Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Olé Corea

.peter Motyčka .časopis .hudba

Každoročná jesenná dilema vyznávačov „inej“ hudby sa už tradične netýka len džezových koncertov. Aj po „džezákoch“ ostali v kurze Wayne Shorter, Diana Krall, Tommy Emmanuel, ale aj festivaly Večery novej hudby, Melos-Étos či tradičnejšie Bratislavské hudobné slávnosti.

Nebýva zvykom, aby umelci typu Chicka Coreu navštevovali Slovensko opakovane. O týždeň však budeme mať tohoto pozoruhodného klávesistu „poruke“ už tretíkrát. Zázračným bolo jeho „prepašovanie“ za železnú oponu v časoch hlbokej totality v novembri 1983. Jedného z najväčších hudobných géniov sme dovtedy poznali z prelomových albumov, na ktorých Miles Davis infikoval svoju kapelu elektrickým soundom zo supraphonskej „elpéčky“ predstavujúcej vrcholnú éru výbušného kvarteta Return To Forever, alebo z krištáľových dialógov s vibrafonistom Garym Burtonom. Dvojica Corea-Burton rozjasnila športové Pasienky a o atmosfére „dušičkového“ koncertu pamätníci rozprávajú s posvätnou úctou. Rovnako beznádejne vypredaný Coreov sólový recitál bol príjemným bonusom Bratislavských jazzových dní 2007. V priestoroch PKO sme sa od majstra dočkali abstraktnejších reminiscencií, bartókovsky hravých miniatúr z cyklu Children´s Songs, ale aj motívov charakterizujúcich výbušnosť Coreovho naturelu (Spain). Pritom sa zdá neuveriteľné, že Armandovi Anthonymu Coreovi ťahá na sedemdesiatku! Životné jubileá si tento umelec pripomína v štýle veselíc z ruských rozprávok – len narodeninová párty k jeho šesťdesiatke trvala v slávnom newyorskom klube Blue Note tri týždne! Počas nich mal Corea dostatok možností prehodnotiť komunikáciu s dlhoročnými partnermi (Gary Burton, Bobby McFerrin), prípadne načrtnúť nové smerovania v súvislosti s ich nasledovníkmi (Christian McBride, Joshua Redman, Avishai Cohen).  
Megalomanské sklony si tento Američan hispánsko-talianskeho pôvodu vyrovnáva komornejšími dialógmi (samozrejme v preplnených koncertných sálach). Príjemným úletom posledných rokov bola fúzia nástrojových svetov, ktoré k sebe zdanlivo vôbec nepatria. Album The Enchantement (Concord, 2007) balansoval medzi diametrálne rozdielnou tónovou kultúrou klavíra a banja. Napriek tomu že sa obaja spoluhráči pohybovali skôr na stredovej čiare svojich štýlov, projekt s fantastickým džezovým banjistom Bélom Fleckom dopadol prekvapivo dobre. Po boku pódiových partnerov dnes Corea nepotrebuje súťažiť. Exhibičné obdobia má dávno za sebou, dôraz kladie skôr na melodickosť a celkovú uvoľnenosť prejavu. Tú si najviac užíva po boku Garyho Burtona. Ich prvé pokusy zo 70. rokov kulminovali dodnes neprekonaným opusom Crystal Silence (ECM, 1973). Pokiaľ nepovažujeme kultivovanosť a krištáľovú priezračnosť za vlastnosti, ktoré džezovým hudobníkom neprislúchajú, môžeme ich krehké dialógy považovať za vrcholné momenty v kariére oboch. Pokusom vyťažiť z dávnej slávy bolo ich obnovené partnerstvo, s ktorým v roku 2006 tešili nostalgicky spomínajúcich fanúšikov, ako aj ocenenie Grammy za najlepší džezový inštrumentálny album (The New Crystal Silence, Concord, 2008). V nedávnych Coreových počinoch nachádzame reminiscencií ešte niekoľko. Tou najprestížnejšou bol návrat k nekonečnu v podobe spomienkovej zostavy džezrockovej legendy Return To Forever. Kvarteto s gitaristom Al Di Meolom, basgitaristom Stanleym Clarkom a bubeníkom Lennym Whitom síce na domácej pôde pravdepodobne neuvidíme, avšak jeho „oklieštenú“ podobu príde sám veľmajster predstaviť do Bratislavy hneď nasledujúci deň po kvartete saxofonistu Waynea Shortera, teda 11. novembra.
Čo možno od zoskupenia Corea, Clarke, White: The Power of Three očakávať? Posúvanie hraníc prenechávajú páni v rokoch mladším kolegom, aj keď každý z nich prelomil nejedno štýlové tabu. Stanleyho Clarka neuspokojoval status „hráča v úzadí“, ako sa basistom s obľubou hovorilo. Pravidelný sprievod vymenil za spletité basgitarové behy rovnocenné mnohotvárnym hlasom Coreových klávesov. Zvuk Clarkovej basy nevychádzal z „podsvetia“, skôr sa neustále dral dopredu svojími výškami. Dravosť rockovej hudby „poplietla“ aj bubeníka Lennyho Whita, ktorý sa nechal ovplyvniť zemitosťou Johna Bonhama zo skupiny Led Zeppelin. A pána kapelníka musel k elektronickým klávesám došikovať sám veľký Miles. Setlisty odohraných koncertov prezrádzajú, že páni ukážu, ako hrať „klasiku“ (Someday My Prince Will Come, On Green Dolphin Street) a zaspomínajú na éru Return To Forever (Light as a Feather, Spain, After The Cosmic Rain). Nech z tejto pódiovej komunikácie vzíde čokoľvek, bude to sila! Nie jedného, troch.
Autor je redaktor mesačníka Hudobný život.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite