nezdrhli „za kopčeky“? Že zatiaľ nás púšťa do bratského Maďarska k Balatonu, ale nemáme tušenia, dokedy mu veľkodušnosť vydrží, najmä ak mu začne by vytrvalé pozývanie rodiny do Švajčiarska také podozrivé, že nás preradí do kategórie ešte rizikovejších rekreantov.
Príbuzní však stále vytrvalo pozývali. Možno sa trochu čudovali, že sa nám do Švajcu tak nechce, ale asi nie, lebo sami si prešli kalváriou emigrácie a mnohí ich známi, ktorých tiež prichýlila krajina syra a hodín, takisto. Vedeli o režime, ktorý si budoval slobodu obohnanú ostnatým drôtom, svoje.
Lenže potom to začalo vyzerať, že by sa to možno predsa len dalo. V zásade preto, lebo prišla perestrojka a do ČSSR dorazili aspoň útržky akej-takej kvázislobody. Vtedy to vyzeralo, že sa zrazu dá kadečo. Nasledovalo nekonečné vybavovanie papierov, ale len pre moju mamu a mňa, pretože pustiť von celú rodinu, aj keby stokrát sľúbila, že sa do tábora mieru a socialistického plánovania vráti, na to nemal nervy ani perestrojkový socializmus. (Keď sa do Juhoslávie vyberal na dovolenku môj svokor, o ktorom som vtedy ešte ani nechyrovala, musel ísť dokonca na okresnú vojenskú správu odovzdať vojenskú knižku – asi keby predsa len zdrhol, aby sa NATO nedozvedelo nejaké nové závažné skutočnosti.)
S vybavenými pasmi, doložkami, devízovými či akými prísľubmi a napokon aj s poctivo v radoch vystátymi vízami sme napokon začali baliť kufre. A ešte s očakávaniami. Tých bolo asi najviac.
.šok z čistoty
Na tomto mieste by bolo dobré zdôrazniť, že naša rodina zase nevyliezla spoza pece a hybaj s batôžkom do sveta. So svetom bola celkom slušne oboznámená, počúvala štvavé vysielanie Slobodnej Európy, BBC aj Hlasu Ameriky – jednou z milých spomienok môjho raného dospievania je, že otec si dotyčné stanice rád púšťal nahlas v činžiakovej kúpeľni, čo vyznievalo tak trochu ako nezištná služba verejnosti, lebo v rámci socialisticky tenkých jadier sa všetko rozliehalo do susedných bytov.
Takže nie, nešli sme na Západ celkom bez predstavy, ako to tam vyzerá. A predsa sme z neho zostali paf.
Možno aj preto, že nešlo o Západ hocijaký, ale rovno švajčiarsky. Švajčiarsko sa ešte aj v rámci západného bloku tešilo reputácii „veľmi kapitalistickej a veľmi drahej“ krajinky. Už nočný expres, na ktorý sme nasadli vo Viedni, bol ukážkou toho, čomu sa za tie dva týždne pobytu nevyhneme – poriadku. Od dlážky až po strop žiaril čistotou, posteľná bielizeň na lôžkach voňala a okná boli také vydrhnuté, akoby ani neexistovali. A ráno to pokračovalo švajčiarskym osobným vlakom, na ktorý sme presadli už pod Alpami. Ani v snahe polichotiť našim železniciam nemôžem povedať, že by sa k stupňu hygieny, aký panoval tam, ešte dnes čo i len priblížili.
Mimochodom, keď som sa o rok na to ocitla v Londýne, pripadala som si až domácky milo. V Londýne sa žiadny Stredoeurópan nemôže cítiť cudzo už preto, že tam vietor po uliciach naháňa pokrkvané papiere s rovnakou vervou ako tu u nás. Možno aj preto sú stredoeurópske komunity v Londýne také silné.
.jogurtová diagnóza
Klišé o tom, ako príde odchovanec komunizmu do západného obchodu, by sa možno aj dalo obísť. Napokon, prvý kontakt so záľahou tovaru, farieb, príjemných vôní, zvukov a iných zmyslových vnemov si každý, kto sa narodil dávnejšie ako včera, prežil sám. Dnes už výber mäsových výrobkov, drogérie, čokolády, odevov či kníh, na aký som vtedy vyvaľovala oči v Lausanne, nájdem v hociktorom hypermarkete na Slovensku. No vtedy som mala pocit, že to všetko je tam iba preto, aby som si opakovane uvedomovala, že to, v čom žije socialistický občan, a to aj v Československu, ktoré netrelo napríklad poľskú biedu, nemôže byť normálne. (Veď zase naši súdruhovia, aspoň tí vyššie postavení, o nástrahách kapitalistického konzumu dobre vedeli, často vyrážali plieniť napríklad rakúske obchody a výsledky svojich diverzných akcií proti vykorisťovateľom potom privážali domov v diplomatickej batožine.)
My sme tie švajčiarske obchody až tak nevyplienili. Devízy pridelené socialistickým štátom stačili na máločo, a hoci príbuzní, u ktorých sme tie dva týždne v pohodlí bývali, boli veľkorysí, nechceli sme zase pôsobiť nenásytne (či podvyživene). Ale pocit, že si môžem kedykoľvek otvoriť chladničku a dať si jogurt – plus vybrať si z viacerých príchutí! – ma nadlho poznačil. Dodnes som spokojná, až keď mám jednu chladničkovú poličku napratanú jogurtmi. (Nie je to celkom racionálne, ako svedčí nešťastná príhoda, keď som pár téglikov musela po dešifrovaní dátumu a zápase so svedomím vyhodiť.)
.ekologické osemdesiate
Mimochodom, tí „naši“ Švajčiari nič nevyhadzovali, všetko spotrebovali a odpad poctivo triedili. Do jedného koša papier, do druhého plasty, až do tretieho ostatné odpadky. Na moju začudovanú otázku, že kto to organizuje, som sa dozvedela len toľko, že je to tam bežné. A to nešlo o hippies či iné alternatívne osoby. Triedenie odpadu bolo jednoducho už v osemdesiatych rokoch, dodnes preslávených údajnou necitlivosťou k životnému prostrediu, vo Švajčiarsku normálne. O čistote verejných priestorov, o sviežom vzduchu nezamorenom výfukmi z pračudesných motorov, už ani nehovoriac. Nuž, ekologické vedomie je výsadou bohatších a slobodnejších spoločností. Ani sa nebudem rozširovať o tom, ako ťažko sa mi potom vracalo do páchnuceho vzduchu za železnou oponou.
A vôbec to bol ťažký návrat, v tom lete roku 1988, keď sa mi zdalo, že ten odporný režim tu bude ak nie večne, tak príliš dlho, aby som sa z jeho konca stihla ešte poriadne potešiť.
.nechcete prísť na návštevu?
Pri jednom takom telefonáte zaznel zo strany emigrovaných príbuzných návrh, aby sme ich už konečne prišli do toho Švajčiarska navštíviť. Návrh potom zaznieval zrejme opakovane, lenže odpovedať naň inak ako zdvorilým „Ďakujeme, veď uvidíme, ako nám to vyjde“ sa nedalo.
Čo iné mali obyvatelia Ostbloku povedať? Že ďakujeme pekne za pozvanie, ale režim našu rodinu z bezpečnostných a strategických dôvodov nepustí ani len do Juhoslávie, aby sme čírou náhodou nezdrhli „za kopčeky“? Že zatiaľ nás púšťa do bratského Maďarska k Balatonu, ale nemáme tušenia, dokedy mu veľkodušnosť vydrží, najmä ak mu začne by vytrvalé pozývanie rodiny do Švajčiarska také podozrivé, že nás preradí do kategórie ešte rizikovejších rekreantov.
Príbuzní však stále vytrvalo pozývali. Možno sa trochu čudovali, že sa nám do Švajcu tak nechce, ale asi nie, lebo sami si prešli kalváriou emigrácie a mnohí ich známi, ktorých tiež prichýlila krajina syra a hodín, takisto. Vedeli o režime, ktorý si budoval slobodu obohnanú ostnatým drôtom, svoje.
Lenže potom to začalo vyzerať, že by sa to možno predsa len dalo. V zásade preto, lebo prišla perestrojka a do ČSSR dorazili aspoň útržky akej-takej kvázislobody. Vtedy to vyzeralo, že sa zrazu dá kadečo. Nasledovalo nekonečné vybavovanie papierov, ale len pre moju mamu a mňa, pretože pustiť von celú rodinu, aj keby stokrát sľúbila, že sa do tábora mieru a socialistického plánovania vráti, na to nemal nervy ani perestrojkový socializmus. (Keď sa do Juhoslávie vyberal na dovolenku môj svokor, o ktorom som vtedy ešte ani nechyrovala, musel ísť dokonca na okresnú vojenskú správu odovzdať vojenskú knižku – asi keby predsa len zdrhol, aby sa NATO nedozvedelo nejaké nové závažné skutočnosti.)
S vybavenými pasmi, doložkami, devízovými či akými prísľubmi a napokon aj s poctivo v radoch vystátymi vízami sme napokon začali baliť kufre. A ešte s očakávaniami. Tých bolo asi najviac.
.šok z čistoty
Na tomto mieste by bolo dobré zdôrazniť, že naša rodina zase nevyliezla spoza pece a hybaj s batôžkom do sveta. So svetom bola celkom slušne oboznámená, počúvala štvavé vysielanie Slobodnej Európy, BBC aj Hlasu Ameriky – jednou z milých spomienok môjho raného dospievania je, že otec si dotyčné stanice rád púšťal nahlas v činžiakovej kúpeľni, čo vyznievalo tak trochu ako nezištná služba verejnosti, lebo v rámci socialisticky tenkých jadier sa všetko rozliehalo do susedných bytov.
Takže nie, nešli sme na Západ celkom bez predstavy, ako to tam vyzerá. A predsa sme z neho zostali paf.
Možno aj preto, že nešlo o Západ hocijaký, ale rovno švajčiarsky. Švajčiarsko sa ešte aj v rámci západného bloku tešilo reputácii „veľmi kapitalistickej a veľmi drahej“ krajinky. Už nočný expres, na ktorý sme nasadli vo Viedni, bol ukážkou toho, čomu sa za tie dva týždne pobytu nevyhneme – poriadku. Od dlážky až po strop žiaril čistotou, posteľná bielizeň na lôžkach voňala a okná boli také vydrhnuté, akoby ani neexistovali. A ráno to pokračovalo švajčiarskym osobným vlakom, na ktorý sme presadli už pod Alpami. Ani v snahe polichotiť našim železniciam nemôžem povedať, že by sa k stupňu hygieny, aký panoval tam, ešte dnes čo i len priblížili.
Mimochodom, keď som sa o rok na to ocitla v Londýne, pripadala som si až domácky milo. V Londýne sa žiadny Stredoeurópan nemôže cítiť cudzo už preto, že tam vietor po uliciach naháňa pokrkvané papiere s rovnakou vervou ako tu u nás. Možno aj preto sú stredoeurópske komunity v Londýne také silné.
.jogurtová diagnóza
Klišé o tom, ako príde odchovanec komunizmu do západného obchodu, by sa možno aj dalo obísť. Napokon, prvý kontakt so záľahou tovaru, farieb, príjemných vôní, zvukov a iných zmyslových vnemov si každý, kto sa narodil dávnejšie ako včera, prežil sám. Dnes už výber mäsových výrobkov, drogérie, čokolády, odevov či kníh, na aký som vtedy vyvaľovala oči v Lausanne, nájdem v hociktorom hypermarkete na Slovensku. No vtedy som mala pocit, že to všetko je tam iba preto, aby som si opakovane uvedomovala, že to, v čom žije socialistický občan, a to aj v Československu, ktoré netrelo napríklad poľskú biedu, nemôže byť normálne. (Veď zase naši súdruhovia, aspoň tí vyššie postavení, o nástrahách kapitalistického konzumu dobre vedeli, často vyrážali plieniť napríklad rakúske obchody a výsledky svojich diverzných akcií proti vykorisťovateľom potom privážali domov v diplomatickej batožine.)
My sme tie švajčiarske obchody až tak nevyplienili. Devízy pridelené socialistickým štátom stačili na máločo, a hoci príbuzní, u ktorých sme tie dva týždne v pohodlí bývali, boli veľkorysí, nechceli sme zase pôsobiť nenásytne (či podvyživene). Ale pocit, že si môžem kedykoľvek otvoriť chladničku a dať si jogurt – plus vybrať si z viacerých príchutí! – ma nadlho poznačil. Dodnes som spokojná, až keď mám jednu chladničkovú poličku napratanú jogurtmi. (Nie je to celkom racionálne, ako svedčí nešťastná príhoda, keď som pár téglikov musela po dešifrovaní dátumu a zápase so svedomím vyhodiť.)
.ekologické osemdesiate
Mimochodom, tí „naši“ Švajčiari nič nevyhadzovali, všetko spotrebovali a odpad poctivo triedili. Do jedného koša papier, do druhého plasty, až do tretieho ostatné odpadky. Na moju začudovanú otázku, že kto to organizuje, som sa dozvedela len toľko, že je to tam bežné. A to nešlo o hippies či iné alternatívne osoby. Triedenie odpadu bolo jednoducho už v osemdesiatych rokoch, dodnes preslávených údajnou necitlivosťou k životnému prostrediu, vo Švajčiarsku normálne. O čistote verejných priestorov, o sviežom vzduchu nezamorenom výfukmi z pračudesných motorov, už ani nehovoriac. Nuž, ekologické vedomie je výsadou bohatších a slobodnejších spoločností. Ani sa nebudem rozširovať o tom, ako ťažko sa mi potom vracalo do páchnuceho vzduchu za železnou oponou.
A vôbec to bol ťažký návrat, v tom lete roku 1988, keď sa mi zdalo, že ten odporný režim tu bude ak nie večne, tak príliš dlho, aby som sa z jeho konca stihla ešte poriadne potešiť.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.