Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Dosť nebezpečný nápad

.gabriel Beer .časopis .týždeň v ekonomike

Robert Fico má mnoho nepriateľov. Politická opozícia mu asi závidí úspech v prieskumoch verejnej mienky, a tak vyhľadáva medzery v jeho práci.

Opozícia má mnoho príležitostí ukázať na konkrétnych krokoch vlády, že zmýšľanie socialistu v kooperácii s novovzniknutou skupinou oligarchov jeľcinovského typu (v slovenských pomeroch takzvaných otcov zakladateľov Smeru) narobí škody pre štát na veľa rokov do budúcnosti.
Prečo sa však do skupiny premiérových škodcov zaradil minulý týždeň minister hospodárstva Ľubomír Jahnátek, jasné nie je. Skupine ministrov a premiérovi totiž na vládny stôl podhodil návrh zákona „O niektorých opatreniach týkajúcich sa strategických spoločností“. Týmto návrhom Jahnátek naštartoval model, ako sa štát môže dostať k súkromným firmám, ktoré zamestnávajú nad päťsto ľudí. Alebo k firmám v problémoch, keď sú dodávateľmi energií, prevádzkovateľmi čistiarní odpadových vôd alebo majiteľmi vodovodov.
Jahnátek zákon predkladal narýchlo, a tak ho nemohol nik pripomienkovať. To, čo zverejnila vláda, vydesila aj najservilnejšiu skupinu slovenských veľkopodnikateľov Klub 500, teda majiteľov a šéfov firiem, ktorí zamestnávajú viac ako päťsto ľudí. Tí označili návrh zákona za právny nezmysel, ktorý rozvracia princípy právneho štátu. Také silné slová od nich ešte nezazneli – a zdá sa, že Fico si vyrobil nového nepriateľa.
Ministerstvo hospodárstva chce zákonom nariadiť, aby majitelia veľkých firiem predtým, ako sa napríklad rozhodnú predať firmu inému záujemcovi, boli nútení ponúknuť ju štátu.
O tom, ktorá firma bude strategickým podnikom, rozhodne vláda na návrh ministerstva hospodárstva alebo financií. Potom sa už privátni majitelia stanú rukojemníkmi lobistov vládnych politických strán. Iba s ich tichým požehnaním budú môcť svoju firmu predať partnerovi podľa svojho výberu. Najprv budú mať povinnosť ponúknuť celú firmu vláde. A tá bude mať podľa predkupného práva štyri mesiace na to, aby sa vyjadrila, či firmu kúpi, alebo nie.
Problémová je aj navrhovaná schéma ceny, ktorú môžu súkromní majitelia z transakcie so štátom očakávať. Bude sa odvíjať od súdnoznaleckého posudku, ktorý vyčísli účtovnú hodnotu firmy. Tá sa však výrazne môže líšiť od toho, čo by mohol majiteľ získať pri trhovom ocenení.
Ciele, ktoré má tento zákon dosiahnuť, musia naháňať zimomriavky aj ekonomickým laikom: má zabezpečiť, aby neprišlo k prepúšťaniu a „zabezpečiť trvalú prevádzku strategickej spoločnosti bez dôsledkov na súbor hmotných, osobných a nehmotných zložiek podnikania tejto strategickej spoločnosti“.
Z čoho vychádza viera Ľubomíra Jahnátka, že jeho nominanti budú vedieť lepšie spravovať veľké firmy, zatiaľ neprezradil. Debatovať o novom zákone nechce. A ako bude vláda debatovať napríklad s takými Maďarmi, ak bude chcieť odpredať Slovnaft? Alebo či si trúfa diktovať Volkswagenu či KIA Motors, keď sa im nebude dariť predávať dosť áut? Alebo sa pustí do transakcií vo veľkých stavebných spoločnostiach, ktoré v súčasnosti s ťažkosťami získavajú nové zákazky? A v portfóliu strategických podnikov určite nebudú chýbať železiarne v Košiciach či v Podbrezovej.
Ťažko možno očakávať, že štát bude vedieť manažovať veľké firmy, ktoré sa dostanú do ekonomických problémov. Napriek tomu, že sa v návrhu tohto čudného zákona ráta s vytvorením spoločnosti, ktorá bude spravovať nasilu zabraté firmy, vláda nemá k dispozícii krízových manažérov, ktorí by vedeli hospodáriť v problémových podnikoch. Jediným manažérskym receptom, ktorý sú schopní ukázať, je nalievanie financií zo štátneho rozpočtu do podnikov manažovaných štátnymi politickými nominantmi, alebo nominantmi oligarchov.
Príkladov na to, že Smer futruje firmy z daní ľudí, je dosť. A aj napriek tomuto finančnému kŕmeniu má štát vo svojom portfóliu veľa zle fungujúcich firiem. Spomenúť možno Železničnú spoločnosť Cargo Slovakia, správcu koľají ŽSR, ktorá ani so štedrou štátnou podporou nedokáže platiť za objednané služby svojim veriteľom. Pozrieť sa možno aj na zbrojársky DMD Group, ktorý je v podstate mŕtvy, ale politici do neho neustále nalievajú peniaze. Na podporu čaká aj štátna Všeobecná zdravotná poisťovňa, ktorá je na hranici prežitia, no jej privátna konkurencia, ktorá platí lekárom rovnako, by bola schopná tvoriť ešte aj zisk, ak by jej to socialisti zákonom nezakázali. Obhajcom štátneho podnikového manažmentu treba pripomenúť osud Slovenských elektrární, ktoré krátko pred privatizáciou stáli na pokraji bankrotu a mali problém so svojou platobnou schopnosťou. No a zabudnúť netreba na patróna všetkých politicky nominovaných manažérov, Jána Duckého, jeho zmenky a aj jeho nešťastný koniec.
Môžeme iba špekulovať, čo podnietilo sociálnych experimentátorov zo Smeru nachystať takýto zákon za hranicou ústavnosti. Možno to boli pričasté návštevy v ohrozených Nováckych chemických závodoch. Tie skutočne nemali šťastie na majiteľov. Po  1. Garantovanej prišli patróni z J&T. A tí fabriku predali záhadnej cyperskej firme. Samozrejme, aj za ňou treba hľadať Slovákov. Napríklad tých, ktorí niekedy mali vplyv v skupine Istrokapitál. Pri odkupovaní NCHZ zrejme rátali, že rýchlo nájdu reálneho bohatého kupca spoza východných hraníc. A to ešte skôr, ako dorazí definitívne rozhodnutie o extrémne vysokej pokute za kartelovú dohodu, ktorú chemičke európski úradníci dokázali. Pokuta pritlačila firmu do konkurzu a štát sa v novom zákone zaväzuje z daní obyvateľov „prebrať zodpovednosť za uspokojenie pohľadávok veriteľov strategickej spoločnosti“. Je možné, že títo Slováci so schránkami na Cypre by sa takto radi zbavili problémového podniku v portfóliu, pre ktorý už nevedia nájsť kupca. Lenže to je jeden špecifický prípad.
Všetkých ostatných v privátnej biznissfére však musia Jahnátkove nápady desiť. Recepty, ktoré minister predkladá premiérovi, aby nevyzeral, že nevie, čo si počať s krajinou, ktorou kmáše ekonomická kríza, sa môžu páčiť iba pravoverným milovníkom socializmu.

Autor je šéfreportérom týždenníka TREND.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite