Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Európa Luboša Palatu

.luboš Palata .časopis .týždeň vo svete

Sovietskemu zväzu nebolo veľmi za čo ďakovať. Porazil nacistov, ale to, čo tu zaviedol po nich, bolo len o málo lepšie. Putin a jeho kágebáci, čo vládnu Rusku už deväť rokov, to počujú neradi, no je to tak. S dodatkom, že pre takých Estóncov či Litovcov bolo to, čo zaviedol Stalin, ešte horšie.

Za jedno ale Sovietom dodatočne poďakovať môžeme. Rád priznám, že to nemám z hlavy vlastnej, ale z kniežacej. Sedeli sme pred týždňom v kancelárii Karla Schwarzenberga oproti Břevnovskému kláštoru a snažili sme sa spraviť nenudný rozhovor o Čechoch a Poliakoch. A spoločne sme došli k tomu, aký je dnešný stav, keď sa môžeme pokladať za obyčajných spojencov, vlastne výnimočný. Knieža má aj vďaka svojmu rodokmeňu veľmi hlboké a osobité znalosti našej stredoeurópskej histórie. A na základe nich nahlas uvažoval, prečo to tak je.
„Za vojny to veľmi nefungovalo, napríklad Benešovu dohodu so Stalinom brali Poliaci ako zradu. Lenže potom sme boli v spoločnom socialistickom tábore, a keď sú ľudia v jednom väzení, postupne sa zblížia,“ uvažoval.
Nezostáva mi nič iné ako dať kniežaťu za pravdu. Nebyť komunizmu, poznali by sme sa omnoho menej a mali by sme k sebe oveľa ďalej. Teraz sa to už trochu mení, ale kto z vás by bol dobrovoľne šiel na prázdniny do Východného Nemecka alebo k Balatonu? Či dokonca k studenému moru do Poľska? O Rusku, Ukrajine, Zakaukazsku, strednej Ázii alebo Bajkale ani nehovoriac.
Ten spoločný koncentrák nás vo všetkej svojej biede, hrôze a úpadku naozaj zblížil. Rovnako ako zážitok toho roku 1989, keď sme sa spoločne, hoci každý zvlášť, z toho lágru dostali, spoločne sme prestrihali ostnaté drôty a každý zvlášť sme zase začali žiť na slobode.
Strašne sme túžili ísť do Európy, byť Západom, žiť normálne. A na chvíľu sme na seba zabudli, niektorí z nás v domnienke, že sami sa do NATO a Európskej únie dostaneme skôr. A nakoniec sa ukázalo, že to potrvá strašne dlho a že nás tam tak či onak vezmú všetkých naraz. Dokonca aj Slovensko to s tou Úniou stihlo.
Osvietení duchovia medzi nami pochopili, že to nútené zblíženie totalitných rokov je hodnota, ktorú sa vyplatí nielen nezahodiť, ale aj opatrovať a rozvíjať. A v čase, keď sa nezdalo nič dôležitejšie ako byť v NATO a EÚ, založili Vyšehradskú štvorku, ktorá sa usiluje to vnútené zblíženie zmeniť na prirodzené pokračovanie a „spoznávanie sa“.
Je dvadsať rokov od novembra 1989, ktorý bol pre nás Čechov a Slovákov 17. novembrom, pre východných Nemcov novembrom deviatym, pre Poliakov septembrom a pre Maďarov azda augustom. Sme stále iní, nemáme našu ťažko komunikovateľnú skúsenosť vytetovanú číslom na ruke, ale rovnako nezmazateľne je kdesi hlboko v nás. Zblížení ťažkým osudom a potom pred novou voľbou. Máme v Nemecku kancelárku, v Štrasburgu poľského predsedu Európskeho parlamentu, vo vile pri Balatone Arpáda Göncza, ale aj v Bratislave Roberta Fica a na Pražskom hrade Václava Klausa. A pod ním Václava Havla. Sme si, aj napriek všemožným jazykovým zákonom, Benešovým dekrétom, Jobbikom, neonacistom, menším i väčším podrazom, čo si robíme, bližšie, ako sme si kedy za mnoho storočí boli. Nepostrácajme to. Je to jediná hodnota, čo nám tie mizerné spoločné desaťročia v „tábore mieru a socializmu“ dali.
Autor je redaktor Lidových novín
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite