Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Dvaja muži

.časopis

Ak by sme sa v Česku spýtali, ktorý človek reprezentuje dvadsať rokov slobody, takmer okamžite by bolo jasné, že takí sú dvaja – Václav Havel a Václav Klaus (v tomto poradí). Ak by sme si tú istú otázku položili na Slovensku, zistili by sme, že odpoveď sa hľadá podstatne ťažšie. Prečo?

Jedným z dôvodov je pretrhnutá kontinuita – Fedora Gála sme vyštvali do Prahy, Jána Čarnogurského to do Moskvy ťahá samého od seba a Ján Langoš odišiel ešte ďalej. Iným dôvodom je, že na Slovensku jednoducho niet ľudí s formátom a medzinárodnou reputáciou dvoch českých Václavov. Ale tým naozajstným dôvodom je to, že dvaja muži, ktorí by si mohli zaslúžiť, aby sme ich považovali za predstaviteľov toho najlepšieho v ponovembrovej histórii Slovenska, si to v skutočnosti nezaslúžia. Prečo?
Pretože Ivan Mikloš a Mikuláš Dzurinda (v tomto poradí) síce urobili pre Slovensko veľa dobrého, ale dopustili sa pritom čohosi, čo z nich nezmyje ani všetka Luptákova solvina. Nebyť tejto špiny, bolo by spomínanie na ponovembrový vývoj Slovenska venované do veľkej miery práve im dvom. Obaja sa objavili v proreformnom krídle krátko po novembri ‘89, obaja v tomto krídle vytrvali a nakoniec nielenže aj oni výraznou mierou prispeli k porážke Mečiara, ale za osem nasledujúcich rokov dokázali urobiť z mečiarovskej čiernej diery prosperujúci štát so slušne rozbehnutou ekonomikou a pevným miestom na Západe. Napriek tomu sa netešia ani zďaleka takému uznaniu, ako Havel a Klaus. Prečo?
Pretože zrada je v očiach všetkých – priateľov aj nepriateľov – mimoriadne opovrhnutiahodným činom. A Mikloš s Dzurindom sa stali tvárami lepšieho Slovenska len vďaka tomu, že zradili ešte lepšie Slovensko. Dzurinda nepekne zradil Čarnogurského KDH a následne sa ho pokúsil zničiť rozpustením v SDK, Mikloš ešte škaredšie zradil Langošovu DS a následne ju zničil rozpustením v SDKÚ. 
Asi mali obaja pocit, že to musia urobiť. Prečo?
Pretože uverili sile a začali ju považovať za najdôležitejšiu. Podobne ako Stalin, ktorý sa s úškrnom pýtal, koľkože má pápež divízií, aj naši dvaja hrdinovia sa uškŕňali nad tým, koľko volebných hlasov mali „idealisti“ v ich pôvodných stranách. Je pravda, že tak dokázali získať tisíce dôležitých hlasov, je pravda, že potom aj vďaka nim urobili správne reformy. Ale pravda je aj to, že zrada ostane zradou a všetci to budú vedieť alebo aspoň tušiť. Preto nie sú títo dvaja muži symbolom 20 rokov. A tak je to správne.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite