Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Džez a džezáky

.časopis .hudba

Začalo sa to tak ako každý rok: len čo sa zverejnil program 35. ročníka Bratislavských jazzových dní, spustila sa kritika. Jednému chýbala väčšia hviezda, inému aktuálni džezoví „trendseteri”, ďalšieho urážala prítomnosť popovej Candy Dulfer. Napriek tomu na džezáky všetci prišli.

„Prišiel si si zatancovať?” pýta sa ma v piatok večer vo vestibule bratislavského PKO známy džezový fotograf Patrik Španko. Irónia v jeho otázke je zjavná. Program je podľa neho „príliš tanečný.” Napriek tomu sa teší na Steva Gadda, Christiana McBrida, Mariu Joao a na BJD Superband: „Tí aspoň budú hrať džez,” hovorí Patrik, ktorý chodí na džezáky už takmer tridsať rokov.
V piatkových debatách vo vestibule sa najčastejšie spomínajú tri mená: legendárny bubeník Steve Gadd, virtuózny kontrabasista Christian McBride a nezaraditeľný pesničkár Terry Callier. Zatiaľ, čo na prvých dvoch sa tešia najmä pravoverní džezmeni, Callier láka hudobne ekumenickejšie publikum. Hoci v programe aktuálnych džezákov skutočne nie je hviezdny headliner, každý sa na niečo teší...

.chronické choroby
Prv než sa dostaneme k hudbe, vybavme chronické choroby, ktoré patria k džezákom podobne ako malária k rovníkovej Afrike. Už na tlačovej besede k aktuálnemu ročníku bol avizovaný „rakúsky catering,” ktorý mal vyriešiť škandalózne nízku kvalitu gastronomických služieb na festivale. Zmena bola zjavná na prvý pohľad: za jedlo a pitie sa platilo žetónmi a dosť podstatne sa zdvihli ceny. V ponuke sa veľa nezmenilo – pribudlo len chili con carne a chlieb s masťou. Najpríjemnejšou a určite najvoňavejšou novinkou boli čerstvé „wafličky”, ktoré však s rakúskym cateringom nemali nič dočinenia – vyrábala a predávala ich v Bratislave žijúca holandská fotografka Illah van Oijen s kamarátmi.
Nepochopiteľnou zvláštnosťou bol zákaz konzumácie nápojov v hlavnej sále. Keby len nápojov! Slušní sekuriťáci ma do sály nepustili ani s nedojedenou wafličkou – o žemli či mastnom chlebe ani nehovoriac. Na všetkých ostatných koncertoch, ktoré sa v dosluhujúcom PKO konajú, je občerstvenie – vrátane barov s pípami na pivo a kofolu – priamo v sále. Prečo museli na konci prestávok diváci pri vstupe do sály v obrovskom tempe dopíjať svoje drinky a hltať párky, zostáva večným džezákovým tajomstvom.
Ďalším tradičným problémom je (ne)využitie priestorov PKO. Festival má A a B pódium, no skutočný program je len na Áčku. Béčko, situované do „Estrádnej sály” (to je názov, ktorý sa nedá napísať bez úvodzoviek) fungovalo len cez prestávky, pričom samotná sála bola zaplnená „akože” kaviarenskými stolami, ktoré namiesto ilúzie útulnej kaviarne vytvárali dojem prázdnej sály. Prečo nemohol byť na Béčku paralelný program? A kedy už konečne organizátori „objavia” malú sálu na poschodí, ktorá by mohla byť ideálnym priestorom pre študentské či začínajúce kapely. Z akého dôvodu (tradične) nefunguje bar na balkóne hlavnej sály?
Na tomto mieste reportáže z džezákov zvykneme organizátorom odporučiť, aby sa išli pozrieť na akcie, ktoré robia v PKO festivaly Wilsonic, Žákovic Open alebo Pohoda, keď sa budova, čakajúca na zbúranie, mení na atraktívny priestor, v ktorom je dobre nielen organizátorom, ale – hlavne a predovšetkým – návštevníkom. Keďže máme džezáky radi a sme presvedčení, že by pri všetkej úcte k ich slávnej histórii mohli byť oveľa lepšie zorganizované, musíme to urobiť aj teraz: páni z agentúry Rock Pop, choďte sa pozrieť do PKO napríklad 17. novembra na Koncert pre všímavých alebo o desať dní neskôr na Zimný Žákovic Open a nechajte sa inšpirovať!

.piatok
Už pred šiestou večer bol pred vchodom do PKO slušný dav. Vo chvíli, keď sa brány otvorili, nastali intenzívne atletické preteky. Skalní fanúšikovia, ktorí chceli vidieť muzikantov z prvých radov, ukázali šprint, za aký by sa nemusel hanbiť ani slávny Ussein. Keďže nešlo o vytrénovaných športovcov, ale o hudobných fajnšmekrov bez väčšieho pohybového nadania, bol to celkom komický pohľad. „Čakal som pred budovou dve hodiny,” hovorí mi kamarát, ktorý, keďže je sám bubeník, chcel zblízka vidieť Steva Gadda. Nakúpil si do zásoby žetóny a so spokojným výrazom v tvári vychutnával prvé zaslúžené pivo – podarilo sa mu obsadiť stoličku v druhom rade.
Festival odštartoval vystúpením rakúskej speváčky Belly Wagner. Hneď v prvej pesničke zaujala hlbokým hlasom a prejavom pripomínajúcim Ninu Simone. Aj v druhej. Aj v tretej. Každá znela ako úvodný song k starej bondovke. Bond však neprišiel. Takže nuda. Ani milé uvádzanie v slovenčine (Bellina matka je Slovenka) nepomohlo.
Scott Kinsey Group z USA bolo celkom iné kafe. Pán kapelník z diaľky pripomínal pseudo-dokumentaristu Michaela Moora (zavalitá postava, šiltovka), no zblízka bol oveľa symaptickejší. A hlavne výborne hral. Kapelu tvorili štyria brilantní inštrumentalisti. Arménsky perkusionista a spevák Arto Tuncboyaciyan prinášal vibrujúcu exotiku a spolu s francúzskym bubeníkom Karimom Zaidom vytvárali nervne pulzujúcu rytmiku. Nad ňou plával invenčný basgitarista Gary Willis a všetko dokopy majstrovsky miešal pán Kinsey za klávesami. Títo štyria muzikanti hrávali s kadekým slávnym, no zvuk ich kapely najviac ovplynila spolupráca s Joeom Zawinulom. Malo to veľkú silu a dobre sa to počúvalo. „Nič zvláštne,” hovorí cestou zo sály džezový puritán. „Veľká energia,” vraví flautistka Sisa Michalidesová.
Oskar Rózsa sa na tohtoročných džezákoch odhodlal na riskantný krok. Skomponoval náročnú hudbu pre džezové kombo a klasickú hudbu hrajúce trio a nebojácne s tým prišiel na pódium. Bol to zrejme najsilnejší zážitok večera. Už len (sú)zvuk trúbky, hoboja, violy, basgitary a elektrických kláves za to stál. Improvizácie vynikajúceho klávesistu Ondreja Krajňáka, divoké sóla a vzápätí sugestívne atmosferické tóny trúbky Ryana Carniaux, alebo výborne skomponované a presne zahrané tutti pasáže celej kapely (na bicích hral tradične citlivý a presný Martin Valihora, na basgitare kapelník Rózsa) zasahovali rovnako rozum aj cit. Klasickú časť ansámblu tvorilo trio Ivan Danko (hoboj), Róbert Lakatos (viola) a Ladislav Fantzowitz (klavír), ktoré sa za normálnych okolností venuje tvorbe neprávom opomínaného židovského skladateľa Huga Kaudera. Práve jeho trio, ktoré Oskar Rózsa upravil pre svoj klasicko-džezový súbor, bolo vcholom koncertu. Oskarov riskantný krok sa oplatil. „Bolo to únavné,” hovorí mladá hudobníčka. „Zatiaľ bol vrchol jazzových dní Oskar Rózsa,” napísal si v sobotu ráno do facebookového statusu Marián Jaslovský.
Keďže Stevovi Gaddovi je venovaný rozhovor, prv než opustíme piatok a prejdeme do soboty, ešte spomeňme B stage. V dvoch prestávkach na ňom vystúpila nórska speváčka Caroline Hitland, ktorú sprevádzal gitarista Stano Počaji a harmonikár Boboš Procházka a bolo to výborné. Čo na tom, že to nebol džez a že sa to odohrávalo v neútulne chladnej sále plnej stolov? Boli to „obyčajné” pesničky, ktoré Caroline spievala krásnym hlasom (existuje vôbec nórska speváčka, ktorá krásny hlas nemá?), Stano Počaji a Boboš Procházka ju pritom veľmi citlivo sprevádzali.

.sobota

Hudobne najvýživnejší bratislavský džezový deň začala sympatická partička z maďarského Pécsu s názvom Singas Project. Pre tých, ktorí nevyznávajú džezový purizmus, to bol výborný začiatok. Speváčka Dalma Berger dávala svojím prejavom najavo, že sa venuje aj trip-hopu a rocku – nebála sa kričať, chrčať, šepkať ani nariekať, jej hlas a rockerské frázovanie mali silu, krásu a nástojčivosť.  
Hneď po veselých Maďaroch prišiel na pódium pán, na ktorého sme sa viacerí úplne najviac tešili: Terry Callier. V šesťdesiatych rokoch minulého storočia bol hviezdou. To, čo spieval, sa najčastejšie označovalo za souljazz, no v skutočnosti to bolo džezom a bluesom strihnuté pesničkárstvo (jeho prvá platňa sa príznačne volala The New Folk Sound Of Terry Callier). Potom prevesil gitaru z pleca na klinec, venoval sa rodine, živil sa ako programátor a vo voľnom čase vyštudoval sociológiu. Jeho kolegovia vraj ani netušili, že je muzikant. Až začiatkom deväťdesiatych rokov jeho nahrávky objavil vplyvný anglický dídžej Gilles Peterson a hneď po ňom pesničkárka Beth Orton a šikovní chlapci zo skupiny Massive Attack. A tak sa starší pán znovu postavil pred mikrofón. Jeho bratislavský koncert bol silným zážitkom. Hoci za ním stála džezovo zdatná kapela, predsa to celé pôsobilo nedžezovo. Zamatovo mäkkým hlasom spieval smutné piesne, miestami prechádzal do poetického rozprávania (skoro by sa dalo povedať, že to bol downtempový rap v štýle Trickyho), každá pieseň mala zvláštnu melódiu, občas sa to dotklo soulových výšok, v rífoch kapely bolo cítiť blues, predovšetkým však išlo o originálne pesničkárstvo. Keď sa jeho vystúpenie chýlilo ku koncu, nebol som sám, kto si prial, aby spieval ešte dlho. Program džezákov, samozrejme, pokračoval ďalej a tak nám zostávajú len skvelé Terryho platne. Tá posledná má názov Hidden Conversation, vznikla v spolupráci s Massive Attack a je výborná. Nakoniec, väčšina piesní, ktoré nám tento mimoriadny spevák v PKO zaspieval, bolo práve z nej. Je takmer isté, že jeho nasamplovaný hlas budeme počuť aj na „masívnom ataku” v stredu v Inchebe.
Tí, ktorí majú radi džezové štandardy počas Callierovho koncertu, popíjali pivo vo vestibule a len z úcty voči veľkému muzikantovi sa k jeho koncertu nevyjadrovali. „Bolo to dobré, ale neviem prečo to bolo na džezových dňoch,” hovorí mi jeden z nich. „Terry Callier je šéf,” hodnotí koncert rapper Bene.
Milovníkov džezových štandardov bohato zasýtil kontrabasista Christian McBride so svojím triom a zmiatla portugalská speváčka Maria Joao. Christian McBride, Ulysses Owens, Jr., (bicie) a Peter Martin (klavír) hrali s neuveriteľným swingom, bravúrou a radosťou. Džezová extáza s hustými klavírnymi harmóniami a virtuóznymi sólami. Muzikanti, ktorí spolu komunikujú bez toho, aby sa na seba pozerali, tvoriac pri tom hudbu, ktorá hýbe všetkými končatinami. „To je preto, lebo majú klasické džezové vzdelanie,” hovorí mi speváčka Lucia Lužinská, ktorá celé McBridovo vystúpenie pretancovala. Rozumiem tomu vzrušeniu, no viac ma zasiahla Maria Joao. Je to speváčka, ktorá teatrálnym vystupovaním pripomína Edith Piaf – okrem hlasiviek sú jej najdôležitejším nástrojom ruky, ktorými máva ako tanečnica flamenga a ktoré sa pri srdcervúcich lovesongoch vystierajú k tušenému milencovi. Jej spev mal v sebe džezovú virtuozitu, nostalgiu vlastnú speváčke v štýle fado, ako aj hravosť, pripomínajúcu Ivu Bittovú. Za zmienku stojí výborná kapela a v nej hlavne klavirista Mario Laginha. Niektoré Mariine piesne ma svojou bolestnou melanchóliou dojali, jej divadelné vystupovanie ma pobavilo. Reakcie publika sú rôzne: niektorým  prekáža teatrálnosť, iní sú nadšení. „Dobrá hudba, len to mala spievať iná speváčka,” hovorí mi jeden z mnohých džezových fajnšmekrov. Ja by som tú speváčku určite nevymenil.

.nedeľa
Skorý začiatok nedeľného koncertu (o 18. hodine) obral o časť publika kapelu Finally, v ktorej hral na bicích Emil Frátrik a na saxofóne Eric Marienthal. Škoda. Keďže som patril medzi oneskorencov, viem s istotou povedať len to, že kapela hrala aj prídavok.
Nasledovala dlhá pauza a po nej zahral Zawinulov The Syndicate, samozrejme, bez Joea Zawinula. Jeho duch tam však určite prítomný bol. Muzikanti na čele s brazílskym gitaristom Alegre Correom predviedli hudbu, ktorá bola roky so Zawinulovým Syndikátom spojená: príťažlivý etnický mix, bujará rytmika, rýchla basgitara, jeden saxofón (v rukách veľmi dobrého saxofonistu), a to všetko premiešané zawinulovsky znejúcimi klávesami. Bolo to energické, zaujímavé, miestami aj vzrušujúce. Ale chýbal tam Zawinul – hoci všetci na pódiu boli jeho „odchovancami”. Chýbal ten kúsok geniality, ktorý robí z dobrého vynikajúce.
Prechádzame na B stage, kde sa v nedeľu, podobne ako v piatok, hrala zaujímavá hudba.  Tentoraz to bol nepochybne džez. Rakúska speváčka Ángela Tröndle a jej spoluhráči neprekročili flexibilné hranice žánru, no napriek tomu to znelo neopočúvane, originálne a objavne. Mladá speváčka s pozoruhodným hlasom výborne scatovala, jej pesničky mali vtip, kapela hrala presne. Malo to swing a neunavovalo to. Napriek chladnej sále plnej stolov.
Posledným koncertom, ktorý sme si pozreli a užili, celý bolo vystúpenie BJD Superbandu. Organizátori si týmto spôsobom dali sympatický darček k 35. narodeninám. Išlo totiž o big band pozostávajúci zo slovenských a českých muzikantov, vedený trubkárom Jurajom Bartošom a gitaristom Matúšom Jakabčicom. Hrali klasické aranžmány džezových štandardov a hrali ich štandardne čiže veľmi dobre. Počuť naživo big band je nekaždodennou skúsenosťou. Nechali sme sa preto opájať mohutným zvukom, džezovými „kilami” plechových dychov a disciplinovanými sólami sólistov. Veľmi príjemné.
Džezáky vrcholili koncertom holandskej saxofonistky a speváčky Candy Dulfer a jej kapely Funky Stuff. Ľahučký popík, dlhonohá blondína a veľa funky. Hudba, ktorá asi dokáže roztancovať, ale zostáva na povrchu. Z prvých dvoch skladieb bolo jasné, že Candy a jej kapela vedia veľmi dobre hrať a že v Spoločenskej sále PKO našli svojich poslucháčov. My sme medzi nich nepatrili, a tak odchádzame domov. „Ale musíš uznať, že Candy vyzerá oveľa lepšie ako Félix Slováček,” hovorí mi cestou k autu kolega a ja mu dávam za pravdu.
Skončili sa 35. džezáky. Hoci v chodbách a vo vestibule sa po každom vystúpení viedli zasvätené debaty o tom, čo je džez a čo iba pop či tanečná hudba, boli to dobré tri dni.  Ak sa raz organizátorom podarí odstrániť chronické nedostatky festivalu, Bratislavské jazzové dni budú dokonalé. Len či to ešte potom budú skutočne džezáky...
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite