Rusko je... Je... Neviem. Ale Dostojevskij vedel, Cvetajevová vedela, Charms vedel a Sorokin vie. Vie, čo bolo komunistické Rusko, čo je putinovské Rusko, vie to napísať, ale neviem, či vie, ktoré z nich bolo horšie, lepšie, smutnejšie, nevypočítateľnejšie, prijateľnejšie pre život.
„A všetko stojí na krvi a na slzách, všetko je špinavé. Vskutku, celý náš život je stanica, ako povedala Cvetajevová. Večné čakanie na náš ruský vlak, na ktorý lístky kúpili ešte naši dedovia. A my ich doteraz opatrujeme, tie ožltnuté kúsky kartónu, v nádeji, že odídeme,“ píše Sorokin v knižke Srdcia štyroch, ktorá obsahuje okrem rovnomennej novely ešte Mesiac v Dachau a tri dramatické texty: Dostojevskij trip, Peľmene a Hochzeitsreise.
Srdcia štyroch sú srdcia Oľgy, Rebrova, Štaubeho a Seriožu. Srdcia štyroch sú o tom, že účel jednoznačne svätí prostriedky. Ale čo svätí účel? Tentoraz veru nič. Nič hmatateľné. Šialený, krutý, intríg plný postup, čoraz odpornejšie levely militantnej PC hry, kde pribúdajú mŕtvoly ako v americkom akčňáku a, aby všetko „dobre“ dopadlo, musí byť paraklit presunutý na autoreverz, bežec musí byť premiestnený na 7 a červené rysky paraklitu a gneku sa musia prekryť. Ale prečo?
V divadelnej hre Dostojevskij trip päť mužov a dve ženy v jednom byte čakajú na drogového dílera, ktorého rôznorodý tovar nesie mená spisovateľov: Célina dostať na každom kroku, z Tolstého sa robí husia koža, z Dumasa ľahká, ale dlhá eufória, Gorkij je sračka, Dickens sa dá miešať s Flaubertom... V hre Peľmene najprv Ivanovová s Ivanovom a potom šesť kuchárov varia, ako inak, peľmene, Ivanov priveľa vodky vypije a veci sa im vymknú z rúk... A v Hochzeitsreise sa stretne Günter, syn svojho otca oberführera SS Fabiana von Neberldorfa, s Mášou Rubinsteinovou, dcérou vyšetrovateľky NKVD... Bizarné.
Prednedávnom. Sorokin v Bratislave, v Artfore, rozpráva, vyzerá ako mušketier. Dlhé vlnité vlasy. Smutný úsmev, tvár unavená nevyspatím... Aj ustavičným bojom? Verbálnym šermovaním, presne zasadzovanými výpadmi kordu do... do Ruska v tvare obrovitánskeho veterného mlyna? Čím to, že na jedno z relevantných literárnych uchopení Ruska treba toľko do viet zakliatych výkalov, ľudskej zloby, šialeného násilia, neprehľadných podvodov, patologického boja o moc, zvrátenej sexuality, ponižovania, umierania, hnevu, zhnusenia, bezodných priepastí medzi slovami a činmi ... Je to tým, že Rusko patrilo a patrí Ivanovi Hroznému a hroznému Leninovi a hroznému Stalinovi a hroznému Putinovi?
„V Rusku sú všetci nešťastní, aj kati, aj obete. Pane, odpusť nám všetkým. A zmiluj sa nad nami,“ modlí sa Sorokin v rozprávaní o zvláštnom výlete Mesiac v Dachau. A nad nami tiež, prosím. Keď už budeš odpúšťať a zmilúvať sa, vezmi nás Slovanov jedným vrzom. Ale začni predsa len Rusmi. Potrebujú to ako soľ. Vďaka.
Vladimír Sorokin: Srdcia štyroch. Kalligram 2009. Preklad: Ján Štrasser.
„A všetko stojí na krvi a na slzách, všetko je špinavé. Vskutku, celý náš život je stanica, ako povedala Cvetajevová. Večné čakanie na náš ruský vlak, na ktorý lístky kúpili ešte naši dedovia. A my ich doteraz opatrujeme, tie ožltnuté kúsky kartónu, v nádeji, že odídeme,“ píše Sorokin v knižke Srdcia štyroch, ktorá obsahuje okrem rovnomennej novely ešte Mesiac v Dachau a tri dramatické texty: Dostojevskij trip, Peľmene a Hochzeitsreise.
Srdcia štyroch sú srdcia Oľgy, Rebrova, Štaubeho a Seriožu. Srdcia štyroch sú o tom, že účel jednoznačne svätí prostriedky. Ale čo svätí účel? Tentoraz veru nič. Nič hmatateľné. Šialený, krutý, intríg plný postup, čoraz odpornejšie levely militantnej PC hry, kde pribúdajú mŕtvoly ako v americkom akčňáku a, aby všetko „dobre“ dopadlo, musí byť paraklit presunutý na autoreverz, bežec musí byť premiestnený na 7 a červené rysky paraklitu a gneku sa musia prekryť. Ale prečo?
V divadelnej hre Dostojevskij trip päť mužov a dve ženy v jednom byte čakajú na drogového dílera, ktorého rôznorodý tovar nesie mená spisovateľov: Célina dostať na každom kroku, z Tolstého sa robí husia koža, z Dumasa ľahká, ale dlhá eufória, Gorkij je sračka, Dickens sa dá miešať s Flaubertom... V hre Peľmene najprv Ivanovová s Ivanovom a potom šesť kuchárov varia, ako inak, peľmene, Ivanov priveľa vodky vypije a veci sa im vymknú z rúk... A v Hochzeitsreise sa stretne Günter, syn svojho otca oberführera SS Fabiana von Neberldorfa, s Mášou Rubinsteinovou, dcérou vyšetrovateľky NKVD... Bizarné.
Prednedávnom. Sorokin v Bratislave, v Artfore, rozpráva, vyzerá ako mušketier. Dlhé vlnité vlasy. Smutný úsmev, tvár unavená nevyspatím... Aj ustavičným bojom? Verbálnym šermovaním, presne zasadzovanými výpadmi kordu do... do Ruska v tvare obrovitánskeho veterného mlyna? Čím to, že na jedno z relevantných literárnych uchopení Ruska treba toľko do viet zakliatych výkalov, ľudskej zloby, šialeného násilia, neprehľadných podvodov, patologického boja o moc, zvrátenej sexuality, ponižovania, umierania, hnevu, zhnusenia, bezodných priepastí medzi slovami a činmi ... Je to tým, že Rusko patrilo a patrí Ivanovi Hroznému a hroznému Leninovi a hroznému Stalinovi a hroznému Putinovi?
„V Rusku sú všetci nešťastní, aj kati, aj obete. Pane, odpusť nám všetkým. A zmiluj sa nad nami,“ modlí sa Sorokin v rozprávaní o zvláštnom výlete Mesiac v Dachau. A nad nami tiež, prosím. Keď už budeš odpúšťať a zmilúvať sa, vezmi nás Slovanov jedným vrzom. Ale začni predsa len Rusmi. Potrebujú to ako soľ. Vďaka.
Vladimír Sorokin: Srdcia štyroch. Kalligram 2009. Preklad: Ján Štrasser.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.