Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Bodka Milana Lasicu

.milan Lasica .časopis .osobnosti

Keď chcú komika uraziť, tak mu povedia, že je len taký srandista. Alebo – to je dnes modernejšie – zabávač. Rôzni zabávači žartujú namiesto toho, aby sa seriózne zamýšľali.

Lenže keby sa zabávači seriózne zamýšľali, už by neboli zabávačmi, ale...neviem presne, čím by boli, ale už by nás určite nezabávali. Je to totiž tak, ako to vždy bolo. Niekto zažartoval, všetci sa pousmiali a on potom dodal – „a teraz vážne“. A bolo po smiechu. A niekedy sa vytratila aj myšlienka. Lebo vysloviť myšlienku s hlbokou vážnosťou niekedy znamená pochovať ju. Hlboká vážnosť totiž často slúži na to, aby neprítomnosť myšlienky zakryla. K hlbokej vážnosti patrí aj hlboký hlas, zadumaný pohľad smerujúci do budúcnosti a sako s kravatou. Pravdaže aj košeľa. Sako s kravatou a bez košele, to by nebola nijaká hlboká vážnosť, ale znevažovanie. Znevažovanie vážnosti. Bez ohľadu na to, že človek v saku s kravatou, ale bez košele by mohol vyslovovať veľmi naliehavé myšlienky. Podobne ako Einstein, keď formuloval teóriu relativity v topánkach bez ponožiek. Ak je sako tmavej farby, košeľa biela, kravata primeraná a hlas dostatočne hlboký a hromový, niekto už to považuje za myšlienku a viac od dotyčného advokáta vážnosti ani nežiada. A dotyčný advokát vážnosti veru často viac ani nie je schopný poskytnúť. Zaujímavé. Táraniny vyslovované dôstojne sa berú smrteľne vážne. Priatelia, mali by sme sa zamyslieť, ako ďalej...Nikto sa nezamyslí, ale všetci súhlasne pokyvujú hlavami. Niekedy dôstojný tlčhuba zakomponuje do prejavu archaické prvky, aby zdôraznil, že ide o všetko. Vážení, načim voľajako uzavrieť túto súvahu, lebo je ona ako vyoraná brázda na poli našej súcnosti...Raz, začiatkom deväťdesiatych rokov, pozvali ma na stretnutie istého klubu, kde sa diskutovalo o novom názve pre bývalú Československú socialistickú republiku. Mal som prečítať listy, ktoré na adresu klubu prišli. Vyšiel som na tribúnu a pokúsil som sa zavtipkovať na tému nového názvu nášho vtedajšieho štátu. Ani som nedopovedal, keď z pléna vyskočil akýsi chlapík a vykríkol „To je znevažovanie!“ Všetci stíchli. Potom sa ozvala jedna pani. „Ale veď on žartuje,“ povedala tíško. Neskoršie vysvitlo, že dotyčný bol ešte nedávno zapálený člen strany a momentálne zažíval proces prerodu na národniara. Ten výkrik mal zdôrazniť jeho národné cítenie a zahladiť jeho komunistickú minulosť. Začiatkom sedemdesiatych rokov, v čase tuhej normalizácie, vyšiel v Pravde, orgáne KSS, udavačský článok, v ktorom autor (podpísaný pseudonymom, pravdaže) vymenoval všetkých z oblasti kultúry, ktorí podpísali v šesťdesiatom ôsmom rezolúciu na podporu dubčekovského vedenia. „A podpísali to aj estrádni umelci Lasica a Satinský“. Keď nás potreboval doondiať, použil termín „estrádni“. To malo znamenať, že nás nemá brať nikto vážne. To malo oslabiť význam rezolúcie. To malo znamenať presne to, ako keby dnes niekto napísal „a podpísali to aj zabávači“. Veľa sa nezmenilo. Akurát, že dnes sa už takéto udavačské pamflety nepíšu anonymne. Autori sa hrdo podpíšu. Lebo dnes je sloboda.. A sloboda, priatelia, to je vážna vec. Nežartujem.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite