Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Hudba v sivej zóne

.časopis .hudba

Kto všetko prispel k pádu komunizmu? Určite disidenti, ťažko ovládateľná cirkev či nezávislí ekologickí aktivisti, svoj podiel „viny” má Gorbačovova perestrojka a neudržateľná ekonomika. Už dlho pred Novembrom, uprostred sivej normalizácie, vytvárala alternatívny svet nezávislá hudobná scéna. Bol to krásny a pestrofarebný svet.

Rok 1980, gymnázium v Banskej Bystrici. V krajine úspešne prebieha normalizácia, študenti objavujú Pink Floyd, Dylana a Led Zeppelin. Počúvajú Vargu, Hammela a Ursinyho. Potom niekto prinesie kazetu s Krylovými pesničkami: na jednej strane je Bratříček, na druhej Rakovina. Páska sa ďalej šíri, ustavične klesajúca kvalita zvuku nikomu nevadí. Až sa dostane k mladíkovi z inej školy a ten ju doma pustí otcovi eštebákovi. Začne sa vyšetrovanie. Policajti v civile kladú len jednu otázku: Odkiaľ ste sa k tej kazete dostali? A pritom hrozia vyhodením zo školy. Ktovie, ako by sa to bolo skončilo, keby jeden z vypočúvaných nemal otca vysoko postaveného komunistu. Ten sa zľakne a škandál, v ktorého ohnisku sa ocitá jeho syn, s použitím konexií a mocenských pák zastaví. Gymnazistom prikážu, aby o tom nikomu nehovorili a pásku (teda jednu z jej mnohých kópií) skonfiškujú...
O pár týždňov neskôr gymnazisti cestujú „horehronskou strelou”, teda osobákom, ktorý v piatok podvečer vezie – väčšinou podgurážených – učňov a robotníkov po týždňovej šichte do dedín nad Bystricou. Jeden má v ruke gitaru a brnká nejaké trampské pesničky. „Zahraj Kryla, boháča!” prikáže dobre stavaný chlap s drsným hlasom a borovičkovým dychom gitaristovi. Aby sa mu ľahšie hľadala inšpirácia, dodá, že ináč ho na najbližšej stanici vyhodí z vlaku. Gymnazista spustí Bratříčka a Horehronci sa zborovo pridávajú: „Prší a venku se setmělo...”
Tým, ktorí to zažili, sa to dnes už zdá vzdialené, ich deťom a mladším súrodencom to môže pripadať ako neskutočné. Tajné, hoci masovo rozšírené počúvanie Kryla, koncerty Plastikov, ktoré sa končili organizovaným odvozom v policajných antonoch, pocit príjemnej výlučnosti na klubových koncertoch Mertu, punková divočina Zóny A, objavné „Jazz Bulletiny” Jazzovej sekcie, hĺbanie s Janotom, spievanie s Nohavicom, pocit zriedkavej spolupatričnosti na Čertových kolách, vzrušenie z Havlovho vystúpenia v Lipnici, Dotyky a spojenia v „obkase” na Vajnorskej, folk a bigbít na Mladej garde, Chadima, Garáž či CHVM v Primafe. Ten, komu vtedy stačil Dalibor Janda či Elán, o veľa prišiel. Ale neľutujeme ho – každý si mohol vybrať.
Nasledujúce strany sú venované tým, ktorí pri tom všetkom boli a pomaly na to zabúdajú ako aj tým, ktorí pri tom ešte vzhľadom na svoj vek nemohli byť, no veľmi radi by boli. A možno aj tým zúfalým eštebákom, policajtom a politrukom, ktorí pri tom boli služobne a dodnes sa za to nikomu neospravedlnili. 
Nezávislú hudobnú scénu posledného desaťročia komunizmu si pripomenieme niekoľkými dôležitými názvami a odbornými termínmi, ktoré toto obdobie charakterizovali.
.populárna hudba
Populárna hudba mala v čase normalizácie zelenú. Aj vďaka prezieravej podozrievavosti voči západnému popu to boli zlaté roky „pôvodnej tvorby”. Z tranzistorových rádií sa rinuli ľubozvučné tóny veselých pesničiek, občanov, žijúcich v „reálnom socializme” (ako znel oficiálny názov tejto historickej epochy) obšťastňovali radostné gýče v podaní Karla Gotta, Heleny Vondráčkovej, Karola Duchoňa či Marcely Laiferovej. Ešte aj svetové hity sme často poznali len v podaní domácich interpretov a s českým či slovenským textom (šláger talianskej speváčky Donatelly s názvom Lailola sa v podaní Marcely Laiferovej zmenil na Hrdú lásku, Honey, Honey od Abby sa v podaní Hany Zagorovej zmenilo na Asi asi, podobne sa z The Locomotion stali Diskohrátky). V osemdesiatych rokoch sa k týmto „speváckym legendám” pridali kazivkusi ako Michal David či súrodenci Hečkovci. Najpriliehavejším vyjadrením socialistickej popmusic konca osemdesiatych rokov bol zrejme hit Kotvalda a Hložeka Holky z naší školky: vyslovene hlúpa pesnička s primitívnou melódiou a infantilným textom, spievaná vyčesanými krásavcami, smiešne sa pritom pohupujúcimi. „Postavičku v sexy tričku měli ham ham,” – na to sa nedá len tak ľahko zabudnúť.
Zvláštnosťou československej populárnej hudby bola prekvapivá kvalitatívna asymetria. V Čechách bol božský Kája, Helena a Hana, zatiaľ čo na Slovensku (aj) Žbirka, Hammel, Elán či Peter Nagy. Nebolo to žiadne veľké víťazstvo, no aspoň to malo svojský zvuk, počúvateľnejšie texty a občas aj náznak názoru.
Populárna hudba robila trápnu kulisu komunistickému režimu. Ten sa jej protagonistom odvďačil lukratívnymi honorármi, televíziou a rozhlasom neustále živenými tantiémami a umožnením privyrábať si na Západe. Fakt, že väčšina socialistických popových celebrít sú popovými celebritami aj dnes, je možno pochopiteľný, ale v každom prípade smutný.
.underground
„Je lepší nehrát vůbec, než hrát hudbu, která nepramení z hudebníkova vlastního přesvědčení. Je lepší nehrát vůbec, než hrát to, co si přeje establišment.” Tak zhrnul podstatu undergroundu v roku 1975 jeho filozof a kľúčová osobnosť, mimoriadny básnik a prenikavý kunsthistorik Ivan Martin Jirous, zvaný Magor. Tento postoj si osvojila skupina hudobníkov okolo kapiel Plastic People of the Universe a DG 307. Títo muzikanti odmietli akékoľvek kompromisy so štátnou mocou, čo viedlo k neustálemu policajnému dohľadu a k zákazu verejného vystupovania. Plastici a ich kamaráti preto hrávali na súkromných akciách (obľúbené boli svadby priateľov), no aj tie sa  zvyčajne končili policajným zásahom, zadržaním a v niektorých prípadoch aj odsúdením a úväznením vystupujúcich a časti obecenstva. Prvého septembra 1974 zorganizoval Magor v Postupicích Prvý festival druhej kultúry, kde vystúpil okrem Plastikov a DG 307 aj evanjelický farár a pesničkár Sváťa Karásek. Podobné festivaly sa konali ešte dva (v rokoch 1976 a 1977). V roku 1976 však boli členovia Plastikov spolu s Lídrom DG 307 Pavlom Zajíčkom, Magorom Jirousom a Sváťom Karáskom odsúdení za „výtržníctvo” na tresty od 8 do 18 mesiacov. Práve tento „proces s undergroundom” viedol k vzniku Charty 77.
Underground sa postupne stal útočiskom pre viacerých prenasledovaných umelcov vrátane folkových spevákov Jaroslava Hutku a Vlastu Třešňáka či pre Martu Kubišovú, superhviezdu československej popmusic šesťdesiatych rokov, ktorá odmietla žiť uprostred socpopových kompromisov. Napriek tomu, že komunisti uzavreli undergound do takmer nepreniknuteľného geta, počas celej normalizácie mal na nezávislú hudobnú scénu obrovský vplyv. Jednak sa šírili nahrávky Plastikov, Hutku či Karáska, ale hlavne ľudia ako Jirous či Mejla Hlavsa (frontman Plastikov) boli jasným príkladom života bez kompromisov, ku ktorému sa nedalo nezaujať aspoň vnútorne jasné stanovisko. 
O bizarnosti pomerov a aj o postupnom uvoľnovaní mocenského zovretia koncom osemdesiatych rokov svedčí pôsobenie Mejlu Hlavsu v skupine Garáž, ktorá stála na pomedzí undergroundu, no na rozdiel od Plastikov nebola vyslovene zakázaná. Mejla tu hral na basgitare, no na prvých koncertoch v pražskom klube Na Chmelnici stál pre istotu za plentou na kraji pódia – všetci vedeli, že tam je, no nebolo ho vidieť. Eštebáci boli spokojní. V roku 1988 kapela začala znovu verejne vystupovať, museli si však zmeniť názov. Tak vznikla skupina Půlnoc. Hoci Mejla Hlavsa v roku 2001 zomrel, Plastici vystupujú ďalej. Ich hudba má stále tú silu, ktorá sa nedá získať cvičením a nie je ani zabalená do talentu, ktorý človek dostáva pri narodení. Je to hudba, za ktorou stoja statoční ľudia a ich osudy. 
V roku 1988 sa pri príležitosti udeľovania Ceny časopisu Melodie stretol v zákulisí pražskej Lucerny Mejla Hlavsa s Karlom Gottom. „Já jsem tu vaši hudbu nikdy moc neposlouchal,” povedal podľa hudobného kritika Vojtěcha Lindaura, ktorý bol svedkom stretnutia, Gott Hlavsovi. „Zato já vás, Karle, poslouchám pořád,” odpovedal mu Mejla. Pod fotografiou Gotta s Hlavsom v časopise Melodie bol strohý, no výstižný text: „Sojuz – Apollo.”
.jazzová sekcia
„Kirie v prdeli je / krédo taky. / Usmál se Karel Srp / na nebi roztáhli sa mraky.” Tak v poetickej skratke charakterizoval predsedu Jazzovej sekcie Ivan M. Jirous. Táto zvláštna a pre československú nezávislú scénu mimoriadne dôležitá organizácia vznikla v roku 1971 ako „Jazzová sekcia Českého zväzu hudobníkov.” Jej členmi boli od začiatku nielen významní džezmeni (Luděk Hulan, Karel Velebný) a hudobní kritici (Milan Dorůžka, Stanislav Titzl), ale aj stále rastúca skupina mladých aktivistov a výtvarníkov, ktorých okolo seba sústreďoval usmievavý Karel Srp. V sedemdesiatych rokoch organizovala Jazzová sekcia Pražské jazzové dni a množstvo koncertov, pre ktoré bolo typické prekračovanie žánrov. Na jednom pódiu tak vystúpilo džezové kombo, súbor, hrajúci experimentálnu hudbu, rocková kapela a povedzme bluesový pesničkár. Pre ľudí, žijúcich mimo Prahu, boli však najdôležitejšie publikačné aktivity. Sekcia vydávala obsažný, grafickým spracovaním svoju dobu ďaleko predbiehajúci bulletin JAZZ. Ten bol pre mnohých abonentov kľúčom, ktorým si otvorili dvere k zaujímavej hudbe. Tam sme prvýkrát čítali o Zappovi, Velvet Underground, Sex Pistols či o Art Ensemble of Chicago. Okrem toho vychádzali v edícii Jazz Petit aj knihy – od filozofických úvah Petra Rezka cez monografiu o americkom súbore Living Theatre až po prvé vydanie Hrabalovej knihy Obsluhoval jsem anglického krále.
Komunisti sa neustále pokúšali Jazzovú sekciu zrušiť, čo sa im dlho nedarilo. Až v roku 1986 obvinili a následne odsúdili vedenie Sekcie na čele s Karlom Srpom za neplatenie daní a „nedovolené obohacovanie”. Karel Srp bol odsúdený na 16 mesiacov, výtvarník Joska Skalník, hudobni kritici Vladimír Kouřil a Čestmír Huňát (otec Mardošu z Tata bojs) na 10 mesiacov. Hneď po procese a rozpustení Sekcie sa jej práce ujala novovzniknutá organizácia UNIJAZZ. 
Krátko na to, ako bol Karel Srp v roku prepustený z väzenia, začal pracovať na založení novej organizácie. Úspešne. Krátko pred Novembrom vzniklo Artforum. Slovenská sieť kníhkupectiev a vydavateľstvo Artforum sa k Srpovej organizácii nehlási len ako k slávnemu vzoru. Dnes si už málokto pamätá, že bratislavské Artforum vzniklo vo februári 1990 a následne niekoľko mesiacov fungovalo ako jeho regulérna pobočka. 
Jazzová sekcia bola pre niekoľko generácií hudbychtivých mladých ľudí v Československu oknom do sveta umenia a obrovským zdrojom inšpirácie. Mnohým z nás dávali materiály Jazzovej sekcie a stretnutia s členmi jej výboru pocit zvláštnej spolupatričnosti a bláznivej nádeje. Keď komunistický establišment začiatkom osemdesiatych rokov článkom Jana Krýzla Nová vlna se starým obsahem postavil mimo zákon fenomenálnu českú „novú vlnu” (Pražský výběr, Abraxas, Babalet, Garáž, Jasná páka a iné kapely), Sekcia odpovedala esejou Josefa Vlčeka Rock na levém křídle. Keď dostal v roku 1984 Nobelovu cenu za literatúru Jaroslav Seifert, len Jazzová sekcia vydala jeho nobelovskú reč. 
V roku 1986 mala na bratislavskej Mladej garde jeden z mála „povolených” koncertov skupina Zóna A. Punk bol vždy výstredný, ale len málokedy tak, ako v ten večer: spevák Koňýk mal oblečené obyčajné biele tričko a na ňom vlastnoručný nápis: „Slobodu pre Jazzovú sekciu!” „Zavreli vtedy vedenie Jazzovej sekcie. Nebol som jej členom, ale oni vydávali JAZZ Bulletin a písali v ňom aj o punku. A tí ľudia z Prahy nám veľmi pomáhali. Tak som ich chcel podporiť,” spomína Koňýk. 
.antidiskotéky
Tí, ku ktorým sa nedostali publikácie Jazzovej sekcie, mali ešte jednu príležitosť dozvedieť sa, čo zaujímavé sa v československej a svetovej hudbe deje. Tou príležitosťou boli antidiskotéky Jiřího Černého a následne aj jeho kolegov. 
Jiří Černý bol už koncom šesťdesiatych rokov uznávaný, dnes by sme povedali „mienkotvorný” hudobný publicista. V rozhlase uvádzal a dramaturgicky pripravoval populárnu (a napriek tomu kvalitnú) hitparádu Dvanáct na houpačce, písal hudobné recenzie a bol to práve on, kto v roku 1969 pripravil (moderne povedané „produkoval”) a textom na obale opatril Krylovu platňu Bratříčku, zavírej vrátka. Normalizačná moc sa mu za to odmenila zákazom činnosti v Československom rozhlase a obmedzením publikačných aktivít. Nezlomný optimista a milovník hudby sa však len tak ľahko zdeptať nedal. Keď ho v sedemdesiatych rokov začali pozývať do študentských klubov, aby im púšťal platne a rozprával o nich, zobral to ako výzvu. Černého antidiskotéky sa pre mnohých stali „živými hudobnými novinami”. „Do nášho klubu chodil Jirka Černý pravidelne raz za mesiac,” spomína na antidiskotéky Alfréd „Cimo” Zimmermann, v osemdesiatych rokoch šéf bratislavského klubu Primaf. „Na Černého antidiskotéky chodilo na Gardu pravidelne 300-400 ľudí,” hovorí organizátor folkových a rockových koncertov v Klube Mladá Garda Paľo Maruščák, „dnes je to takmer nepredstaviteľné – ľudia prišli, aby počúvali platne.”
Okrem Jiřího Černého sa neskôr na cesty po kluboch s kufríkom platní pustili aj Petr Dorůžka, Jan Rejžek a Josef Vlček. Je to  dnes skutočne ťažko predstaviteľné, ale na antidiskotékach sme mnohí prvýkrát počuli The Smith, Petra Skoumala, alebo nové platne Boba Dylana.
.prehrávky a zriaďovatelia
„Všetci sme boli vystrašení, obávali sme sa záludných otázok,” spomína s úsmevom na svoje prehrávky v sedemdesiatych rokoch pesničkárka Zuzana Homolová. „Dali sme si biele roláky, učesali strapaté vlasy a zahrali sme im naše najnevinnejšie pesničky,” hovorí o podobnom zážitku o pár rokov neskôr Ľuboš Dzúrik, kapelník Chóru vážskych muzikantov (CHVM), prvej skutočnej alternatívnej kapely na Slovensku. 
Prehrávky boli ponižujúcim rituálom, ktorému sa museli podrobiť všetci, ktorí chceli verejne vystupovať. Veľmi presne sú zobrazené vo filme Muzika: za stolom sedí niekoľko starších funkcionárov. Kapela či spevák im zahrajú ukážky zo svojho repertoáru. Funkcionári potom kladú otázky. „Poznáte slovenských hudobných skladateľov, ktorí sa venujú folklóru?”, spýtali sa napríklad Zuzany Homolovej. Jeden z nich – Tibor Andrašovan – sedel v komisii, a tak Zuzana nemala problém so správnou odpoveďou. „Od nás chceli, aby sme zaspievali nejaké dvojhlasy a trojhlasy, a to sme veru nevedeli,” hovorí Vážsky muzikant Ľuboš a spomína si, že v ich porote bol aj Ervín Kliment, autor opileckého hitu Otvárajte kasíno. Prehrávky sa končili väčšinou „úspešne”. To znamená, že porota zaradila kapelu či speváka do „triedy”, podľa ktorej mohli potom prijímať honorár. Kapelník CHVM dostával za koncert napríklad 20 Kčs, ostatní členovia 14 Kčs.  
Boli však speváci a kapely, ktorí z politických dôvodov alebo z vlastného rozhodnutia prehrávky nemali. Aj pre tých sa v ponižujúcej normalizačnej hre našlo riešenie: vystupovali ako „hostia” na koncertoch tých, ktorí prehrávky mali. „Jedno leto som mala napríklad sériu koncertov v pražskej Nerudovke, pričom každý večer hrali iní ľudia,” spomína Zuzana Homolová. „Hutka, Třešňák, Merta, ktorí v tom čase oficiálne nemohli vystupovať.” 
Ďalšou dôležitou inštitúciou bol „zriaďovateľ.” Kapela nemohla vystupovať len tak, na vlastnú päsť. Musela za ňou stáť prijateľná štátna inštitúcia. Bez prehrávok sa vystupovať za istých okolností dalo, bez zriaďovateľa nie. „My sme prehrávky nechceli,” spomína Petr Fiala zo skupiny Mňága a žďorp. „Hrali sme zadarmo a ako zriaďovateľa sme vždy mali základnú organizáciu SZM v nejakej továrni.” Hoci kapela vznikla až v roku 1987, museli raz za čas zriaďovateľa vymeniť, lebo mládežníci zistili, čo hrajú a báli sa nepríjemností.
.kluby
Keď mala kapela zriaďovateľa a prípadne aj prehrávky, mohla začať hrávať v kluboch. Osemdesiate roky boli z tohto hľadiska už pomerne prajné. „Náš klub patril Prírodovedeckej a Matematicko-fyzikálnej fakulte Univerzity Komenského,” hovorí „Cimo” Zimmermann. „Okrem pravidelných diskoték sme tu robili hlavne folkové koncerty, ale bývali tu aj Večery Jazzovej sekcie, hrávala tu Garáž a Zóna A tu v jedno období dokonca cvičila.” V Primafe (pôvodne vinárskej pivnici) sa odohrali prvé bratislavské koncerty Oldřicha Janotu, Jakuba Nohu a Jaromíra Nohavicu, pravidelne tu hrával MCH Band a Chór vážskych muzikantov. Svoje diela tu vystavovali výtvarníci, ktorí inde vystavovať nemohli – napríklad Otis Laubert, Igor Kalný alebo Fero Guldan.
„Keď som prišiel z východu študovať do Bratislavy na Chemicko-technologickú fakultu, okrem Kryla som nepoznal nič,” hovorí Paľo Maruščák, človek, ktorý stál za najlepším obdobím Klubu Mladá garda a neskôr aj za festivalom Čertovo kolo. „Nechcel som robiť zakázanú hudbu, ale hudbu, ktorá sa mi páčila a ktorá mi niečo hovorila.” Inšpirovaný Folkovým kolotočom v blízkej Břeclavi a vystúpeniami pesničkárskeho združenia Slnovrat (pozri rámček) začal Paľo spolu s kamarátmi organizovať folkové koncerty. V roku 1984 zorganizovali na Garde prvý ročník festivalu Folková zima. „Podarilo sa to s odretými ušami – na  hlavný koncert prišlo asi 300 ľudí. O rok neskôr sa už na lístky v predpredaji stálo v dlhých radách.” Mladú gardu, internát so sovietskym názvom postavený v štýle socialistického realizmu, si priami účastníci pamätajú ako miesto slávneho prvého koncertu skupiny Bez ladu a skladu v Bratislave. Práve tu sme prvýkrát videli mladíkov v čiernych oblekoch a bielych ponožkách s trinásťročným spevákom Michalom Kaščákom. 
Ako sa v osemdesiatych rokoch organizovali koncerty? V prvom rade bolo treba vybaviť povolenie na miestnom národnom výbore. Tam bolo treba predložiť zoznam vystupujúcich, zoznam piesní, ktoré budú spievať a ich texty. „Texty sme, samozrejme, pozorne vyberali,” hovorí Paľo Maruščák. „Ukazovali sme im bezproblémové texty o láske a prírode, v prípade Nohavicu sme sa oháňali Vysockým a Okudžavom – zakázať texty sovietskych umelcov si nikto netrúfol.” Na koncertoch sa, pochopiteľne, hralo niečo iné. Napriek tomu, že sa na nich z času na čas objavili aj tajní (nedali sa nespoznať), k problémom nedochádzalo. Bola to hra: oni chceli byť zavádzaní, vedeli o tom, no tvárili sa, že si to nevšímajú. Problémy boli len s punkom. „Keď hrala Zóna A alebo Hrdinové nové fronty, pred internátom stáli antony,” spomína Paľo Maruščák. „Aj na internáte nad punkom ohŕňali nos, no ja som mal vnútornú potrebu punkové koncerty robiť.”
Ďalším miestom, kde sa v Bratislave prezentovala nezávislá scéna, bol „obkas” (Oblastné kultúrne a spoločenské stredisko) na Vajnorskej ulici. Tu od novembra 1985 organizoval sériu koncertov Dotyky a spojenia Ladislav „Agnes” Snopko. Dotýkali a spájali sa tu muzikanti, ktorí za normálnych okolností spolu nehrávali (Iva Bittová s Mariánom Vargom, Vladimír Merta s Dežom Ursinym či Bez ladu a skladu s Jiřím Stivínom) a tiež hudobníci s výtvarníkmi ako Jozef Jankovič, Rudo Sikora či Július Koller. Na posledných Dotykoch a spojeniach hral Jaro Filip a Dušan Valúch, výtvarníkov zastupoval Július Koller. Bolo to 17. novembra 1989... 
V Čechách a na Morave v tom čase už klubová scéna pomerne dobre fungovala. „Boli tam kluby, v ktorých sa nemuselo sedieť”, spomína Michal Kaščák. A mal v nich kto hrať. Folkoví pesničkári, české kapely, vychádzajúce z undergroundu (Garáž, Půlnoc, Dybbuk, Krásné nové stroje), mladí punkáči (Visací zámek, Hrdinové nové fronty, Zóna A), mimoriadne vitálna brnianska scéna (Dunaj, Bittová, E, Ještě jsme se nedohodli) – to všetko vytváralo pôsobivú a energickú subkultúru, či „ostrovy pozitívnej deviácie”. 
.technické príčiny
Hoci sa všeličo už dalo robiť, nebola to zďaleka idyla. „Počas prvého dňa folkového festivalu v Primafe za mnou prišiel neznámy človek a zavolal ma do tmy pod bránu. Povedal mi, že ak ten festival okamžite nezrušíme, tak si ma podajú. Mieril pritom na mňa pištoľou,” spomína Cimo na svoje najintímnejšie stretnutie so štátnou mocou v roku 1984. Festival bol „z technických príčin zrušený.” Hoci sa oficiálny dôvod nikdy nedozvedel, pravdepodobne eštebákov nahnevalo, že v Primafe vystúpil Vladimír Merta a Vladimír Mišík, ktorí v tom období boli zakázaní. Cimo bol odvtedy až do novembra 89 eštébákmi sledovaný.
„Museli sme zrušiť hneď prvý koncert, ktorý sme robili,” hovorí Paľo Maruščák. „Hrať mala Jasná páka, ktorá sa vtedy už premenovala na Hudbu Praha, keďže Jasná páka mala zákaz. No a my sme na plagát napísali obidve mená. Prišiel za mnou človek zo školy a spýtal sa ma, či chcem školu aj dokončiť. Zľakli sme sa a koncert sme „z technických príčin” zrušili.” Ľuboš Dzúrik tipuje, že im (skupine CHVM) zrušili asi 8 koncertov. „Raz prišli na troch antonoch, zobrali punkáčov a nútili ich umývať a učesať si číra. Išlo im hlavne o to poníženie,” spomína Ľuboš. „Nezniesli, keď niekto vytŕčal. Presne to spieva Mišo Kaščák: Odtnite mu hlavu, nech nevytŕča z davu...” Petr Fiala hovorí, že „za každým zrušeným koncertom bol nedostatok odvahy.” Asi má pravdu, hoci pred namierenou pištoľou sa odvaha ťažko hľadá.
.festivaly
K folku a rocku patria festivaly. Jeden z najdôležitejších počas celej normalizácie sa konal v rokoch 1976 a 1977 v Pezinku. Hrali tu džezmeni (Andršt, Gerhardt), rockeri (Mišík, Varga), folkáči (Třešňák, Hutka, Homolová). Premietala sa Žltá ponorka. No hlavne sa tu zišlo niekoľko tisíc ľudí, ktorí chceli byť slobodní. Práve preto sa už ďalší ročník pezinských Koncertov mladosti konať nemohol. 
Až koncom osemdesiatych rokov sa to začalo meniť. V lete sa konali festivaly vo Valašskom Meziříčí a v Lipnici, odvážnejšia začala byť Porta, no najdôležitejšou udalosťou bol Rockfest. Išlo o regionálnu súťaž rockových kapiel s finálovým festivalom v Prahe. V rokoch 1988 a 1989 na pražskom Rockfeste vystúpili kapely z undergroundu, reprezentanti novej vlny, punkáči aj metalisti. No a tých, ktorí už raz hrali na oficiálnej akcii v hlavnom meste, bolo ťažké zakazovať povedzme v Bratislave.
Koncom osemdesiatych rokov sa v Bratislave podarilo Agnesovi Snopkovi zorganizovať niekoľko veľkých koncertov v PKO. Blues na Dunaji, Gitariáda či Slovrock umožnili vystúpiť kapelám ako boli C&K Vocal, Mišíkovo Etc. Hejmov Žlutý pes, Bez ladu a skladu či Pražský výběr. No a v športovej hale na Pasienkoch bolo v rokoch 1988 a 1989 Čertovo kolo. „Už s názvom bol problém,” spomína Paľo Maruščák, ktorý festival spolus Agnesom organizoval. „Tvrdili sme, že ide o tradičný ľudový tanec z Horehronia, a tak nám to prešlo.” V skutočnosti Paľa inšpiroval koncert poľskej punkovej kapely TZN Xena, kde prvýkrát videl pogujúcu mládež a pripadalo mu to ako „čertovo kolo.” Na pódiu postavenom z lešenárskych trubiek a obyčajných dosiek („K praktikáblom sa nedalo dostať,” vysvetľuje Paľo) hrali Bez ladu a skladu, Hrdinové nové fronty, Krásné nové stroje, Půlnoc, Zóna A, Maťkovia, Marián Varga a ďalší. Laco Teren, Ivan Csudai a Daniel Brunovský namaľovali obrovské „plátna” (v skutočnosti išlo o igelitové plachty). Čertove kolá mali úžasnú, slobodnú atmosféru. „Bol to zázrak,” hovorí Paľo Maruščák. Jediná škoda je, že sa z týchto unikátnych akcií nezachovala filmová ani fotografická dokumentácia. Poslednou nádejou bola Štátna bezpečnosť. „Normálne sa na festival akreditovali a poctivo obidva ročníky natáčali,” spomína Agnes, ktorý sa po roku 1989 pokúsil nájsť nahraté snímky v archíve ministerstva vnútra. „Nič nenašli. Údajne išlo o dizertačnú prácu nejakého dôstojníka ŠtB a preto to nie je v archíve.”
.nebolo to len tak
Nezávislá hudobná scéna v období normalizácie nebola samozrejmosťou. Stála na konkrétnych ľuďoch, ich tvrdohlavosti, odvahe a vernosti. Magor strávil niekoľko rokov vo väzení, Plastici, Sváťa Karásek a Pavel Zajíček a vedenie Jazzovej sekcie „len” niekoľko mesiacov. Vlastu Třešňáka eštebáci fyzicky mučili až ho donútili k emigrácii. Ľudia ako Paľo Maruščák, Cimo, Agnes a viacerí ďalší, ktorých sme tu nespomínali, prejavovali okrem dobrého vkusu aj obyčajnú ľudskú statočnosť. „Všetka česť tým, ktorí to vtedy organizovali,” hovorí Zuzana Homolová.
.nemali odpoveď
Koniec deväťdesiatych rokov, v aute veziem Marsha, anglického priateľa, ktorý za komunizmu do Československa pašoval náboženskú literatúru, a potom tu niekoľko rokov žil. Počúvame hudbu. Marsh vloží do prehrávača kazetu Zóny A. „Kde je Jozef Mengele? Kde je, kde je?” spieva Koňýk a ja to Marshovi prekladám. Keď dojdeme k časti „operuje na Kramároch, zastavte ho, prosím vás,” schuti sa smejeme. Potom pustím Na Václavském Václaváku od Pražského výběru, potom Rebelku bez príčiny od Dybbuku, Génového inžiniera od Bez ladu a skladu a ďalšie pesničky zo “starých čias”. „Na toto komunisti nemali žiadnu odpoveď,” konštatuje Marsh. Nemali. Uprostred sivosti existoval krásny, farebný svet.
Pozn.: Namiesto aktuálnych hudobných recenzií uvádzame šesť kľúčových albumov československej nezávislej scény y dobz normalizácie.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite