Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

New York Márie Modrovichovej

.mária Modrovichová .časopis .osobnosti

Pred rokom, zhodou okolností na Máriu, sa zabil David Foster Wallace. Pokiaľ viem, do slovenčiny ani do češtiny tento kultový americký autor nebol preložený.

Nemecký preklad vyšiel nedávno, ale musel to byť strašný masaker. Strašný masaker je už totiž čítanie jeho najznámejšej knihy, The Infinite Jest -Nekonečného fóru (?). Ale treba sa na to podujať, a nielen preto, že v roku 2005 ju NY Times zaradili medzi 100 najlepších po anglicky napísaných románov od roku 1923.
Mäkká väzba má 1 079 strán husto tlačeného textu, presnejšie: 981 strán tvorí samotný text a zvyšok sú poznámky, tlačené ešte menším písmom.
S knihou sa s prestávkami morím takmer pol roka.
Tvorbu Dí Ef Dablju, ako Wallacea nežne prezývajú, literárni kritici charakterizujú (aj) ako hysterický realizmus. Termín vystihuje nielen štýl autorovho písania, ale aj štýl môjho čítania. Kniha, do ktorej by sa pokojne vošli Karamazovci ako druholíniová epizódka, košatým spôsobom rozpráva históriu rodiny Incadenzovcov (a vlastne cynicko-satirickú „históriu“ blízkej budúcnosti Severnej Ameriky). Incadenzovci sú tesne prepojení s tenisovou akadémiou a tá sa nachádza v blízkosti protidrogovej/protialkoholickej liečebne = výprava ponúkajúca čitateľovi pestrú zmes najrôznejších postavičiek, látok, detailov juniorského závodného tenisu a komplikovaných rodinných vzťahov. Samozrejme nesmieme zabudnúť na quebeckého separatistu z „Hnutia vozíčkarskych atentátnikov“ alebo na „N.D.V.Č.“ – „Najkrajšie Dievča Všetkých Čias.“
Čítanie Infinite Jest vo mne vyvoláva plejádu (hysterických) pocitov. Úzkosť sa strieda s pasážami najldhšieho detinského smiechu (feťáčka so 4 čiernymi slzičkami vytetovanými pod okom „z viac ako 2 metrov vyzerala akoby na nej sedeli muchy“). Často nahlas vykríknem odporne nízku nadávku – je najúprimnejším a najbazálnejším vyjadrením môjho obdivu. Niektoré vety začnem čítať 3 x a pri snahe pochopiť text pociťujem fyzické vypätie. Pripadám si ako analfabet, ktorý ovláda len kuchynskú angličtinu (2 rozličné pocity zažívané simultánne. Zúfalstvo trochu poľavilo po konfrontácii s americkými docentmi anglickej literatúry – pocity ničomnosti vraj platia univerzálne). Stáva sa, že dočítam kapitolu alebo odsek a odhodím knihu ďaleko od seba, neschopná sa k nej vrátiť skôr ako o pár týždňov.
Chvíľami, napríklad keď čítam opis stavu klinicky depresívnej pacientky, ma premkne naivný pocit „chápania“ – mať v hlave všetko čo je v knihe (plus 20 rokov depresie) a prežiť, sa ozaj zdá nemožné.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite