Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Mušketier

.zuzana Mojžišová .časopis .literatúra

Jedinou nevýhodou zvyku veľa čítať je skutočnosť, že vás čoraz zriedkavejšie niečo absolútne ohúri, zožerie, spracuje, že naďabíte na niečo, čo ste ešte v nijakej podobe nevideli, nepočuli, nemysleli. Pred pár mesiacmi sa mi také stalo: s Opričníkovým dňom ruského spisovateľa, dramatika a výtvarníka, Bohom obdareného Vladimíra Sorokina.

Rusko je... Je... Neviem. Ale Dostojevskij vedel, Cvetajevová vedela, Charms vedel a Sorokin vie. Vie, čo bolo komunistické Rusko, čo je putinovské Rusko, vie to napísať, ale neviem, či vie, ktoré z nich bolo horšie, lepšie, smutnejšie, nevypočítateľnejšie, prijateľnejšie pre život.
 „A všetko stojí na krvi a na slzách, všetko je špinavé. Vskutku, celý náš život je stanica, ako povedala Cvetajevová. Večné čakanie na náš ruský vlak, na ktorý lístky kúpili ešte naši dedovia. A my ich doteraz opatrujeme, tie ožltnuté kúsky kartónu, v nádeji, že odídeme,“ píše Sorokin v knižke Srdcia štyroch, ktorá obsahuje okrem rovnomennej novely ešte Mesiac v Dachau a tri dramatické texty: Dostojevskij trip, Peľmene a Hochzeitsreise.
Srdcia štyroch sú srdcia Oľgy, Rebrova, Štaubeho a Seriožu. Srdcia štyroch sú o tom, že účel jednoznačne svätí prostriedky. Ale čo svätí účel? Tentoraz veru nič. Nič hmatateľné. Šialený, krutý, intríg plný postup, čoraz odpornejšie levely militantnej PC hry, kde pribúdajú mŕtvoly ako v americkom akčňáku a, aby všetko „dobre“ dopadlo, musí byť paraklit presunutý na autoreverz, bežec musí byť premiestnený na 7 a červené rysky paraklitu a gneku sa musia prekryť. Ale prečo?
V divadelnej hre Dostojevskij trip päť mužov a dve ženy v jednom byte čakajú na drogového dílera, ktorého rôznorodý tovar nesie mená spisovateľov: Célina dostať na každom kroku, z Tolstého sa robí husia koža, z Dumasa ľahká, ale dlhá eufória, Gorkij je sračka, Dickens sa dá miešať s Flaubertom... V hre Peľmene najprv Ivanovová s Ivanovom a potom šesť kuchárov varia, ako inak, peľmene, Ivanov priveľa vodky vypije a veci sa im vymknú z rúk... A v Hochzeitsreise sa stretne Günter, syn svojho otca oberführera SS Fabiana von Neberldorfa, s Mášou Rubinsteinovou, dcérou vyšetrovateľky NKVD... Bizarné.
Prednedávnom. Sorokin v Bratislave, v Artfore, rozpráva, vyzerá ako mušketier. Dlhé vlnité vlasy. Smutný úsmev, tvár unavená nevyspatím... Aj ustavičným bojom? Verbálnym šermovaním, presne zasadzovanými výpadmi kordu do... do Ruska v tvare obrovitánskeho veterného mlyna? Čím to, že na jedno z relevantných literárnych uchopení Ruska treba toľko do viet zakliatych výkalov, ľudskej zloby, šialeného násilia, neprehľadných podvodov, patologického boja o moc, zvrátenej sexuality, ponižovania, umierania, hnevu, zhnusenia, bezodných priepastí medzi slovami a činmi ...  Je to tým, že Rusko patrilo a patrí Ivanovi Hroznému a hroznému Leninovi a hroznému Stalinovi a hroznému Putinovi?
„V Rusku sú všetci nešťastní, aj kati, aj obete. Pane, odpusť nám všetkým. A zmiluj sa nad nami,“ modlí sa Sorokin v rozprávaní o zvláštnom výlete Mesiac v Dachau. A nad nami tiež, prosím. Keď už budeš odpúšťať a zmilúvať sa, vezmi nás Slovanov jedným vrzom. Ale začni predsa len Rusmi. Potrebujú to ako soľ. Vďaka.

Vladimír Sorokin: Srdcia štyroch. Kalligram 2009. Preklad: Ján Štrasser.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite