Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Návrat k stolu

.eva Čobejová .časopis .štýl

Ako dnes možno osloviť ľudí, či by náhodou za ich rodinným stolom nebolo jedno voľné miesto pre opustené dieťa? Žeby sa začalo hovoriť o stolovaní?

Bolo to kedysi v roku 1993. Dvaja mladí, čerstvo vyštudovaní muži sa rozhodli, že urobia niečo pre to, aby v detských domovoch bolo čo najmenej detí. Nepovažovali ústavnú výchovu za správnu a patrili medzi prvých, ktorí ničili všetky prežívajúce ilúzie o kvalitnej výchove v domovoch.
Vladislav Matej a Marek Roháček mali vtedy pocit, že ľudia o adopciách či pestúnstve vedia veľmi málo, a tak začali ľuďom radiť, ako na to. Dnes si už Marek Roháček, jeden zo zakladateľov Návratu, myslí, že ľudia majú dosť informácií a vedia si ich nájsť aj bez toho, aby im museli pomáhať.  
Návrat sa medzitým vyvinul v organizáciu, ktorá nielen pomáha opusteným deťom, ohrozeným rodinám či uchádzačom o náhradné rodičovstvo, Návrat dokáže vytvárať a vo verejnosti šíriť aj  jednoduché, ale silné posolstvá, a robí to zväčša umelecky atraktívnou formou. Má totiž okolo seba tím filmárov, fotografov, novinárov, scenáristov. Začala to séria krátkych filmov (Ne)chcené deti, ktorí nakrútili šiesti špičkoví dokumentaristi (Homolka, Šulík, Lehotský, Vojtek...). Nasledoval ďalší významný dokument Sedem magických rokov režiséra Mareka Šulíka. 
Výnimočný bol aj projekt Najlepšie je s mamou a otcom, na ktorom sa podieľali špičkoví slovenskí fotografi. Vytvorili kolekciu fotografií zo života náhradných rodín. Výstava putovala po slovenských mestách a zanechala silný dojem. 
Lenže čísla, ktoré hovoria o počte detí v detských domovoch, sú stále vysoké. Stále je to okolo šesťtisíc detí. Takže stále treba hovoriť o tom, že deti z ústavov by mali ísť do náhradných rodín schopných poskytnúť im pocit bezpečia a lásky. Ale ako o tom hovoriť? Návrat spolu s dokumentaristami už verejnosti ukázali, ako sa žije náhradným rodinám, aké silné citové väzby v nich dokážu vzniknúť, ponúkli film o tom, aké dôležité sú prvé roky dieťaťa a aké hendikepované sú deti z ústavov. Takže čo ďalej? Aký nový komunikačný kľúč treba použiť, aby boli oslovení aj tí, ktorých táto téma doteraz nezaujala.  
Marek Roháček si raz náhodou všimol prieskum, v ktorom sa uvádzalo, koľko rodín sa stretáva pri spoločnom stole a prekvapilo ho, že je to pozoruhodne nízke číslo. Až polovica z nás vraj sedí počas jedenia mimo rodiny. Prevažuje konzumácia počas práce, pri čítaní či pred televízorom. Zaznamenal aj informáciu, že sa už kupuje menej jedálenských stolov, ktoré z našich bytov vytláčajú barové pulty. Lenže za nimi môže človek pokojne sedieť aj sám, barový pult nie je určený na dlhé rozhovory počas stolovania. Marek Roháček o tom začal rozmýšľať. 
Čo to znamená pre náš životný štýl, pre naše rodiny a pre deti, ktoré v nich vyrastajú? „Stolovanie je fenomenálny symbol,“ tvrdí a pripomína, že stolovanie má u nás silnú tradíciu. Dodnes sa v niektorých rodinách dokonca na Vianoce prestiera aj pre členov rodiny, ktorí už nežijú.
Práve rodina, ktorá ešte sedáva okolo stola, môže za tým stolom spoločne prebrať aj vážne témy. Napríklad, čo s ťažko chorým či starým členom rodiny, ktorý vyžaduje mimoriadnu starostlivosť? Alebo sa môže rozhliadnuť okolo stola a zistiť, že je tam jedno voľné miesto. Práve pri tom stole môže vzniknúť debata, čo s tým voľným miestom. Neprijmeme do svojho kruhu opustené dieťa? Nebude sa nám za tým stolom sedieť ešte príjemnejšie? Takto sa to logicky vyvinulo do kampane, počas ktorej Návrat už niekoľko týždeň intenzívne hovorí o spoločnom rodinnom stole.
Rodina, ktorá sa nestretáva pri stole, ktorá sa spolu nerozpráva, má menšiu šancu, že by raz dospela aj k nápadu poskytnúť domov cudziemu dieťaťu. 
Súčasťou tohtoročnej kampane Návratu boli happeningy v centre Banskej Bystrice a Bratislavy, a tiež na trenčianskej Pohode. Na námestiach či na letiskovej ploche boli rozložené stoličky, stôl, na ňom obrus, taniere, príbory, voňavá polievka. Rodiny, ktoré sa zapojili do happeningu, stolovali na verejnosti. A okoloidúci sa prizerali a rozmýšľali, čo pre nich znamená rodinný stôl. Filmári ich úvahy zaznamenali. (Trinásťminútový dokumentárny happening SPOLUPRISTOLE odvysiela verejnoprávna Dvojka  21. novembra 2009 o 18:05 h.)
Návratu sa teda podarilo otvoriť zaujímavú tému,  ktorá sa týka rodinného života. Možno nie každému, kto videl na námestí či na Pohode tie stolujúce rodiny, raz napadne zobrať si cudzie dieťa a urobiť mu miesto za svojím rodinným stolom. Ale je pravda,a to Návrat vystihol veľmi presne, že uvažovať o pestúnstve či adopcii môžu začať len rodiny, ktoré prirodzene fungujú a normálne spolu stolujú. Teda rodiny, ktoré kuchynský stôl nenahradili barovým pultom a spoločné stolovanie nevytlačilo stravovanie vo fastfoodoch. 
Silná téma, silné posolstvo a silný motív uvažovať o tých voľných miestach za stolom.
_____________________________________________________________________________
Stôl je symbol
Rozhovor s Marekom Roháčkom, predsedom OZ Návrat, o stolovaní, náhradných rodinách a trpezlivosti.
.kampaň síce ešte stále prebieha, ale prvé pocity sú aké? Čo ťa prekvapilo?
To, že stolovanie funguje. Všetci, aj mladí ľudia, ktorí sú už mimo primárnej rodiny a ešte nemajú novú, to považujú za dôležitú súčasť života. 
.nebude už rodinné stolovanie vyhradené len pre slávnostné chvíle a v normálny deň budú stravu zabezpečovať jedálne, fastfoody, bufety či reštaurácie?
Ja som presvedčený, že rodinné stolovanie sa zachová, možno redukovane, ale patrí k výbave a potrebe človeka. Minimálne zdravý rodič vycíti, že pre vývin jeho detí je rodinné stolovanie potrebné. Ale určite je ohrozená jeho sýtosť a kvalita. Keď si rodina sadne do reštaurácie, to je skvelá vec, ale ešte lepšie je, keď sa na príprave jedla členovia rodiny spolu podieľajú. V stredných vrstvách západnej kultúry sa vytráca varenie, tradičné recepty sa neprenášajú na ďalšie generácie a rodiny fungujú na polotovaroch.
.môže aj rodina, ktorá spolu nesedáva za stolom, normálne fungovať, dokonca prijať aj cudzie dieťa?
Stôl chápeme ako symbol, ktorý má tradíciu a archetypálnu silu. Je škoda nepracovať s prirodzenými silami života. Stolovanie pôsobí banálne, ale dejú sa tam rozhodujúce vývinové momenty pre dieťa. Súčasne sa deje
napĺňanie základnej fyzickej potreby - hladu a psychickej - vzťahu, no toto
dvojité sýtenie dieťaťa napĺňa jeho „materská“ osoba - rodič. Ide o kľúčové momenty pre život dieťa, ktoré si uvedomíme, až keď sa stretneme s dieťaťom, ktoré to nezažívalo. Samozrejme, takým „stolovaním“ pre dieťa je aj ukladanie do postele, čítanie rozprávok, rozprávanie sa počas prechádzky, spoločné hranie nielen  stolových hier, dokonca aj spoločné pozeranie televízie spojené s následným rozhovorom o dojmoch, pocitoch, hodnotách. Spoločná komunikácia robí rodinu zdravou.
.v domovoch je stále 6 000 detí, ktoré nepoznajú rodinné stolovanie. Nemáš niekedy pocit, že tá zmena ústavov na rodinné typy náhradnej výchovy ide príliš pomaly?
Prvé roky som mal pocit, že to ide pomaly, nerozumel som, prečo odborníci aj verejnosť nedokážu uchopiť také jednoduché veci o potrebe rodiny pre dieťa. Dnes sa učím trpezlivosti. Snažíme sa o spoločenskú zmenu, o zmenu spoločenského povedomia a na to 15 či 20 rokov nie je veľa.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite